Vitajte na stránke PhDr. Jána Papugu, PhD.

Vláda bude odmeňovať povolania, čo boli v prvej línii počas korona krízy. Určite nechcem svojím príspevkom vrážať klin medzi ľudí. To odmietam. Žiaľ, robia to práve politici, ktorí vrážajú medzi ľudí nevraživosť tým, že ich viac-menej diskriminujú. Lekári, ktorí boli v teréne, policajti a záchranári, zdravotné sestry a opatrovateľky si zaslúžia byť odmenení, keďže v čase epidémie museli vykonávať svoje povolanie a pracovať s chorými ľuďmi a rizikovými skupinami. Potešilo ma, že neplánujú odmeniť úradníkov, ale priamo ľudí pracujúcich v teréne. Ale, takíto ľudia by mali byť dôstojne odmeňovaní nie iba jednorazovo. Mali by mať adekvátny plat k tomu, čo robia pre spoločnosť. A vôbec, odmeňovaní by mali byť všetci pracujúci ľudia, ktorí si poctivo vykonávajú svoju zamestnanie produkujúce kapitál, s ktorým vlády často nie dobre nakladajú. Peňazí na lepšie platy určite je. Veď sa roky nimi plytvá, akoby sme boli ropnou veľmocou. Súčasnú vládu čaká ešte plno práce, aby systémovo nastavené plytvania obmedzila a mala lepší rozpočet. Samozrejme, treba odstrániť aj parazitov, čo odoberajú verejné prostriedky.
Mrzí ma však pri tomto ústretovom kroku vlády, že sa vynechali učitelia. Hoci, to by malo mrzieť ministerstvo školstva. Vraj sa majú odmeňovať povolania v „prvej línii“ a povolania dlhodobo nízko zarábajúce (opatrovateľstvo). K tomu druhému sa nebudem vyjadrovať. Snáď iba tak, že zopakujem, že sa niektorým pedagógom neoprávnene znížil plat na 80 %, pričom si vedeli vykonávať svoju prácu, resp. ju aj vykonávali. Ale tak, na niekom sa musí šetriť, pedagóg sa neozve. A k tomu prvému. Je klamstvom, že učitelia neboli v prvej línii! Minimálne od 1. júna čelili návratu detí z rôznych oblastí mesta, miest a bez nutnosti používať rúška. Bol to pokus na školách pod tlakom ekonomiky. Riziko bolo obdobné ako pri iných povolaniach pracujúcimi s ľuďmi. A pred 1. júnom? Niekto sa asi nevie predstaviť nadprácu riaditeľov, ktorí museli napriek zavretým školám byť v strehu a uvažovať o aplikácii často neaplikovateľných či denne sa meniacich nariadení vlády. Takisto zástupcovia riaditeľov. Nehovoriac o učiteľoch, ktorí využívali svoju techniku a elektrinu na dištančné vzdelávanie a to, čo im na hodine zvyčajne trvalo 45 minút, doma trvalo raz toľko. A nedostali aspoň príplatok za amortizáciu svojej výpočtovej techniky.
Nepáči sa mi, že sa zase kategorizujú povolania, ktoré pracovali počas krízy s ľuďmi a zrejme od septembra sa znova obetujú a budú v priamom kontakte s potenciálnymi nosičmi infekcie, či už ňou je covid, alebo iná pliaga. Opakujem, ak sa tie odmeny ozaj dostanú terénnym povolaniam, bude to zaslúžené, hoci jednorazové prilepšenie. Ale selekciu odmenených by bolo potrebné realizovať racionálnejšie.
Na druhej strane, majú politici motiváciu hľadať zdroje pre učiteľov? Minister za nás nebojuje, ale horšie je to, že my za seba nebojujeme, resp. pasívne prijímame takmer všetko. Potom je logické šetriť na nás, mlčiacich. Neozveme sa, sme potichu, poslúchame aj nezmysly a plníme najabsurdnejšie výmysly úradov či zriaďovateľov. Z takéhoto hľadiska nám odmena nepatrí.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Zdieľajte tento text, ak sa s textom stotožňujete. Posielajte ho na vyššie miesta, ak textu veríte. Ukážte text ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva bol text zaslaný.

Páni poslanci z opozície, o akých sociálnych istotách to hovoríte? Aké sociálne istoty chcete ochrániť? Myslíte tie na Slovensku? To je celé, čo som chcel napísať.

(Môj najkratší blog na Denníku N)

