PÁR POZNÁMOK Z PRÁCE DOMA

Priatelia mi vravia, že som niekedy negativistický a vo všetkom nájdem prekážky. Oponujem im. Som optimistický realista, konzervatívny liberál a presadzujem overenú strednú cestu. Navyše sa mi zriedka stáva, že by sa moje predpoklady nenaplnili. Preto opatrne pozorujem, čo sa deje, a potom vyslovím názor. Nadšený som, až je na to dôvod. Aby som sa nesklamal…

V posledných dňoch žijeme v situácii, ktorá tu dlho nebola. Mám na ňu svoj názor taký, aby som nešalel. Viac neprezradím, nechcem dráždiť názorových teroristov, čo za každú cenu presadzujú svoje aj za cenu osobných invektív. Mrzí ma, že sa tu prieme my, čo si nevieme uvedomiť loď, na ktorej vedno stojíme.

Dobré na tom všetkom je, že človek na nútenom pobyte doma môže uvažovať a viac sa zaujímať o rôzne témy, o problémy sveta. Napr. o tom našom školstve. Alebo o nádeji po posledných voľbách, ktorú mi narúša zlé tušenie (čo tiež nebudem rozvádzať). Napadlo mi  niekoľko tém, s ktorými sa chcem s vami podeliť, a možno si tak porovnať názory, náhľady a nápady.

