ODBOR KONTROLY MŠ – IV. časť

Musím sa ešte vrátiť ku kontrole z odboru kontroly nášho jedinečného a bezchybného ministerstva školstva, ktorá sa určite NIE účelovo objavila na škole, ktorú riadim. Okrem dvoch nálezov, proti ktorým som podal sťažnosť, chcem upozorniť na ďalší problém. Niekedy na jeseň minulého roku nám pri kontrole CO skladu (áno, mám kontroly takmer každý polrok) navrhli zbaviť sa legálnou cestou starých plynových masiek a všetkého, čo sa roky skladovalo akože na záchranu života. Keďže naše CO pomôcky by skôr ublížili, prijal som možnosť odstrániť ich a tým sa zbaviť každoročného inventarizovania a skladovania nepoužiteľných vecí. Problém bol ten, že sme museli tieto veci odniesť do centrálneho skladu za relatívne krátky čas. Keďže miesto zberu bolo na konci Bratislavy, musel som nájsť spôsob odvozu.
V škole sa snažím šetriť, preto som požiadal známeho, čo má vlečku, aby mi materiál previezol. Za preplatenie benzínu. Samozrejme, tovar mi pomohol naložiť aj vyložiť – bezplatne! (Nakladal a vykladal som i ja a to už úplne bezplatne.) Všetko vyšlo, CO pomôcok sme sa zbavili. Po tom mi dal účet za benzín. Zadministrovali sme ho s pocitom, že sa ušetrili prostriedky, lebo prevoz nákladným taxíkom by bol drahší. Papiere k účtovníctvu sme založili.
Potom prišiel ten veľký deň, prišla kontrola, ktorá by sa mala hlavne sústrediť na machinácie ministerstva školstva. Samozrejme, takéto niečo nekontroluje manažment školy a schopnosti riaditeľa ušetriť minimum štátnych peňazí, ale všíma si byrokratické záležitosti, hoci zákonom vyžadované. Pri danej položke za benzín skonštatovala neoprávnené použitie rozpočtovaných financií. Pravdepodobne oprávnene, neviem, myslel som, že mojou úlohou je reálne hospodárenie. Ale zákon vyžadujúci byrokratické účtovanie aj za cenu, že by sa popísaný odvoz predražil, je mimo môjho sedliackeho rozumu, ktorým sa riadim úspešne aj vo svojej domácnosti. Analogicky som si myslel, že sedliacky rozum je dôležitý aj v šetrení prostriedkov štátu, teda našich spoločných financií. Paradoxne, zákony však pritláčajú riaditeľa, ktorý má hospodáriť tak, aby v budúcnosti radšej nešetril a radšej navýšil úhrady zverením tovarov a služieb komerčným firmám, len aby papiere sedeli. Hoci som presvedčený, že aj mojím spôsobom papiere sedeli a dalo sa preukázať šetrenie financiami.
Bez ohľadu na to, že som riaditeľ, mám názor, že zlé zákony sa majú buď zmeniť, alebo sa nemajú dodržiavať, alebo sa má silno proti nim bojovať. Najmä ak dochádza k paradoxom, ktoré som popísal. A keď si spravíte prepočet toho, čo musia riaditelia (nielen škôl) dodržiavať, a tak zvyšovať náklady, pri normálnych zákonoch by sa ušetrili milióny.
Uvediem vám druhý príklad. V súčasnosti rekonštruujeme veľkú časť školy. Priestory budú krajšie a mne napadlo, že zaobstarám aspoň nejaký nový nábytok. Nech posilním školskú estetiku. Okrem toho, viaceré veci sú už opotrebované a nepoužiteľné. Tak som si spísal, čo potrebujeme, a pozrel som si na internete firmy a obchody, čo by stálo zakúpenie nábytku. Musel som si pozrieť len firmy, čo môžu vydať doklad o kúpe. Vypočítal som cenu okolo 1500 eur. Potom mi napadlo pozrieť sa na predaj rovnakých výrobkov v rôznych skupinách na sociálnych sieťach (sedliacky rozum…). Takmer všetko, čo dom potreboval, som tam našiel. I keď nie úplne nové, ale vo veľmi dobrej kvalite. Školu by to stálo asi 200 eur. Vypočítajte si výšku ušetrenia štátnych peňazí. Okrem toho, dať veciam druhú šancu je ekologické. Avšak! Fyzické osoby, ktoré predávajú veci, ktoré už nepotrebujú, nevydávajú faktúry či blôčiky. Takže ušetrenie sa nekoná a ja som nákup vecí radšej odložil. Lebo kontrolné inštitúcie by ma za ušetrenie ihneď obdarili písomným záznamom s naznačením, že sa obohacujem. Aj keď jestvuje možnosť šetriť, tak je nezákonné ju využiť. A to je zvrátené!
Predstavte si, že toto sa deje vo veľkom. Lebo ak si podľa zákonov štátom rozpočtovaná inštitúcia potrebuje niečo zakúpiť, musí to spraviť podľa zlého zákona. A firmy to vedia, preto si do cenovej ponuky zarátajú všetko. Dochádza teda k reálnemu mrhaniu prostriedkov, hoci k zákonne čistému.
Verím, že bez podobného zákona by mohlo prísť k nejakému zneužívaniu rozpočtu. Ale v prípade školy by mali byť možnosti, ako ušetriť aj spôsobom, ktorý som popísal, keďže školy nie sú firmy, čo môžu veľkoryso rozhadzovať svoj rozpočet. Určite sú spôsoby, ako by sa dalo ošetriť, že kúpa nie je pre potreby riaditeľa či jeho zamestnancov.
PS: Myslím si, že taká možnosť neexistuje, ale ak niekto pozná spôsob, ako možno kupovať pre školu od fyzických osôb, trhovísk, z internetu legálnym spôsobom, dajte mi, prosím, vedieť.