Sledoval som diskusie o rozšírení domáceho vzdelávania (ďalej DV) na 2. stupeň základných škôl, čo je bežným štandardom moderného školstva v iných krajinách. Keďže som už o DV neraz písal, nechcel som sa opäť vyjadriť. Avšak, kontaktovalo ma isté médium, tak sa mi znova naskytla príležitosť porozmýšľať o tejto téme.
Opakujem, že DV je bežným štandardom a nevidím dôvod na jeho nezavedenie. Moja obľúbená anglicko-nemecko-írska hudobná skupina The Kelly Family, pozostávajúca z 9 súrodencov, bola vzdelávaná doma a vyrástli z nich vzdelaní a plnohodnotní ľudia, ktorí dávajú miliónom ľuďom šťastie i nádej. Svojou tvorbou. Príkladov iných úspešných „homeschoolerov“ je veľmi veľa.
Obávam sa, že u nás budú dlhodobé diskusie, ktorých výsledkom bude buď zlý zákon, alebo žiadny. A pritom niet o čom diskutovať, riziká nie sú a skúsenosti z iných krajín sú dobré. Paragrafové znenie domáceho vzdelávania je jednoduché. Problémom budú zrejme, ako vždy, financie, t. j. aký normatív dať na žiaka v domácom vzdelávaní, aby boli školy motivované umožňovať žiakom domáce vzdelávanie. Alebo bude problémom hlavatosť a predstava vlastnej neomylnosti u niektorých politikov, ktorí budú brojiť proti tomu, kým sa s ním politickí zástancovia DV nejako nedohodnú v zmysle podpora tohto zákona za podporu ich zákona. Aby sa zbavili presvedčenia, že decko má iba sedieť v lavici v budove školy. Takto to funguje aj pri oveľa závažnejších zákonoch pre ľudí – rozhoduje pár jednotlivcov a handlovanie. Možno sa objavia aj názory, aké je DV škodlivé, pričom to nie je pravda. Takže diskusia bude skôr o tom, či to súčasné zloženie parlamentu láskavo dovolí, hoci má tento zákon výrazne proľudský a proobčiansky rozmer.
Keď som riadil školu, umožnil som DV na I. stupni, najmä keď som videl, že tým rodičia hľadajú útočisko, pretože mnohé slovenské školy, žiaľ, nedokážu naplniť potreby detí, ktoré majú nejaké poruchy, potreby. Najmä ak majú byť v preplnenej triede. Súčasným školám dlho potrvá, kým budú vedieť/môcť uspokojiť špeciálne potreby špecifických žiakov. Aj preto rodičia volia cestu vzdelávania svojich detí doma, neraz chcú ušetriť školu od prejavov správania ich dieťaťa. Niekedy je DV nevyhnutnosťou u rodičov, ktorí často cestujú, alebo u rodičov športovo či umelecky nadaných detí. Isto, existuje aj dôvod DV, že rodičia so súčasným školským systémom nesúhlasia, na čo majú v demokracii plné právo. A dopĺňam, že majú na to aj dôvod.
Najzávažnejšia prekážka na individualizovanie prístupu k špecifických žiakom je príliš veľký počet detí v triedach. To však nie je vina škôl, ale školskej legislatívy. Sami učitelia roky upozorňujú na to, že ak sa má škola správať inkluzívne, je potrebné znížiť počet žiakov v triedach (aj na 2. stupni) a prispôsobiť tomu normatív. A, samozrejme, zabezpečiť dostatočný počet odborníkov.
Napriek závažným systémovým chybám som sa na našej škole pokúšal pomôcť zúfalým rodičom, hoci som mal s tým problémy, ba varovali ma pred inšpekciou, ktorá za posledného vedenia DV brala ako nutné zlo. Zvíťazilo vo mne humanistické poslanie pedagóga a otvoril som dvere „homeschoolerom“. Hoci, stretával som sa aj s rodičmi, čo chceli domáce vzdelávanie ako manieru. Takých však bolo minimum. Najviac bolo tých, čo potrebovali pomoc a hľadali spôsob, ako sami deťom pomôžu, keď im nevie pomôcť štát a školy im pomôcť nemôžu. Chceli len jediné – suplovať úlohu štátu…
Vítam, že bude DV aj na druhom stupni. Kolegovia, neobávajte sa, že klasická škola zanikne alebo deti prídu o sociálnu interakciu. Neprídete ani o prácu, úväzok. Málo rodičov si môže dovoliť nechať deti doma. A deti, čo sa učia doma, majú dostatok sociálnych kontaktov, keďže sa sieťujú a stretávajú. Ak sa DV dobre nastaví, môže mať z toho výhodu i škola, i učitelia, ktorí si rozšíria svoje kompetencie o „diaľkové“ vzdelávanie (pedagogický rast), prípadne môžu byť odmenení za individuálnu prácu so žiakmi DV (konzultácie, skúšanie). Okrem toho sú rodičia žiakov v DV vďační a môžete s nimi počítať v komunite školy.
Kým klasická škola aj pod vplyvom nedostatku záujmu zo strany štátu pomáhať školám nedokáže plniť svoje funkcie, je opodstatnené, že zúfalí rodičia „ťažšie zvládnuteľných detí“ alebo detí so špecifickými potrebami hľadajú aj túto možnosť vzdelávania, preto ho treba umožniť, zlegitimizovať. Doteraz to títo rodičia robili tak, že prihlásili svoje dieťa na slovenskú školu, no vyučovali sa v zahraničnej, najčastejšie v českej škole, ktorá umožňuje domáce vzdelávanie aj na 2. stupni, teda takáto obchádzka sa tvárila ako klasické zahraničné štúdium. Na slovenskej škole ich preskúšavali, čím kontrolovali ich vzdelávanie doma, resp. na zahraničnej škole. Takéto manévre nepatria do demokracie 21. storočia. DV je legitímny spôsob plnenia vyučovania. A v prípade niektorých detí je v súčasnom stave viac než potrebné.
V žiadnom prípade sa však nesmie ustúpiť zo zámeru dohľadu východiskovej slovenskej školy na domáce vzdelávanie. Žiaci vzdelávajúci sa doma musia naplniť ten istý vzdelávací program ako denní žiaci (teda ak nemajú zdravotné výnimky). A mali by prísť na skúšku do školy, ako je to aj teraz, aby boli komisionálne preskúšaní, hoci s individuálnym vkladom skúšajúcich (viac času, dialóg, spájanie skúšaných predmetov).
Treba však pripomenúť, že sa musí zvýšiť normatív pre školu aj za deti v domácom vzdelávaní, aby mala škola prostriedky na motiváciu učiteľov, aby sa systematicky venovali takýmto deťom, prípadne na potrebné materiálno-technické vybavenie. Aby neboli brané ako deti, ktoré sú príťažou. Zvýšený normatív by aj školy motivoval prijať žiakov na DV. Cieľom je pomôcť všetkým trom zúčastneným stranám. Jednoznačne teda schvaľujem návrh, len vyslovujem obrovské upozornenie k spôsobu realizácie tejto zmeny – domáce vzdelávanie nemá byť alternatívnou školou, ale alternatívnym spôsobom osvojovania si povinného obsahu vzdelávania. Aby sa nestalo, že sa začne DV využívať ako zámienka vyhnúť sa škole, intenzívnemu vzdelávaniu a pravidelnému skúšaniu. Určite by som zvážil aj domáce vzdelávanie na strednej škole v rámci jedného zákona.
Na našej škole sme mali dobré skúsenosti s deťmi v DV. Nevedeli vždy na jednotky, ale boli porovnateľné s bežnými žiakmi. Možno potrebovali viac času, menej publika a viac rozprávania. Niekedy bol problém s tým, že nemali školské návyky, bola s nimi „ťažšia reč“. Osobne by som svoje dieťa na DV nedal, ale plne chápem časť rodičov, že takúto legislatívnu zmenu potrebujú.
DV (aj na 2. stupni, resp. treťom) je pre niektorých rodičov útočiskom a je veľkou a ďalšou z mnohých chýb slovenského školstva, že je táto možnosť rodičom roky upretá. Kým sa bude dlhodobo uvažovať a diskutovať, či to poslanci dovolia, pribudnú ďalší nešťastní rodičia, ktorí popri svojich povinnostiach budú hľadať kolesá záchrany. A je nesprávne, že mimo svojho domova. Domova, ktorý garantuje právo na vzdelávanie a rovnosť vzdelávania našich detí.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
Zdieľajte tento text, ak sa s textom stotožňujete. Posielajte ho na vyššie miesta, ak textu veríte. Ukážte text ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva bol text zaslaný.

Môj predchádzajúci článok k DV z r. 2019:

HOMESCHOOLING

Podľa školskej legislatívy je na prvom stupni základnej školy možné domáce vzdelávanie, tzv. homeschooling. Stačí na to súhlas riaditeľa školy, mať garanta, t. j. učiteľa I. stupňa, treba spísať individuálny študijný plán, urobiť ešte pár byrokratických úkonov a dieťa sa môže vzdelávať v domácom prostredí. Samozrejme, rodičia musia mať prostriedky na to, aby mohli so svojím dieťaťom denne zostať doma a dohliadať na jeho vzdelávanie. Každý polrok je potrebné prísť na komisionálnu skúšku zo všetkých predmetov a domáce vzdelávanie sa tak napĺňa vo forme vysvedčenia. Toto platí len do štvrtého ročníka vrátane. Žiaľ, na rozdiel od Českej republiky, náš zákonodarca neumožnil takýto typ individuálneho vzdelávania na druhom stupni ZŠ. Či je to tradičná nedokonalosť slovenského zákona alebo zámer ministerstva, ktoré sa obáva masového rozmachu „homeschoolingu“, nech zostane nezodpovedané. Isté však je, že takéto polovičaté riešenie sťažuje situáciu rodičom, ktorí z rôznych dôvodov nedôverujú klasickému vzdelávaniu. Neostáva im iné, ako využívať rozličné diery zlého školského zákona, aby zachovali kontinuitu vzdelávania svojich detí. Najčastejším spôsobom je to, že prihlásia deti na slovenskú školu a požiadajú o štúdium v Česku, kde je možné domáce vzdelávanie, ako aj v iných krajinách s vyspelým prístupom k školstvu. Aj tu cítim prehnaný konzervativizmus ministerstva školstva a snahu ponechať v deštruktívnom systéme, čo najviac žiakov, aby sa nebodaj nevymkli spod kontroly domácim „neštandardným“ vzdelávaním, aby neušli diktátu štátu.
Aj keby sa domáce vzdelávanie dovolilo počas celej základnej školy, je nepravdepodobné, že by sa žiaci hromadne začali vzdelávať doma. Málo rodičov si môže dovoliť byť celý deň s deťmi bez pravidelného platu. K domácemu vzdelávaniu sa utiekajú, ak dieťa nezvláda societu školy alebo jednoducho nedôverujú školskému systému. Niekedy je to aj z dôvodu, že rodičia často cestujú a nežijú na jednom mieste. V poslednom období pociťujem, že mnohí rodičia vidia závažné nedostatky v systéme slovenského školstva, ktorý dlhodobo stagnuje a ignoruje potreby žiaka, ako to vidíme všetci, čo v školstve pôsobíme. Aj preto sa rôzne alternatívy vzdelávania objavujú čoraz častejšie. Keďže štát dlhodobo nevie uspokojiť potreby žiaka, ba dostáva osadenstvá škôl doslova na kolená, nemal by brániť rodičom využívať iné možnosti, ako kvalitnejšie vzdelať a vychovať človeka. A občana, ktorý raz tento stav zmení.
Asi toho sa obávajú najviac…