  1. Veľa sa písalo o 80 % z platu a o príspevku na stravu počas učenia na diaľku. Niektorí kolegovia, kolegyne písali, že to je povolanie, že ide o deti, že to neriešia. Tu však nejde o to, že by niekto nechcel byť solidárny. Ide o to, že pedagógov diskriminujú a zase ich postavili proti sebe. Ide o to, že namiesto toho, aby sa riešil nedostatok peňazí kvôli kríze systémovo, siahne sa po platoch tých, čo zarábajú najmenej, hoci sú rovnako z kategórie: pedagogickí zamestnanci. Ide o to, že časť pedagógov zneužívajú, dajú im nižší plat, lebo je prekážka v práci (hoci prácu doma dokážu vykonávať) a napriek tomu sa vyžaduje práca, dokonca sa núti chodiť do práce. Ide o to, že v mene nejakého vyššieho princípu sa nechávame zneužiť dokonca aj za cenu porušenia zákona. Ak vám iniciatívny blbec pošle podrobnú excelovskú tabuľku o tom, čo ste 7,5 hodín robili doma, máte právo požadovať príplatok za obed. Ak niekto od vás za 80 % plat (= prekážka v práci) chce dajaký výkaz, je to šikanovanie. Ak poslúchnete, nabudúce vám dajú ďalšie lajstrá a odmenou bude vatikánska mena či iné ponižovanie. A potom sa k vám zachová podobne ďalšia a ďalšia inštitúcia a nakoniec vláda. Potom bude neskoro plakať nad tým, že vám plat nevie zabezpečiť aspoň štandardný život. Je veľmi sebecké hovoriť, že to robíme pre deti, pre cudzie deti a pritom naše rodiny trpia naším povolaním. Spravil by som všetko pre žiakov. Ale nemohol by som, keby som nemal platovú suverenitu, zabezpečenú rodinu, primerané bývanie a zároveň by som trpel ponižovaním (najmä byrokratickým) od nadriadených. Niekedy si myslím, že niektorí kolegovia by si vypísali dovolenku aj na sobotu a nedeľu. Žiaľ, týmto ponižujú seba, svojich kolegov a znižujú našu vyjednávaciu pozíciu, ako sme to už neraz zažili.
  2. Máme nového ministra, ktorý spustil rokovanie o návrate škôl a školských zariadení pod ministerstvo školstva. Nikdy nepochopím a ani nechcem chápať, načo je ministerstvo školstva, keď pod ním nie sú absolútne všetky školy a školské zariadenia. Minimálne z hľadiska financovania. Mrzí ma, že vláda ma v programe len to, že zváži jednotu financovania, no verím, že to minister zrealizuje čo najskôr. Že budú rokovania ťažké? Prečo? Čo motivuje obce zasahovať do financovania škôl? Do toho financovania, čo je také neprehľadné, že neraz ani niektoré obce nevedia prezentovať finančné toky. Nechcem vyslovovať domnienku, že možno tento chaos niekomu vyhovuje. No buduje sa ním obrovská diskriminácia škôl a pedagógov, budujú sa rôzne kategórie pedagógov. Možno ak sa raz samosprávy naučia, že školstvo nie je finančná rezerva a len majetok, ak sa vysloví minimálna požiadavka na odborníkov v obecných školských úradoch a ak sa navždy prerušia politické tlaky samosprávy na apolitické školy, až vtedy by sa dala decentralizácia školstva rešpektovať. Veď nie je mysliteľné, že v jednej obci nariadia školám 2 lajstrá, v ďalšej 20, v jednej financujú tak, v druhej onak – musí niekto určiť zásadné postupy tak, aby sa nevysvetľovali nariadenia účelovo ako veľká časť školskej legislatívy. Tu musí byť ministerstvo legislatívne nadriadené, keďže sa v zásadných veciach nepostupuje jednotne, čo vyvoláva mnohé problémy a konflikty. V súčasnom stave školská samospráva vážne deformuje fungovanie škôl a školských zariadení, obmedzuje ich právnu subjektivitu a deň za dňom znižuje suverenitu pedagogickej obce, ktorá vykonáva výchovu a vzdelávanie žiakov, z ktorých majú vyrásť suverénni občania.
  3. Je mi ľúto, že v programe školstva sa neuvádza zmena systému volieb riaditeľov, ktorá je netransparentná, ovplyvniteľná a opäť politicky závislá od zriaďovateľa či ľudí, ktorí nemusia mať znalosti o fungovaní školy, resp. môžu mať iné zámery ako pedagogické. A práve od tohto zákona, ako som už písal vo viacerých textoch, sa odráža fungovanie a suverenita škôl, riaditeľov, učiteľov a ďalších zamestnancov. .
  4. Zrušilo sa celoslovenské testovanie – kiežby navždy, aspoň v tej podobe, v ktorej sa realizuje – a zrušila sa maturita. Môže sa nám to akokoľvek nepáčiť, ale nič s tým nespravíme. Či už súhlasíme, či nie, vyhlásila sa výnimočná situácia, treba sa tomu prispôsobiť. Aj ja som presvedčený, že ústna maturita mohla pokojne prebehnúť po pár opatreniach. Ale so spriemerovaním známok nemám problém. Proces známkovania je kontrolovaný po celý čas štúdia, učiteľ sa snaží v rámci možností objektivizovať svoje hodnotenie, známka je výsledkom niekoľkomesačného kontrolovania práce žiakov a dá sa voči nej odvolať po vysvedčení odvolať. Prečo potom neuľahčiť situáciu spriemerovaním známok za celé štúdium? Otázkou je, či sa tým neotvorila budúca podoba maturity. Osobne si myslím, že maturita by nemala vypadnúť. Stačilo by ju premiestniť na úplný záver štúdia, aby už žiaci po testoch nemuseli chodiť do školy. A prijal by som, aby mali výsledky z maturity mali váhu aj pri prijímaní na vysoké školy, ako to bolo za mojich čias. Aj keď sa ústna maturita dá zrealizovať, chápem rozhodnutie ministra a jeho strach pred kritikou verejnosti, keby nahnal maturantov do škôl. Avšak nechápem komentáre niektorých kolegov či laikov, ktorí by snáď aj počas morovej epidémie chceli skúšať a známkovať. Verme, že mimoriadne situácie budú zriedkavé a pozrieme sa na systém bez ohľadu na ne, keď pominú.
  5. Pán minister ma upokojil tým, že dištančné, digitálne vzdelávanie či slovné hodnotenie bude možnosť, nie povinnosť. Mám dosť argumentov a skúseností na to, aby som v niektorých oblastiach preferoval klasické prístupy priameho vyučovania. Keď sa aj niektorí nekritickí nadšenci tešia, že škola sa premieňa na domáce vzdelávanie cez multimédiá, musím ich hneď stopnúť. Zásada pedagogiky nie je len počuť a vidieť, ale aj vyskúšať, chytiť, spolupracovať a vzájomne a priamo na seba reagovať. Vidieť triedu pred sebou, vnímať učiteľa, čítať tváre, počuť hlasy, reagovať na náladu žiakov. A potom sa pustiť do dobrodružstiev prestávok so spolužiakmi medzi hodinami. To komunikácia cez multimédiá dokáže len v obmedzenom rozsahu. K hodnoteniu len toľko, že v pracovnom živote ľudia budú zažívať rôzne hodnotenia. A máloktoré nie je vyjadrené číslom. Takže pokoj, je veľa opodstatnených prekážok, aby sme školu nevymenili za webináre.
  6. Nepáči sa mi rozhodnutie ohľadom známkovania v tejto situácii. Metodický pokyn jasne hovorí, že stačia 2 známky za polrok (3 na SŠ) a známka môže byť uzavretá. No máme medzi sebou kolegov bez štipky empatie, ktorí začali žiakov doma bombardovať množstvom úloh, novými témami, neriešiteľnými cvičeniami a neraz toho zadávali viac, ako na bežných hodinách so žiakmi stihli. Potom sa s tým trápili rodičia a dochádzalo opäť k neželaným konfliktom. Myslieť si, že dieťa zrazu poľahky prejde na samoštúdium bez pomoci pedagóga, je hrubou neznalosťou pedagogicko-psychologických princípov vyučovania. A takíto kolegovia navyše žiakov za ich výkony doma prísno hodnotili, čo považujem za nepedagogické. Keby všetci rodičia vedeli nahradiť učiteľov, neboli by školy potrebné. Sám ako učiteľ mám synovi problém vysvetliť napr. matematiku. Nuž čo iné zostávalo ministrovi ako zakázať známkovanie a prepadnutie. Isto, dalo sa to spraviť lepšie, no koná sa za behu a v konsenze so všetkými, čo do školstva rýpu, čo nie je vždy ideálne. V tejto situácii si postaviť proti sebe rodičov nie je rozumné. Ak všetko pominie, budeme potrebovať aj ich pomoc v boji za dôstojné podmienky učiteľov. Pritom stačilo trošku empatie zo strany uvedených učiteľov.
  7. Počul som, že sa mnohí búria proti ďalšej obsahovej reforme (akoby nejaká bola). Avšak, ak chceme učiť pre 21. storočie, rozvíjať kompetencie žiakov ako kritické myslenie, prehlbovanie gramotností, zdokonaľovanie komunikácie, je potrebná dôsledná obsahová reforma, aby bol priestor na učenie pre život. Musí to však byť ruka v ruke s testovaniami a požiadavkami stredných a vysokých škôl. Aj o tom som už písal. Obsahová reforma bola spravená fušersky, preto neodmietajme jej radikálnu výmenu. A zároveň otvoriť flexibilitu osnov. Samozrejme, s pripomienkovaním verejnosti. Veď máme dosť školských inštitúcií na to, aby sme obsahové premeny pocítili čo najmenej.

