MARTINSKÁ ŠKOLA JE VZOROM PRE UČITEĽOV SLOVENSKA

Byť riaditeľom školy v súčasnosti je jedným z najnáročnejších, nedocenených A nevďačných povolaní. Preto sa veľmi čudujem, že sa okolo voľby riaditeľov spúšťa na mnohých školách nechutná mašinéria plná intríg a politiky, ktorá do škôl nepatrí. Akoby išlo o prácu snov s obrovským zárobkom. To ma privádza k zamysleniu, prečo sa niektorí ľudia, tzv. tlačenky, pokúšajú bez štipky sebareflexie dostať na miesto riaditeľa. Isto, je to prestíž, je to vedúca funkcia, je možnosť rozkazovať, ľudia vás rešpektujú… Ale inak? Škola má nedostatok peňazí, nemá možnosť zarábať, financie sú viazané a okrem toho má riaditeľ zakázané podnikať. Už mi len zostávajú pokútne motivácie: radosť v bossingu, zamestnanie príbuzných, čakanie na úplatky, využitie školských priestorov riaditeľovým známym, nájom za provízie na drevo alebo užívanie si funkcie, pričom sa všetko deleguje na ostatných a riaditeľ iba reprezentuje.
Sám som bol riaditeľom, no motivovalo ma predovšetkým to, aby som si overil svoje teoretické koncepcie, ktorým sa venujem, v riadení školy a vytvoril tak inštitúciu, ktorá by napĺňala požiadavky súčasnej výchovy a vzdelávania, slúžila by komunite školy. Zároveň som pochopil, že plnenie ideálov tvorí desatinu z toho, čo musí riaditeľ všetko robiť. Od deratizácie po desiatky výkazov, čo chcú rôzne inštitúcie. Často na výchovu a vzdelávanie nezostáva čas. Ale riaditeľ si ho musí vymedziť, aby sa ozaj nestal osobou, čo rieši všetko možné, len nie vyučovanie.
Boj o riaditeľské miesto sa spustil v martinskej základnej škole, ZŠ s MŠ, Hurbanova. Keďže som v kontakte s kolegyňou z tej školy už dávno pred tým, ako táto kauza vyvrcholila, poznám jej históriu. Preto sa k nej aj vyjadrujem. Ale hlavným dôvodom je to, že už po niekoľký raz zlyhala legislatíva o radách školy, ktorá umožňuje nechutné politické tlaky pri voľbe riaditeľa APOLITICKEJ inštitúcie, nech sa tvári akokoľvek demokraticky a nezávisle. A tieto tlaky spôsobujú potom ustráchanosť učiteľov, nesuverenitu riaditeľov, strach o prácu u ľudí, ktorí majú pripravovať do života suverénne a odvážne generácie, čo zmenia slovenský marazmus. To sa potom prejavuje aj tým, že sa nevieme (bojíme) ako učitelia spojiť a bojovať o svoje požiadavky i práva.
Rada školy je orgán s vyše 10 členmi. O kandidátoch školy nevie nikto z ostatnej komunity, nemajú šancu sa pýtať, kandidáti sa neprezentujú verejne, hoci budú riadiť inštitúciu, ktorá združuje stovky ľudí. Vie o nich iba rada školy, ktorá sa pokojne vo svojom kruhu môže účelovo rozhodnúť, ak bude chcieť svojho kandidáta. Môže vyvíjať rozličné tlaky, aby vyhral vyvolený. Nepotrebujú k tomu ani štyri hlasy rodičov, stačí, keď sa spoja poslanci a hlasy učiteľov, ktorí sa, žiaľ, veľmi ľahko prinútia, aby hlasovali, ako chce obec – veď tá už má páky, ako stlačiť školu. Predpokladáme, že hlas inšpekcie a okresného úradu, čo nič o škole nevedia, zahlasuje s nimi. Máme tu krásnu možnosť, ako dostať vyvoleného do školy. A všetko sa to deje skryte, komunita školy sa informácie dozvie neskoro alebo z kuloárov. Keby sa aj vyjadrila vyše polovica školy za nejakého kandidáta (demokracia = vláda ľudu), nemá šanci prebiť radu školy, ktorá sa už rozhodla pre vyvoleného. A je jedno, že voľba by mala kopírovať záujmy komunity školy, nie iba záujem zriaďovateľa, ktorý rozhodne nechápe školu komplexne, skôr ako majetok a rozpočtovú inštitúciu.