Zúrim, keď počujem politikov, čo si spravili z vládnutia svoju byrokracio-oligarchiu, že sa hlásia k sociálnemu štátu, že budú strážiť sociálne istoty, že vybudovali sociálny štát. Keďže dlhé roky pracujem s ľuďmi, pod slovom SOCIÁLNY si predstavujem niečo úplne iné ako prázdne marketingové reči politikov, čo sociálnu odkázanosť nikdy nepocítili, ba ju ľuďom spôsobili.
Slovensko nie je sociálny štát a čudujem sa, že voliči naletia na to, že to istá skupina politikov verbálne vnucuje ako dobre naučený manuál. Ale tak asi platí, že sto ráz opakovaná lož sa stáva pravdou. A volič to žerie rok čo rok, deň čo deň. Aha, sociálne balíčky sa majú rovnať nastoleniu sociálnemu štátu…
Trinásty dôchodok či vianočný príspevok sú skôr motáky na voličov v dôchodcovskom veku, ktorí sú vďační za každé euro. V skutočnosti ide o malinkú sumu, ktorá ani zďaleka nezabezpečí sociálnu dôstojnosť ľuďom, čo na nás dlhé roky robili. (Okrem toho sa tieto prostriedky vyplácajú všetkým, aj tým, čo majú dôchodky nadštandardné a prilepšenie nepotrebujú.) Je to len pohodená kosť pred Vianocami, aby starkí pomohli svojim rodinám, ktoré sú ďaleko od sociálneho dostatku, keďže pravdepodobne patria do strednej vrstvy, na ktorú sa v „sociálnych opatreniach“ nemyslí vôbec.
Obedy v školách zadarmo? Jedine tak bezplatne. Lebo tento marketingový úlet stál viac financií ako platené obedovanie v školských jedálňach. Okrem toho sa diskriminujú žiaci stredných škôl, ktorí bezplatné stravovanie nezískali. Viem si predstaviť cielenú pomoc sociálne slabším deťom, ale obedy zadarmo pre všetkých spôsobili ich zdraženie, byrokraciu a plytvanie. Možno keby sa radšej zmenili receptúry, kvalitnejšie sa vybavili školské jedálne a dôstojnejšie by sa zaplatili školské kuchárky, ktoré sú neraz na pomedzí sociálnej núdze popri náročnej práci, tak by sme mohli hovoriť o sociálnosti. Ale pritiahnuť žiakov k jednému teplému jedlu za takúto cenu spôsobilo mnohé škody, pričom sa možno vznešený cieľ dal naplniť elegantnejšou a efektívnejšou cestou. To by však namiesto marketingu museli politici používať zdravý sedliacky rozum, ktorí používajú ľudia, ktorým vládnu.
Ani doprava zadarmo, nie je dopravou zadarmo. Navyše nie každý sociálne slabší sa prevezie bezplatne. Buď nepatrí do vyvolenej vekovej skupiny, alebo sa minú vo vlaku miesta zadarmo, alebo nechodí do miesta bydliska vlak. Navyše voziť sa zadarmo v stave, v akom sú naše vlaky, nie je výhrou.
Určite by som prijal, aby sa takto premrhané peniaze radšej premietli do výplat a dôchodkov. Možno efekt plnšieho bankového účtu by navrátil vieru v politikov, v ich prácu, v ich sociálne úmysly. Lebo verbálny politický marketing sa stáva frázami. Avšak stále efektnými. Žiaľ, mnohí im veria. Ale aj keby sa rôzne mrhania verejnými financiami zmenili na eurá v našich peňaženkách, stále môžeme iba snívať o sociálnom štáte. Nestaneme sa ním, kým slobodné matky, mladé rodiny musia šetriť, kde sa len dá, aj na úkor seba… Kým sa k nám v zdravotníctvo správa na dôstojnej úrovni iba za príplatok alebo ak poznáme vysoko postavených… Kým si musíme kupovať lacné, no menej kvalitné potraviny… Kým je luxusom mať viac ako jedno dieťa… Kým sú plné domovy detí… Kým si nemôžeme dovoliť domov dôchodcov… Kým rodiny a deti nemajú dôstojnú strechu nad hlavou… Kým si bez hypotéky na 30 – 40 rokov nemôžeme zaobstarať bývanie… Kým musíme držať v práci ústa, len aby sme neprišli o odmeny… Kým máme ľudí, čo musia žobrať či polihovať v uliciach… Kým si nemôžeme sporiť peniaze na horšie chvíle… Kým si nemôžeme aspoň dva razy za rok ísť na dovolenku… Kým nemôžeme ísť s rodinkou aspoň občas do kina či divadla… Kým naše deti nezískavajú kvalitné vzdelanie v kvalitných budovách škôl… Kým je život či pobyt v hlavnom meste drahý ako dovolenka v Kuvajte… Kým budeme mať strach, čo bude s nami v dôchodku… Kým stredná vrstva bude ignorovaná napriek tomu, že je jadrom a motorom spoločnosti… Kým budú intenzívne potláčané práva menšín… Kým bude byrokracia vysoko nad občanom… Kým bude oligarchia a developer rozhodovať o životnom prostredí občanov… Kým nás nebudú dôraznejšie chrániť pred násilím a zločinmi…
Kým budú uvedené problémy budú pretrvávať, nemožno hovoriť o sociálnom štáte. A ak si necháme bohatými politikmi nahovoriť, že v ňom žijeme, tak si zaslúžime len ilúziu sociálnosti. Prípadne nejaký ten sociálny balíček či balenie múky.
Volič, rozmýšľaj! Ak sa súčasná vláda nepriblíži k sociálnemu štátu, nevoľ ju. Ale určite nevoľ ani tých, čo tu cynicky a bezočivo hovoria o tom, aký úžasný sociálny štát sme vďaka nim boli!