Neviem, čo bude ďalej. Ja len dúfam, že sa ešte do leta skončí toto šialenstvo. A potom sa už pustíme do reštartu školstva. Verím, že sa minister nebude opierať iba o názory niektorých vyvolených, ktorí tvrdo presadzujú experimenty na školstve alebo vlastné záujmy, tváriac sa, že zastupujú pedagogickú obec. A opakujem, podoba školstva, naše postavenie, naše podmienky, vážnosť v očiach verejnosti a akékoľvek zmeny závisia v najväčšej miere od nás, od našej aktivity, od našej právnej gramotnosti a od vzájomnej spolupráci medzi sebou a s komunitou školy.

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

www.janpapuga.sk

1 mesiac dozadu

1 Comment

  1. Vážený pán PhDr. Ján Papuga, PhD.!
    Klobúk dole za tento článok, v mnohých veciách mi hovoríte z duše a veľmi trefne ste vystihli súčasnú situáciu v školstve.
    Okrem iného už spomenutého vo Vašom članku a množstva písomností, ktorá si naša práca pri učení z domu vyžaduje, sa pristavím k hodnoteniu žiaka, o ktorom sa teraz toľko diskutuje. Má nielen hodnotiacu funkciu, ale v tejto dobe ešte dôležitejšiu funkciu a to motivačnú. Ak máme vychovávať dôstojnú generáciu vážiacu samu seba, ale aj iných, mali by sme sa nad tým vážne zamyslieť. Ja by som napríklad veľmi rada skúsila v rámci nejakého pilotného programu alebo projektu slovné hodnotenie aj do budúcnosti, len k tomu je potrebná kooperácia aspoň väčšej časti pedagógov – kolegov z ped. zboru.
    Držím Vám – nám palce, nech sa dobré veci podaria a nech toto šialenstvo čím skôr skončí.
    Pekný večer prajem
    Mgr. Katarína Keselyová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.