Takéto znetvorenie demokracie sa stalo v uvedenej škole, kde okrem iného má rada školy stanovy, v ktorých pedagogickí zamestnanci v rade školy majú hlasovať podľa vôle zamestnancov. Pedagogický zbor sa väčšinou vyjadril za inú kandidátku. No dvaja pedagogickí zamestnanci v rade školy ála handry sa nechali demokraticky zmanipulovať a hlasovali proti drvivej väčšine svojich kolegov. „Demokraticky“ a vraj transparentne. No ak sa proti tomu vzoprie obrovská časť komunity školy, nemám dôvod spochybňovať ich námietky, keďže rodičia a učitelia najlepšie poznajú prostredie školy. A stoja si za tým a bojujú. Aj za cenu straty povolania pedagóga, keďže v regióne je núdza o miesto učiteľa. Nemožno vravieť o tom, že protestujúci spochybňujú demokratické postupy. Zlý, resp. ľahko zneužiteľný zákon naopak spôsobuje manipuláciu demokratických východísk. A aj na toto poukazuje martinská kauza. Ak by sme spochybňovali demokratickosť ich protestu, nemohli by sme viac už protestovať proti nízkym platom. Veď aj ich malá výška bola schválená demokraticky demokratickou vládou.
Martinskú Hurbanku považujem za prototyp správania sa učiteľov a rodičov. Vzorovo sa spojili a bojujú za spravodlivosť a za školu, ktorá doposiaľ fungovala veľmi dobre. A DRŽIA SPOLU napriek negatívnym komentárom, zásahom poslancov, vyhrážaniu sa trestnými oznámeniami či nepríjemným spôsobom komunikácie novej riaditeľky. Martinská škola nám ukazuje nevídanú odvahu a suverenitu, ktorá keby bola vlastná aspoň polovici slovenských učiteľov, už dávno by sme nesnívali o platoch a neriešili by sme takéto nechutnosti. A verím, že vytrvajú, lebo toto nie je boj Hurbanovej, ale jedinečný boj za princípy v školstve, ktoré sa od 89-teho deštruujú.
A čo na margo novej riaditeľky? Jednak je úžasné, že vôbec môže kandidovať poslankyňa zriaďovateľa školy bez toho, aby sa predtým vzdala mandátu. Exemplárny konflikt záujmov. O kamarátení sa s celým osadenstvom zriaďovateľa nemožno pochybovať. Ale najviac by ma zaujímalo, čo je jej skutočným cieľom, keď sa udomácňuje v škole napriek tomu, že ju väčšina komunity školy nechce. Prečo chce v takejto situácii viesť školu, je pre mňa záhadou. Silno pochybujem, že je za tým dobro žiakov či zamestnancov. Svedčí o tom aj to, že svoj úrad začala vyjadrením, že podá viaceré trestné oznámenia. Takto sa manažér nespráva najmä v situácii, keď by mal pôsobiť ako mediátor, psychológ a nešíriť to, ako zatočí so zamestnancami. Aj mňa raz čaká výberové konanie na riaditeľa. I keď to podľa zlého zákona nemám nárok zisťovať, veľmi mi záleží na názore komunity školy. A uvedomujem si, že ak ma tá odmietne, nemá pre mňa zmysel kandidovať. No už tu vidíte hlúposť v tom, že názor komunity v podstate môžem ignorovať.
Nič neviem o protikandidátke súčasnej riaditeľky Hurbanky, netuším, či by bola dobrá. Ale odhlasovaná riaditeľka je dozaista učebnicovou tlačenkou, ktorá sa dostala do vedenia pokrivením možno demokratického, no ľahko a dozaista aj účelovo modifikovateľného zákona o školskej správe a samospráve. A pozorne si všímam, kto tvrdí opak a akým spôsobom ho vyjadruje. Opozičné hlasy však prehlušil hlas ľudí, ktorých je oveľa viac ako členov zákonne sa izolujúcej rady školy.
Prikladám dva svoje staršie príspevky k školskej demokracii:

ŠKOLSKÁ DEMOKRACIA

PONOSY RIADITEĽA II – (NE)RADY ŠKOLY