V našom neformálnom zoskupení Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty sa čudujeme, aká veľká pozornosť sa venuje tomu, že sa jedna hodina z dejepisu na ZŠ uvoľnila a stala sa disponibilnou. Akoby šlo o prevrat v slobode škôl. Pričom ide iba o jedinú hodinu. Alebo akoby išlo o likvidáciu vyučovania dejepisu. Ale asi uhorková sezóna žičí takýmto bezvýznamným zmenám. Isto, nekompetentné ministerstvo školstva za predchádzajúcej vlády chcelo riešiť problém extrémizmu pridaním hodiny dejepisu, aby mohlo napísať správu o tom, že predchádza tomuto javu. Pritom sama oná vláda ten extrémizmus umožnila, ba ho neraz aj vyvolávala. Účel riešenia sa však nenaplnil, lebo predovšetkým treba riešiť kvalitu vyučovania, nie kvantitu.
Presunutie jednej hodiny medzi disponibilne na úkor dejepisu je ústretový krok, dobre sa prezentuje ako „sloboda“ školám, no hrať sa každý rok s hodinovými dotáciami predmetov by už malo prestať. Ide tu totiž iba o kvantitatívne riešenie problému. Vzniká tým aj vedľajší efekt. V súvislosti s tým, že sa stále hľadajú disponibilné hodiny, vznikajú jednohodinovky a každý z nás učiteľov vie, aká je efektivita predmetu s jednohodinovou týždennou dotáciou, najmä ak v priebehu polroka 2 – 3 razy odpadne, najmä ak každý učebný predmet plní nielen široký obsah, ale aj množstvo kompetencií. A to nehovoríme o administrácii a hodnotení v rámci jednotlivých predmetov.
V Školovede sa snažíme nájsť a ponúkať prijateľné riešenia a v tomto prípade aj oveľa slobodnejšie. Tie by mal navrhovať práve minister z liberálnej strany. Školy na každom stupni vzdelávania by mali mať predpísané isté spoločné učivo z jednotlivých vedných odborov – predmetov. Napr. čo by mal vedieť žiak zo slovenčiny na konci 5. ročníka, čo by mal vedieť z cudzieho jazyka na konci 9. ročníka (možno aj skôr). A všetko ostatné, nech si určí škola: v ktorom ročníku predpísaný obsah odučí, ako ho doplní, koľko z hodín za týždeň mu venuje, čím ho doplní – akým predmetom/obsahom, či ho škola odučí blokovo, projektovo a pod. Teda nech v rukách školy zostane učebný plán, tematické plány a ročníkové plánovanie. A potom nech sa v koncových ročníkoch pokojne realizuje testovanie znalostí štátom stanoveného spoločného základu, aby sa zistilo, či školy realizujú povinné učivo. Takto nejako sa realizuje aj domáce vzdelávanie, ktoré sa končí skúškou (po polroku), no forma, metódy a časovanie vzdelávania sú v rukách rodičov a garantov domáceho vzdelávania. (Možno by v lepšie nastavenom systéme vrátili do dennej školy.) Isto by sa aj predišlo každoročnému handrkovaniu o časové dotácie a o snahu povinne implementovať do vyučovania rôzne predmety. Takto by stačilo predpísať obsah, ktorý by sa mohol aktualizovať a primerane rozširovať. Samozrejme, povinne vyučovaný základ by mal byť užší, aby si škola mohla realizovať aj vlastné učebné obsahy, príp. predmety. (Neodmietali by sme stanoviť niekoľko povinných predmetov, ktoré by museli byť zaradené na každej škole. No efektívnejšie by bolo stanoviť povinné učebné obsahy.)
Týmto by sa začala skutočná sloboda v školách. Isto, zostavovanie učebného plánu danej školy by bolo zložitejšie. Ale aj to je cena za slobodnejšie vzdelávanie. A keby sa ozvali hlasy, ako sa budú riešiť prestupujúce deti, tak predsa kvôli pár takýmto žiakom nebudeme zotrvávať na prežitom systéme neustáleho zasahovania do formy vyučovania často nekompetentným štátom. Navyše, normálna škola pomáha novému žiakovi adaptovať sa.
Uvoľnenie jednej jedinej disponibilnej hodiny nevnímame nijako inovatívne. Reforma sa nerobí ani rušením 9. ročníka či plánovaním troch stupňov vzdelávania, vymýšľaním vzdelávacích oblastí a pod. To sú len kozmetické byrokratické zásahy, ktoré nemajú nič s kvalitou vyučovania či slobodou v školách. Ubratie hodiny z dejepisu je len pohodená kôrka chleba. Skutočným uvoľnením rúk škôl je vyššie popísaný návrh, ktorý vyhovie aj zástancom centralisticky riadeného vyučovania, aj zástancom slobodnej školy. (Uznávame, že náš návrh treba dôkladnejšie rozpracovať. Predložený návrh je konceptom ponúkajúcim možnosti.)

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Zdieľajte náš text, ak sa s textom stotožňujete. Posielajte ho na vyššie miesta, ak textu veríte. Ukážte text ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva bol text zaslaný.

Igor Matovič sa musí poriadne zamyslieť, či by sa nemal navrátiť do polohy bojovníka proti gaunerom, ktorých tu vyprodukovali predchádzajúce vlády, a znova sa postaviť proti praktikám, ktoré tu predchádzajúci politici cynicky predvádzali. Isto, musí sa riadiť aj tým, že vláda je koaličná, že musí rozmýšľať, čo komu na koberčeku povie a prikáže. Potrebujeme ústavnú väčšinu na presadenie zásadných zmien. Domnievam sa, že Igor Matovič má veľké možnosti buchnúť si po stole. Najmä v súvislosti s niektorými kontroverznými rozhodnutiami jeho kolegov, spolupracovníkov. Lebo ak sa nenavráti do svojej predvolebnej roly, ozaj hrozí návrat politikov, čo potrebujú zakryť to, čo dnes postupne odkrývajú orgány činné v trestných konaniach. Ak aj nemáte radi premiéra, máme vo vláde i parlamente mnoho slušných, odborných a aktívnych politikov, ministrov, čo chcú zvrátiť spomínané špinavosti a sú pripravení vytrvalo pracovať na právnom, slušnom a neboľševickom štáte. Za tých pár dní už svoju životaschopnosť preukázali. A takýmto treba dať šancu. To všetko musí koordinovať bezúhonný premiér, ktorý je ich oporným stĺpom, nie terčom opozície, hejterov či neúspešných politikov.
Mne je úplne jedno, čo si kto píše do svojich statusov na FB, kým neporušuje zákony a etiku. (Osobne sa mi hnusia politici v značkových oblekoch, so vznešeným rečníctvom bez výrazných chýb, no čo slovo, to prázdny marketing, klamstvo, zavádzanie. Potom je status na FB pre mňa prijateľnejší.) Ale premiér by mal byť vždy v strehu, keď sa v jeho zbore opakuje správanie starých vlád. Najmä keď sľuboval očistu politiky. A kým premiér nespraví ráznu sebareflexiu, budú túto vládu ktorá je naozaj iná, oslabovať gauneri, ktorí nevedia zaujať programom, ktorí potrebujú chrániť svojich ľudí, ktorých túžba po moci je taká, že spravia úplne všetko. A vidíme, že sa im to celkom dobre darí, tlak na novú vládu je od prvého dňa intenzívny. Po takýchto útokoch volič, ktorý sa málokedy správa analyticky, zabúda na gaunerskú politiku, vletí do prúdu hejtovania a je ochotný sa vrátiť k tým, čo zničili Slovensko, hoci by dôsledky gaunerstva sám pocítil.
Ktoráže to strana chce zbierať podpisy na referendum o predčasných voľbách? A s kým na čele? Aj bez dlhého zamyslenia viem vysypať hoci aj o polnoci niekoľko špinavostí, čo táto strana spôsobila, podnietila, umožnila, a to vynechám problém s plagiátorstvom, ktorý má veľká časť politického spektra. Nemá táto strana dvoch bývalých ministrov vo väzení? Nepučal počas ich vlády jeden z najväčších poľnohospodárskych škandálov, ktorý tiež speje k base zúčastnených? Takíto chcú povaliť vládu! V štáte s uvedomelou voličskou základňou by som sa ich referendovému zámeru zasmial a bol by vnímaný ako fraška. Ale ak Matovič nespraví zmeny v štýle vládnutia, je možné, že si podobnými aktivitami budú politické zoskupenia často úspešne priťahovať voličov. A ktovie, ako môže referendum dopadnúť v štáte, ktorý je silno politicky polarizovaný, ba vypätý. Ak by sa referendum vyhlásilo, môžu sa aktivizovať porazené strany, ktoré sebecky búšia do vlády, neuvedomujúc si, že nemusia prejsť do parlamentu alebo sa nemusia stať súčasťou koalície. Alebo sa spoja so starými politikmi, ktorí nám už ukázali, že ak vyhráš voľby, môžeš všetko? Asi vieme, že vyšetrovacie procesy, ktoré sa namierili proti politickej mafii, by návrat starých politikov opäť výrazne obmedzil. Domnievam sa, že práve o to ide niektorým stranám, čo roky pľundrovali Slovákov. Žiaľ, volič im na to ľahko skočí, lebo viac-menej oprávnená nenávisť k Matovičovi zastiera akékoľvek kritické myslenie. Fascinuje ma, že práve volič na seba volá záhubu volením bánd, ktoré sa stále tešia pomerne slušnej popularite. Hoci, môžeme polemizovať, či máme z čoho vôbec vyberať.
Súčasná vláda, najmä premiér, dáva zámienky na útoky, robia sa až detinské chyby a hlavne sa opakujú praktiky predchádzajúcich papalášov. Nové strany by zase mohli útočiť radšej svojím programom, nie neustálou kritikou vlády, akoby sa chceli vyrovnať tým, ktorých návrat k moci má podozrivú motiváciu. Alebo je to náznak spolupráce práve s politickými gaunermi? Nové strany by sa mali sústrediť na to, aby ich verejnosť vnímala, a aby získali v ďalších voľbách také výsledky, že by mali možnosť priamo odstraňovať to, čo teraz kritizujú. Lebo ak sa povalí vláda, nedá sa vylúčiť, že sa navráti politické zlo, a povalením vlády navrátime dobu temna. Ale to by mal zvážiť najmä volič, ktorý sa neraz riadi emóciami ako racionálnom.
Neviem, či sa na Slovensku dočkáme slušnej, ideálnej, zásadovej vlády. Vraví sa, že do politiky sa slušní ľudia nedostanú. No ja si chcem uchovať aspoň minimálnu vieru, ktorú mi podporujú aj súčasné vyšetrovania politických a iných zločincov. Ale na rade je aj pán premiér, ktorí má možnosť veľa vecí zvrátiť, napraviť a ukázať, že mu ide o tú najlepšiu vládu, proti ktorej sa nebude dať útočiť. A ak, tak jedine formou demagógie, ktorú nám tu takmer denne predvádza bývalý niekoľkonásobný premiér. Ak premiér Matovič nezmení štýl a nevráti sa k vlastným hodnotám, ak nové strany nebudú intenzívne prezentovať svoj program, ale najmä ak sa volič nestane občanom s pamäťou a konštruktívnym prístupom, tak budeme ešte vo veľmi dlhom marazme.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Kedysi som si sľúbil, že sa už testovaniu nebudem vo svojich článkoch venovať. Pripravila sa petícia, nepodpísalo ju ani 1000 ľudí, tak asi to nie je dôležitá téma a učiteľské handry sa nechajú, slušnejšie povedané, preháňať administráciou testovania rok čo rok bez adekvátnej odmeny, aby si potom zabetónovaná riaditeľka NÚCEM-u mohla robiť promo. Ale človek by asi nemal hovoriť nikdy. Tak som sa situačne vrátil k téme T 5, keď sme ako skupina učiteľov žiadali, aby v jeseni nebolo, keďže boli v školách krízové podmienky. Odpoveď od ministerstva sme nedostali, no vieme, ako to poriešili: T 5 ako „výstup“ z I. stupňa bude takmer na konci 5. ročníka, teda 1. ročníka II. stupňa. No a druhý môj návrat k T 5 bude v nasledujúcich riadkoch.
Predvčerom som počul v Markíze (Televízne noviny) dve vetičky o T 5, ktoré budem parafrázovať, keďže nemám vôľu si to pozrieť znova. Ľahko to nájdete v archíve. Predstaviteľ Slovenskej komory učiteľov vravel niečo také, že testovanie je užitočné či potrebné s dovetkom, že sa tam overujú kompetencie. A riaditeľka NÚCEM-u opäť opakovala okrídlenú vetu o tom, že T 5 poskytuje učiteľom spätnú väzbu o I. stupni. Ja v nejakom spôsobe testovania vidím zmysel, ale nie v tom aktuálnom deštrukčnom mechanizme, keď sa v čase tertovaní na školách robia priam manévre. Oba parafrázované výroky však rázne odmietam.
Povedzte mi, úprimne aj tvrdo, som otvorený poučeniu, čo vám dáva výsledok T 5? (Mimochodom veľmi dlhý čas po konaní testovania, keď už aj žiaci zabudnú, že ho robili. Hlavne, že učitelia musia písomky opraviť do 14 dní, čo je však pedagogické.) Fakt ma to zaujíma. Teda okrem toho, že škola nabehne na všelijaké praktiky rebríčkových firiem a vycapí si na webovú stránku, že mala 85
% v testovaní, nehovoriac o tom, že výsledok T 5 je iba výsledkom momentálneho nastavenia žiakov z jedného testovacieho dňa a iba z dvoch predmetov. Nič to nehovorí o dlhodobej a komplexnej kvalite žiakov, triedy, školy – veď aj škola so zlými výsledkami v testovaní môže byť veľmi dobrá, len má možno žiakov s rôznymi poruchami. Ďalej, čo ak je v danom ročníku žiak parádne nadaný na výtvarnú výchovu? Čo ak robí nezabudnuteľné prezentácie o biológii? Čo ak vyhráva športové súťaže? Kvalita školy, triedy, učiteľa, žiakov sa má posudzovať komplexne, nie selektívne, no obávam sa, že táto selekcia sa už stala normou hodnotenia škôl. Takže číselká percent a populárne percentily nepovedia nič o kvalite školy, hoci výsledky z týchto testovaní sú smerodajné aj pre mnohých rodičov pri výbere školy. Ide len o štatistiku a obľúbené grafy, rebríčky a boj o opodstatnenosť úradníkov. Všimnite si, aj vrcholoví politici, médiá, ale žiaľ aj riaditelia a zriaďovatelia konajú práve na základe prázdnych štatistických údajov bez zamýšľania sa nad ich interpretáciou – v akejkoľvek téme. A to, že sa stalo T 5 a možno aj tie ďalšie testovania stredobodom posudzovania školy považujem za veľmi zlé, nebezpečné a pre učiteľov slovenčiny a matematiky šikanózne. Pretože testovací deň s dvoma náročnými predmetmi v jeden deň takisto nehovoria absolútne nič o kvalite či nekvalite učiteľa I. alebo II. stupňa.
Že nám to naznačí úroveň vedomostí a schopností žiakov z I. stupňa? No, po posune T 5 na koniec školského roka sa jedine dozvieme to, ako žiaci napredovali počas 5. ročníka, lebo predpokladám, že učitelia v strachu z nerelevantného výsledku budú celý rok drilovať na testy. Ale opakujem, ak sa aj po výsledkoch z T 5 čosi o žiakoch dozvieme, bude to len to, čo vedeli v daný testovací deň zo slovenčiny, z matematiky, prípadne sa dozvieme o individuálnych zlyhaniach žiakov, ktoré nemuseli byť iba dôsledkom vedomostného deficitu, ale napr. aj toho, že sa testujú náročné témy z dvoch predmetov v jeden deň, čo je v rozpore so základnou pedagogickou psychohygienou. Takže mýty o tom, že T 5 dáva spätnú väzbu sú správne v minimálnej miere a nie sú určujúce. Učiteľ je najlepší diagnostik a sám zistí, ako sú na tom žiaci z I. stupňa a môže to v rámci rokovaní pedagogických rád a metodických orgánov sprostredkovať ostatným učiteľom, snáď to je cieľom porád. Navyše, jeho závery sú dlhodobejšie, z niekoľkých dní, rôznorodejšie, z niekoľkých predmetov a na rozdiel od neosobných testov prihliadajú aj na individuálne vlastnosti žiaka a triedy. Takto sme nútení písať správy o „zlyhaniach“ v T 5 a na základe toho, že šiesti žiaci zlyhali v nejakej textovej položke T 5, musíme konštatovať, že napr. nevedia skloňovať, hoci v iných úlohách, pri ústnych odpovediach skloňovanie ovládajú. Ale uzávery v rôznych záverečných správach škôl nesmú vychádzať iba z testov, keďže tie sú kontextovo obmedzené, teda okolnosti skúšania žiakov neberú do úvahy. (Otázkou je, či sa taký test dá vytvoriť, no to je už inou témou.)
Spomínalo sa, že test je potrebný. No nie je! Ak sa zamyslíme nad problémami s čitateľskou gramotnosťou našich žiakov, tá sa pravidelne medzinárodne testuje u vybraných žiakov, takže máme veľmi slušnú a určite objektívnejšiu spätnú väzbu o tom, ako napredujeme/zaostávame. Navyše vďaka medzinárodným testom získavame exaktnejšie informácie o gramotnosti, keďže ich súčasťou sú dotazníky a testové úlohy sú variabilnejšie, divergentnejšie (variantné odpovede) a umožňujú aj dlhšiu odpoveď, čo niekedy ozaj žiaci potrebujú. Tie naše testy sú len paródiou a nezmyselným mrhaním peňazí, lebo prehľad o úrovni základných gramotností máme. Navyše naše testy čitateľskej gramotnosti neraz vyzerajú tak, že sa tipuje, ako to autor myslel. Takže T 5 v súvislosti s kľúčovou kompetenciou čitateľskej gramotnosti naozaj nie sú potrebné.
Mrzí ma, že stále odznievajú v celoslovenských spravodajstvách takéto mýty. Nepravdivé, nesúvisiace s praxou a zreteľne zaujaté, keďže treba odôvodniť existenciu inštitúcie, ktorá dlhodobo traumatizuje školy, žiakov, učiteľov i rodičov. Opakujem, nejaký druh testovania sa dá nastaviť. Ale to, čo tu máme v súčasnosti, je formalizmus, diletantizmus, byrokracia a buzerácia škôl. To už je však téma, ku ktorej som už písal (aj iní) kilometre textov…

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Plne chápem, že premiér nechce riskovať odchod Kollára z koalície pre diplomovú prácu. Aj to otvorene priznal, že má veľké ciele, ktoré chce naplniť, aby na Slovensku došlo k zmene. Myslím si, že Kollár by po nútenom rezignovaní opustil koalíciu. Na kieho frasa to Matovič stále viac a viac zamotáva, navrstvuje, dopĺňa??? Buď má ozaj toho veľa a nedokáže sledovať, čo-kde-kedy povedal, alebo má fakt zlých poradcov. Nápad postihnúť všetkých, čo získali diplom za neštandardnú záverečnú prácu, sa mi zdá hlúpy a priamo Smeruje k papalášizmu, ktorý sa u nás dávno zakorenil. Lebo na rozdiel od predsedu NRSR – politika – bežný občan môže dôjsť o prácu, ak sa spochybní jeho štúdium. (Otázkou je, či bolo nutné od toľkých úradníkov požadovať vysokoškolské vzdelanie. Je jasné, že v návale práce nemali čas pozerať na kvalitu a utiekali sa k pochybným vysokým školám.)
Keď aj študent podvádza, podplatí niekoho, nenapĺňa bibliografické normy, dá si vypracovať prácu a napriek tomu prejde pomerne zložitým procesom overovania, obhajoby a štátnic, nezlyhal študent, ale vysoká škola, skúšobná komisia, oponent, školiteľ. Neexistuje, že by si nikto z členov akademickej komisie nevšimol nečestné zámery práce alebo odborné nedostatky. Neexistuje, že by sa pred predložením práce na obhajobu nevychytali podstatné chyby. Na vynikajúcich vysokých školách je to neprípustné, študenta jednoducho nepripustia v riadnom termíne k obhajobe. Ale na zlých vysokých školách či rôznych pochybných študijných odboroch musí byť pustenie nekvalitnej (podvodnej) práce jedine zámer a ten by mal byť potrestaný. Zodpovednosť, no nie iba formálnu, a trest by mali niesť vysoká škola, členovia komisie, vedenie fakulty, katedry. Ak by sa pod mementom zodpovednosti a sankcie riadil proces ukončovania vysokej školy, nestávalo by sa, že sa na verejnosť dostane práca pochybného charakteru. Inak, je to dosť veľká drzosť takto podvádzať, keď sa vie, že záverečné práce sú zverejňované.
Vziať tituly všetkým, ktorých práce prešli skúšobnou komisiou, môže spôsobiť množstvo problémov tak obyčajným ľuďom, ako aj vláde. Nechcem podvodníkov obhajovať, ale medzi absolventmi vysokých škôl mohli byť takí, čo im povedali, buď si spravíš vysokú školu, alebo musíš v práci skončiť. A štúdium popri práci je veľmi náročné, je preto prirodzené, že si hľadali cestičky na zľahčenie. Okrem toho, treba vziať do úvahy, že štúdium sa skladá aj z čiastkových skúšok a sotva sa dá predpokladať, že si študent u všetkých učiteľov dokázal priebeh skúšky a jej hodnotenie získať nečestne. Možno si pomohol iba na záver. Aj firmy na písanie diplomových prác sú hanbou iba pre akademickú obec nekvalitných škôl. O plagiátorstve nehovorím, tam má jasne platiť autorský zákon. Možno by sa mohlo uvažovať, v prípade ak hromadné kontroly prác nezostanú výplodom, aby študenti zopakovali obhajobu, teda znova napísali novú prácu. A keď sa aj nepočúvnu hlasy zdola, verím, že podrobná analýza prác sa začne od najvyššie postavených ľudí, ktorí majú veľké možnosti pomôcť si v štúdiu.
Ešte by som sa vyjadril k názoru, že diplomovky treba zrušiť. Isto, populistické riešenie je najlepšie a diplom nech sa odovzdáva za čo najminimálnejšiu námahu. Avšak odborná práca je syntéza vedomostí, schopností vyjadriť problém, nájsť jeho riešenie, kompetencie samostatne pracovať a preukázať hľadanie súvislostí. Niečo ako projektové vyučovanie, ktoré sa teraz požaduje v regionálnom školstve. Ak je proces realizácie a obhajoby záverečnej práce dôkladne pripravený bez akýchkoľvek vedľajších úmyslov, je to dokonalá, efektívna, komplexná, objektívna a vysoko sofistikovaná metóda hodnotenia vysokoškolského štúdia, ktorou by mal prejsť každý študent VŠ. Na základe obhajoby sa môžu vyrojiť aj rôzne otázky k štúdiu, čo už v mnohých školách je súčasťou skúšobného procesu, obhajoby, akademickej debaty. Všetky práce však musia byť verejné a publikované, aby sme všetci dozerali na kvalitu vzdelávania, o ktorej politici len rečnia. Snáď je Borisov škandál zlomom.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Zdieľajte môj text, ak sa s textom stotožňujete. Posielajte ho na vyššie miesta, ak textu veríte. Ukážte text ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva bol text zaslaný.

Kollárova problematická diplomová práca neprišla v najlepšom čase. Je pre niektorých vhodnou rozbuškou, ktorá ohrozuje novú vládnu koalíciu. Skúška jej slušnosti, ktorá sa požaduje, je ostro sledovaná opozíciou, ktorá by rada zopakovala vládu gaunerov. Popravde, aj veľká časť verejnosti očakáva aspoň triviálnu slušnosť. Neviem si predstaviť, ako to napokon dopadne, aby Matovičova splnila očakávania, ktoré hlásala. Ale to je už iná téma…
Do istej miery sa dá s absolventom Kollárom súhlasiť. Práca mala vyhovujúce čísla pri kontrole originality v nie dokonalom systéme overovania a napokon ju aj obhájil. Aj s tými problematickými citáciami, ktoré si bežný akademik ľahko všimne. Práve tie spôsobili obrovskú medializáciu, v niektorých aspektoch prehnanú, pretože médiá potrebujú konflikt a rozpad vlády by ich dokonalo zamestnal aj počas uhorkovej sezóny. Smola je to, že je Kollár ústavný činiteľ, výrazný a významný politik a od takého sa veľa očakáva. Hoci sa roky tolerovali oveľa vážnejšie prejavy bezočivého správania politikov a niektoré sa dodnes tolerujú: alkohol, vulgárnosť, papalášizmus, spojenia s mafiou, mrhanie štátnymi financiami a veľa iných. Treba si však uvedomiť, že kvalita, resp. rôzne podvody pri tvorbe i obhajobe kvalifikačných prác sa ani zďaleka netýkajú iba politikov.
Pracoval som na vysokej škole, spolupracoval som s fakultami, oponoval som práce, bol som školiteľom a aj súkromne robím korekcie záverečných prác. Ozaj som sa pri niektorých zapotil. Ťažko mi bolo pri niektorých si uvedomiť, že ide o vysokoškolskú prácu. Ja som napísal tri kvalifikačné práce a v každej som presiahol požadovaný rozsah vlastným vkladom, ale aj primeraným množstvom odborných citácií. Považoval som totiž záverečnú prácu za bibliu poslednej fázy vysokej školy a za dôležitý záver (vtedy ešte) náročného štúdia. Moji školitelia si prácu dôkladne pozreli a chyby, na ktoré ma upozornili, som pred záverečným zalomením práce samostatne odstránil. Nestalo sa, že by som mal pocit, že moji vysokoškolskí učitelia prácu nepodrobili dôkladnej kontrole napriek tomu, že podobných mnohostranových prác majú desiatky. Sotva si viem predstaviť situáciu, že by mi dankovská alebo kollárovská práca v kontexte môjho štúdia len tak prešla. Asi to bolo školou, ktorej záležalo na kvalite katedry. Ako posudzovateľ záverečných prác som mal našťastie voľnú ruku pri hodnotení. Ale pred udelením odmietavého verdiktu som študentovi poradil, ako prácu zlepšiť. Teda ak nebola úplne zlá. Neexistovalo, že prižmúrim oči. Ono, aj keby práca vykazovala nízku kvalitu, vysokoškolské štúdium je spravodlivé v tom, že jestvujú opravné termíny, preto odmietnutie práce, resp. jej nedostatočné hodnotenie nemusí byť fatálne. Aj pri prepadnutí práce spolupráca školiteľa i študenta môže viesť k žiadaným nápravám. Ale táto spolupráca musí byť, a nie formálna. Pravdou je, že raz som zažil, že mi bolo povedané, že študentka musí prejsť napriek tomu, že jej práca bola hanbou vysokoškolského študijného programu. A to sa deje často.
Pre uvedené dôvody je otázkou, či sú vinní iba študenti (bez ohľadu na ich postavenie), ktorým prejde zlá práca. Na obhajobu sa ustanovuje komisia odborníkov, ktorých úlohou je zastupovať záujmy odbornej vysokoškolskej obce a česť školy, majú dôkladne poznať obhajovanú prácu, spraviť všetky kroky, aby mala aspoň minimálnu kvalitu a ich povinnosťou je objektívne a nezávisle ju ohodnotiť. Keby to tak bolo, tak by sme teraz nemali problém. Ale tak, ako sa v rôznych iných typoch komisií tváriacich sa vysoko fundovane dá podvádzať, je to možné aj v komisiách pre obhajobu. Ak si to spojíme s tým, že mnohým pochybným vysokým školám ide o zisk, kvantitu, tak tu máme mnoho absolventov s titulom za nekvalitné záverečné práce. Je zvláštne aj to, že tu máme autorský zákon, ktorý by sa dal aplikovať. Ak si na školskej akadémii zaspievame autorský text, už je problém. Prečo sa neuplatňuje na plagiátorov? V zahraničných vysokoškolských systémoch je kopírovanie autorských prác bez uvedenia zdroja veľmi veľkým problémom, sankcionuje sa. Slovensko však takú kultúru nemá. A vôbec je nám blízke obchádzanie, ba ignorovanie zákonov, aj tých dobrých.
Ďalšou Kollárovou pravdou je, že zákon študijné obštrukcie umožňuje, teda, že zákon bol dodržaný. Nemáme zákon na takých študentov a vysokoškolských učiteľov, ktorí by ihneď riešil nečestné či neodborné konanie napr. odňatím titulu, zákazom učiteľa pôsobiť v komisii a pod. (Ešte by sa ozvali hlasy o zásahu do akademickej slobody.) Dozaista to je účelové zanedbanie, keďže sa zrejme dozvieme ešte o veľa nekorektných záverečných prácach politikov, iných osobností či úradníkov, ktorých prinútili, aby mali vysokú školu, hoci ju nepotrebujú. Ja len dúfam, že dianie z posledných dní bude silnou motiváciou tvrdo zasiahnuť legislatívou do fungovania nekvalitných vysokých škôl. Často sa rýpe do regionálneho školstva a tam, keď sa niečo objaví, expresne sa napíše zákon (napr. zákon o odpisoch z registra trestov). Verím, že podobnú expresnosť zažijeme aj pri riešení problematických vysokých škôl.
Ale je tu aj iný aspekt, prečo dochádza k zlyhávaniam. Je ním dlhodobá degradácia vzdelávania od najnižšieho stupňa. Plne rešpektujem empatický pedagogický prístup k žiakom, ktorého motiváciou je pomôcť žiakom, povzbudiť ich, podať pomocnú ruku. No vo všeobecnosti sa latka kvalitného vzdelávania zosunula veľmi nízko. Učíme sa za žiakov; známkujeme ich, aby sa nezosypali, ba sú prúdy, ktoré chcú zrušiť hodnotenie, aby boli deti „šťastné“; snažíme sa, aby zažili iba úspech; trápime sa nad hodnotením namiesto žiakov; nedostatočnú radšej nepoužívame; prijmeme každého na strednú školu, nech aj na ňu nemá; obávame sa zadať domácu úlohu; na maturite, ale aj pri bežnom skúšaní prižmurujeme oči, len aby skúšaný prešiel či dostal dobrú známku; na vysokej škole sa rušia prijímačky; legislatíva je nastavená tak, že každý môže získať maturitu, vysokoškolský diplom, nech sú aj jeho výsledky úbohé; pomáhame deťom dostať sa na danú métu cez známosti alebo „sponzorský dar“; testy majú podoby komiksu, nie dôkladného overenia vedomostí; mažú sa z osnov akékoľvek poznatky, ktoré by mohli zaťažiť žiakov a pod. A potom chceme, aby žiaci zrazu vynaložili námahu a napísali samostatne kvalifikačnú prácu hodnú jadrového fyzika, hoci aj pri nej sa pomáha a zľahčuje. Zároveň všade vidíme, že sa pravidla porušujú a zďaleka už ani vo svete dospelých nejde o vzdelávanie, ale o papier, ktorý nehovorí o schopnostiach. Napr. podľa mňa veľmi dôležité školenia o BOZP sa namiesto riadnej skúšky po ňom vyhodnocujú hromadne, že všetci vyhoveli a potvrdí sa to podpisom. Len si predstavte, že by tak školili záchranárov. Alebo, zúčastnil som sa školenia o prvej pomoci, kde školiteľka na záverečnom teste hovorila správne odpovede. My sami si vyžadujeme ústupky, len aby sme sa nemuseli učiť. Neraz som počul aj na pedagogickom školení – A to sa fakt musíme naučiť? A to všetko žiaci vnímajú. Že všetko je o papieroch, o známosti, o podvádzaní, o hľadaní ľahšej cesty, nie o preukázaní skutočných vedomostí a schopností.
Takže Kollárov, ale aj Dankov prípad, teraz bez politického pohľadu, je len dôsledkom katastrofálneho zanedbania školstva, v ktorom sa získanie vzdelania rovná nákupu v hypermarkete. Tituly sa degradovali, ponechali sa trhu, neuvedomujúc si, že trh v oblasti vzdelávania je iba teoretickou hypotézou. Vzdelanie je hodnota, nie tovar. Toto všetko poškodzuje aj meno veľmi dobrých vysokých škôl, ktorých máme na Slovensku dosť. Môžeme sa teraz pustiť do lustrácie prác absolventov podivných vysokých škôl. To však nič nemení na tom, že isté školy tak fungujú, môžu fungovať a pokojne si rozdávajú tituly naďalej. A všetko v súlade s bezzubým zákonom. Na titul, aj ten ťažko získaný, sa pozerá ako na kúpený. Už len veriť, že v medicíne si na udelenie titulov dávajú pozor…
Ako som však uviedol vyššie, degradácia vzdelávania sa začína oveľa skôr, a ak sa toto nezmení, je prirodzené, že sa budú tolerovať rôzne machinácie vo vzdelávaní. A to nepomôže ani budúcej generácii, ani nám, ktorých bude budúca generácia riadiť. Ak už nás neriadi…

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
28. 6. 2020

Dostal som ďalší reálny námet na zamyslenie. Tak sa s ním podelím. Ale chce to pridať jeden skutočný príbeh.

V prvom ročníku základnej školy som mal spolužiačku. Nepoviem o nej nič viac, lebo to k tejto téme nepotrebujeme. Nenaučila sa za rok čítať. Dodnes si pamätám, ako bojovala s písmenkami. V tom čase nebolo také rozšírené mať odklad školskej dochádzky, tak je zbytočné uvažovať, či nebola predčasne zaškolená. Nuž, stalo sa to, že musela opakovať prvý ročník. Hoci nie z dôvodu, že by chýbavala, že by jej rodina niečo zanedbala. Tak si zopakovala 1. triedu. A dnes je to šikovná, zamestnaná žena s krásnou rodinkou bez nejakej traumy z prepadnutia. V jej prípade to bola možnosť naučiť sa nenaučené. Nepamätám si, ako jej vtedy učitelia vyjadrili podporu, aby nebola smutná. Ale nedomnievam sa, že by ju nechali kruto opakovať ročník len tak. Prepadnutie v tomto prípade nebolo trestom, ale šancou. Ono dieťa by sa trápilo oveľa viac, keby ho posunuli do vyššieho ročníka s deťmi na inom vzdelávacom stupni. Ani vtedy, ani dnes neboli podmienky, aby sa učitelia v rámci veľkej triedy individuálne venovali doháňaniu učiva s jedným žiakom – to však nie je vina ani učiteľa, ani rodiča, ani dieťaťa.

Prečo som vám povedal tento príbeh? Dostal som od kolegyne podnet. Počas zatvorenia škôl mala žiaka, ktorý nereagoval ani počas epidémie, ale ani počas klasického vyučovania. Vyskúšali všetko, vrátane nadviazania spolupráce s rodinou. Jeho dochádzka bola asi 15 dní prítomnosti pred koronou. Takže si viete predstaviť stav jeho základných vedomostí k dnešnému dňu. Od môjho príbehu sa to líši tým, že ide o záškoláka, určite s vedomím rodiny. Je veľmi populárne povedať, že žiaci neprepadnú. Z rôznych aspektov je to aj prijateľné a viem sa s tým stotožniť. A keby školy mali štátom podporované možnosti, isto by mohli ťahať aj žiaka bez vedomostí v nasledujúcom ročníku bez nutnosti opakovania. No v súčasnom stave považujem nariadenie o neprepadávaní prvákov za škodlivé a nič neriešiace. Ako sa dá v situácii bežných škôl a bežných tried, vďaka populačnej explózii preplnených, osobitne venovať dieťaťu, ktoré preukázateľne nemá vedomosti z veľmi dôležitého 1. ročníka? Navyše dieťaťu, ktorého dochádzka je chabá. Ak ročník zopakuje, prípadnú traumu vieme minimalizovať, možno rodičov motivujeme dbať na dochádzku. Ak ho len tak posunieme, tak bude traumatizované tým, že nevie, možno sa neúspech odrazí v absencii a navyše sa bude traumatizovať trieda, ktorá sa bude musieť prispôsobovať tempu neprospievajúceho.

Určite by som opakovanie ročníka ako učiteľ-humanista nevyužíval a neutiekal sa k nemu, keby škola mala odborný tím, menší počet žiakov v triedach a dostatočný priestor na systematickú individuálnu prácu so slabšími žiakmi či zo žiakmi z prostredia, ktoré ich nepodporuje. Zakázať prepadnutie v kontexte súčasnej školy je populistickým krokom, ktorý síce naznačuje idey nového vedenia školstva, no realizuje sa to tak, že sa zase začína koncom bez realizácie postupných zmien, ktoré môžu v závere ústiť aj do podobných inovácií. Domnievam sa, že v takejto situácii sa spomínanému žiakovi skôr uškodí, ako aj iným v triede. Takže zrušením overených spôsobov riešenia náročných situácií v školstve sa problém iba presúva, no nerieši sa tak, ako to už roky očakávame. Nedá mi nezopakovať, že mi v rozhodnutiach stále chýba empatia so školou a skúsenosť s realitou učiteľov, žiakov a rodičov.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk