Štyri oznamíky

Jeden, že na ŠPÚ je výberové konanie na riaditeľa. Uvidíme, či naoko: https://www.istp.sk/pracovna-ponuka/1726268/riaditel-statneho-pedagogickeho-ustavu?filter_vpm=1
 
Druhý: Hľadajú aj riaditeľa ŠIOV: https://www.istp.sk/pracovna-ponuka/1724735/riaditel-statneho-institutu-odborneho-vzdelavania?filter_vpm=1
 
Do tretice, riaditeľ Iuventy: https://www.istp.sk/pracovna-ponuka/1726382/generalny-riaditel-iuventy-slovensky-institut-mladeze?filter_vpm=1
 
Som veľmi zvedavý, či vyhrajú vybratí poverení, či noví ľudia. Zaujímavé, že na edujobs a profesii nie sú uvedené inzeráty. Asi zle hľadám… Učitelia, prihláste sa, veď to nenecháme hocikomu 🙂
 
Horím zvedavosťou, kedy už vykopnú hlavnú inšpektorku a kým ju nahradia.
 
A po štvrté, kto má ešte záujem o moje Kompendium slovenčiny, tak neváhajte, mám posledných 50 kusov. V súčasnosti píšem k nemu Cvičebnicu. Ako si objednať nájdete na: https://janpapuga.sk/o-mne/kompendium-slovenciny/
Neponúkam ju preto, že nejde na odbyt, ale preto, že mnohým pomáha a žiakom sa veľmi hodí.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Zamerané na bezpečnosť

Ako riaditeľ som sa po nástupe zamýšľal nad bezpečnosťou detí v škole. Nebolo mi treba to diktovať, situácie ohrozenia bezpečnosti detí som si vedel predstaviť aj pred tragédiou vo Vrútkach, ľudia sú dnes všelijakí. Zároveň som však uvažoval, ako zachovať školu dostatočne otvorenú, lebo je inštitúciou, ktorá má byť aj priateľská a kooperatívna. Zložitá situácia. Zároveň si treba uvedomiť, že bežná škola nemá financie na bezpečnostné opatrenia, bezpečnosť detí je v súčasnom školstve nadštandardom, hoci potenciálne riziká sú všeobecne známe. Neraz sa stáva, napr., že do školy prenikne cudzí a okradne deti, zamestnancov. Pri znižovaní rizík som teda postupoval krok po kroku v závislosti od financií, hoci bezpečnosť školy by mala byť okamžitá. Vylepšili sme a rozšírili kamerový systém, vďaka ktorému sme predišli mnohým problémom, dokonca si policajti chodili vyžadovať naše záznamy. Zaviedli sme to, že do školy sa dostal iba ten, čo mal elektronický čip. Isto, najlepší by bol turniket, avšak to mi financie neumožnili. Čipy sme dali aj rodičom, keďže si vyzdvihovali deti po ŠKD. Dvere sa po elektronickom otvorení (aktivovanom čipom) zatvorili, teda nikto sa bez čipu nemal šancu dostať dnu, teda ak by ho niekto s čipom nevpustil (preto je lepší turniket). Nedostal by sa dnu, ani keby rozbil sklenú výplň elektronických dverí, pretože z oboch strán je guľové kovanie. Ako riaditeľ som cez kameru videl, keby sa dialo niečo neštandardné. Pravdou je, že v prípade ohrozenia by sme mohli zasiahnuť iba ako laici, vlastným telom (ako pán učiteľ z Vrútok), teda ohroziť svoj život, keďže škola nemá žiadne zbrane. To chce istú mieru obety, ktorá naozaj pre rôzne osobné okolnosti nemusí byť každému blízka. Tu by ozaj stálo za zamyslenie, či by školy nemali mať povinnosť zamestnať príslušníka bezpečnostnej služby, na čo v súčasnosti nie sú peniaze (samozrejme, s financovaním štátu!). Pri šikovnom nastavení jeho pracovnej náplne a profilu by sa dal takýto človek využívať aj ako asistent cez prestávky alebo ako človek, čo pomôže pri problémových deťoch či rodičoch, čo by ocenili školy s komunitami asociálov.

Vrátnice by vniknutiu do školy sotva zabránili. Väčšinou sú v nich upratovačky, učiteľky, ženy, aktivační pracovníci, no obávam sa, že prieniku agresora by nemusel zabrániť ani neozbrojený fyzicky zdatnejší človek. Inak by to vyzeralo s profesionálnym SBS-károm, čo by bolo najlepšie riešenie. Otázkou je, čo povie štát, keďže financie…

Musím však byť krutým realistom a priznať, že narušenie školy votrelcom, agresorom, zlodejom sa dá síce eliminovať, nie však vylúčiť. Sú známe desiatky prípadov, v ktorých prenikol votrelec a ublížil ľuďom v inštitúciách s oveľa lepšími bezpečnostnými systémami ako v školách, ba s rozvetvenou bezpečnostnou službou. Prieniky do budovy sú možné viacerými cestami, a to sa nedá len tak ustriehnuť. Ľudia, čo ubližujú, majú rôzne motivácie, a keď sa im to v hlave pomieša, sú vedení snahou ublížiť za každú cenu. A nie iba v školách, na ktoré sa teraz upiera pozornosť, aby sa hermetickým spôsobom zabránilo preniknúť dnu. Škola však nie je bankový trezor, ale centrom ľudí. Veľmi nerád by som bol, aby sa v rámci medializovaných opatrení napr. zakázal vstup rodičov do škôl. Aby sa začali vracať mreže na okná. Aby sme sa obávali každého cudzieho človeka, ktorý prejde popred školu. Škola je humanizmus. A doba je riziková, nevieme kedy a kde sa môže niečo stať. Zároveň však chceme žiť, pohybovať sa, komunikovať.

Keď sa stala tragédia vo Vrútkach, mal som tušenie, že vina sa bude hľadať aj v škole. Páchateľ mal údajne v školskom veku problémy so šikanou. Isto cítite tú skratku medzi zločinom a vinou školy, ktorá priam navádza na prehodenie viny. A už sa aj o tom píše, čo ma mrzí, keďže sa zase vrhá tieň na školy, ktoré už melú z posledného a stoja na tých stovkách učiteľov, čo stále veria a snažia sa svojou prácou odstraňovať chyby nekompetentnej školskej politiky.

Šikana je veľmi zlá, nie vždy sa dá vo veľkej škole odhaliť, najmä ak obeť mlčí. Môže zásadne a negatívne ovplyvniť celý život. Ale nedeje sa len v škole! Deti i dospelí sú často pod jej tlakom mimo školy, na ihrisku, dokonca v mieste bydliska, v letnom tábore (ktorí navyše nevedú odborníci), v práci, na bežnej ulici, v komunikácii úradmi, zo strany politiky, ale aj v rodine. Veľmi pochybujem, že ak je niekto šikanovaný v škole, že sa mu niečo podobné nedeje mimo nej. Okrem toho, veľa ľudí zažívajúcich šikanu nedospejú k fatálnym činom, vyhľadajú pomoc. Ak sa niekto uchýli k fyzickému útoku bez vonkajšej príčiny, dovolil by som si pochybovať, že by sa tak nestalo, keby aj škola odhalila šikanu obete a riešila ju hoci denne. Avšak to je ideálny stav, keďže škola nemá odborníkov na šikanu, najmä na takú, ktorá by mohla mať negatívne dôsledky. Akokoľvek vyškolený učiteľ nemá možnosť účinne a už vôbec nie odborne pomôcť zranenej duši, navyše, nemá priestor na každodennú intervenciu. Väčšina škôl nemá psychológov, hoci sa domnievam, že obeť by mala mať v mnohých prípadoch až psychiatrickú pomoc. Školy sa spoliehajú na pedagogicko-psychologické centrá, no tie sú také vyťažené, že ak objavíme obeť šikanovania dnes, tak odborná pomoc sa mu dostane minimálne o mesiac. A netreba zabudnúť na to, že sme nútení pracovať v preplnených triedach, ak chceme mať aspoň minimum peňazí napr. na tie kamery. Preto prijímame každého a možnosť individuálnejšej práce je minimálna.

Takže hádzať vinu na školu je nekompetentným zjednodušovaním.
Za také považujem aj to, keď sa hľadí len na zlepšenie bezpečnostných opatrení alebo na ďalšie preškolenie učiteľov namiesto rýchleho a dostatočného personálneho zabezpečenia škôl odborníkmi. Malo by sa hlavne pozrieť na systém, ktorý produkuje ľudí s nebezpečnými zámermi, przní deti, verejne prezentuje negatívne typy správania ako spôsoby riešenia (pozri parlamenty). Nie riešiť problémy nejakými smernicami a školeniami, aby si kompetentní mohli povedať, že sme spravili všetko pre bezpečnosť.

Teda vinníkom nie je škola, ale spoločnosť. Na jazyku mám prívlastok politická spoločnosť, ktorá sa zobudí vtedy, keď je neskoro a vytvára si marketing na tom, ako zrazu promptne reaguje na dôsledky ich nečinnosti, pred ktorými učitelia, ale aj mnohí odborníci roky varujú. Zatiaľ verím, že v novej vláde sa konečne prestanú stavať potemkinovské dediny.

 

 

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

  1. 6. 2020

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Pokoj či iné?

Jeden známy mi vravel, že bol na nejakom úrade, s ktorým aj ja mám svoju skúsenosť, a potvrdil, že to v ňom funguje otrasne. Že keby mohol hovoriť, tak by sa diali veci. Len keby začal kritizovať, tak by nič nevybavil.

Píše mi mnoho ľudí, že zažívajú neraz horšie veci ako ja, no keď im hovorím, aby sa bránili, boja sa odhaliť svoju totožnosť a opodstatnenú nespokojnosť. V 21. storočí, desiatky rokov po nežnej revolúcii. Stretávam ľudí, čo mi vravia, čo to nenechám tak, čo bojujem s veternými mlynmi. Isto, majú pravdu, so svojou školou by som si mohol v pokoji vykonávať svoju prácu a neriešiť problémy sveta, potichučky a konformne. Pýtam sa však, čo by sa stalo, keby všetci tak konali. Napr. ekologickí aktivisti, ochrancovia ľudských práv,  lekári na misiách… Prečo by som práve ja ako učiteľ na Slovensku mal mlčať, prečo by mal niekto mlčať, keď sa deje preukázateľná nespravodlivosť, nezákonnosť zákernosť. Kto potom na tieto neprávosti poukáže? Či zostanú na starých koľajach? Chceli sme zmenu vo veľkej politike. A bežné nedostatky necháme len tak?

Odpoveď je v podstate jasná: aby ste vybavili veci, aby ste neprišli o prácu, aby ste neboli vystavení šikane nadriadených či kolegov, aby vám nezašpinili povesť, aby vám neublížili, tak voľte pokoj a utvrďte si, že sa aj tak nič nezmení. Pravdou je, že ja som si svojou činnosťou získal mnohých, ktorí by stáli o spoluprácu so mnou. Pravdou však je aj to, že pre moje presvedčenie som prišiel o prácu, ktorú som vykonával čo najlepšie a s výbornými výsledkami. Obávam sa, že je súčasťou môjho charakteru byť konštruktívnym rebelom. No tým pádom som v mnohých kruhoch nežiadaný. Najmä v situácii, keď je rebelov máličko, a preto sa ľahko označia ako neprispôsobiví, problémoví, nežiaduci. Až ich to omrzí alebo odídu do inej oblasti. Málokedy totiž bojujú za seba. Ale zmysel sa vytráca, keď sa ostatní nechajú dirigovať, hoc´ aj hluchým dirigentom, len aby mali pokoj. Bez ohľadu na to, že partitúra poškodzuje nás samých aj iných. Ale stojí to za ten pokoj, však? Potom sa veľkohubo sťažovať na naše podmienky je absurdné.

Ticho a poklonkovanie zostáva normou. Mne je to cudzie. No už ma obťažuje to, že moja práca nie je ocenená len preto, že jednám otvorene. Nuž, mám čas uvažovať, čo ďalej. No transformácia na handru by ma mrzela. Ak je u mňa vôbec možná.

 

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Dobojované

Pre tých, čo sledovali moje súperenie so štátom a hlúposťou, oznamujem, že je dobojované. Sčasti aj mojou chybou, keďže som prihlášku na VK na riaditeľa ZŠ s MŠ, Riazanská v BA poslal v posledný deň, nevšimnúc si, že úrad Bratislava-Nové Mesto ju tam chce mať fyzicky. Domnieval som sa, že rozhoduje pečiatka na obálke. U nás na Novom Meste však nie. Nič to nemení na tom, že by som aj tak asi nevyhral. Lebo rozprávam, robím, spochybňujem. Navyše som stretol niekoľko špinavcov. A viete, že tých špinavcov je oveľa menej ako tých normálnych. No majú neuveriteľnú silu, lebo slušní mlčia. Nebudem hovoriť, že som ja nespravil chyby. Ale tri roky som riadil predtým zdevastovanú školu na krku s pravidelnými kontrolami, čo dorazila boľševická inšpektorka Kalmárová, ktorá požadovala účelovo moje odstúpenie (je to na súde). Slušne som odstúpil, aby mestu nerobila vtedajšia vláda gaunerov zle. Okrem toho mám v úcte starostu, ktorí veril mojej práci, poznal ju a čelil tlakom, aby sa ma zbavili bez ohľadu na 180 ° obrat v našej škole. Po mojom odstúpení sa spustili procesie nehodné pedagogického povolania podporované “novými” a totálne nekompetentnými poslancami v našej rade školy, ktorí boli schopní zvoliť kandidátku s podivnou históriou. Cieľom bolo odstrániť Papugu. Tak som od dnešného dňa doma, čerpám dovolenku, som slobodný, voľný a nezávislý. Mám veľmi veľa nápadov, ktoré by našu školu dostali do výšok. Nuž, zužitkujem ich inak alebo inde. Teraz si hlavne oddýchnem a porozmýšľam, čo ďalej. A či sa vôbec ešte budem venovať tej mašinérii zvanej školstvo. Tento raz nemusím brať odhlad na to, že som riaditeľ štátnej školy. Ľúto mi je len to, že som mal podporu veľkej časti komunity, že som sa v škole namakal a že mi nebolo umožnené ukončiť funkčné obdobie a resty, ktoré som pre časté kontroly nemal čas riešiť. Zvažujem, že o tom všetkom, čo sa mi stalo, napíšem knihu. Prečo? Lebo môj boj je podobný mnohým z nás… PS: Vôbec sa nebojte, že zostanem na holej zemi 🙂
 
A kým ešte píšem o školstve, tak, pamätáte si moje články o otváraní škôl? Pre dva týždne chaos, nákupy teplomerov za tisíce… Akoby sme na to neupozorňovali. Zbytočne sa premrhali sily a kopec financií. Milujem to, ako vládnuci priznávajú chybu. Otvoria školy, akoby sa nič nestalo. Čo ten ich vraždiaci vírus zmizol za dva týždne??? Želám si, aby nás učiteľov viac počúvali. Želám si apolitizáciu školstva riadeného pedagógmi. Želám si sedliacky rozum a orientáciu v regioškolstve.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Sloboda v školstve

Na začiatku by som rád upozornil na to, že podobné skúsenosti so slobodou mám aj ja, avšak moja osobná skúsenosť nie je hlavným dôvodom k napísaniu tejto témy. Na základe mnohých ohlasov kolegov je téma tohto príspevku všeobecným problémom v rôznych častiach Slovenska. Teda tento článok nie je iba o mne, ale je prierezom komunikácií, ktoré vediem s učiteľmi, ktorí sa ku mne hlásia z dôvodu, že sa stotožňujú s mojimi textovými postrehmi.
Možno niekoho prekvapím tým, že poviem, že sloboda v školstve existuje. A nie je to nástupom nového ministra školstva. Mám na mysli slobodu vo vyučovaní. Nepostrehol som nejaké ponosy na to, že nám niekto bráni vyučovať, vychovávať alebo zasahuje do učiteľovej odbornosti. Isto, máme štátny vzdelávací program, ktorý predpisuje istý rozsah obsahu a kompetencií. Nemôžeme požadovať jeho absolútne zrušenie, keďže som presvedčený, a nikto ma nepresvedčí o opaku, že máme istý vzdelávací obsah, ktorý si občan krajiny musí osvojiť aj v rámci rôznych sociálnych, kultúrnych, historických či iných aspektov spoločnosti, v ktorej žijeme. Zmena osnov na svojvôľu nie je slobodou. Napriek nutnosti odučiť istý vzdelávací obsah a napriek tomu, že ŠVP nie je ideálny, máme obrovskú slobodu v tom, ako vyučovať, čo žiakom odovzdať, ako naplniť čas v rámci mikropriestoru vyučovacej hodiny. Možno aj preto, že sa v škole rieši predovšetkým kapitál, politika či byrokracia, sa málokedy stáva, že sa zasahuje do tohto typu slobody. Isto, môže k tomu pristúpiť inšpekcia či riaditeľ. No i v prípade ich námietok má mať učiteľ kompetenciu obhájiť si svoje pôsobenie (ak je obhájiteľné). Je pravdou, že mnohí kolegovia túto slobodu využívajú na zahltenie žiakov encyklopedickými poznatkami, nepotrebnými informáciami a nudnými monológmi, čo je v dobe explózie informačných prameňov výrazným anachronizmom. Avšak neexistuje opatrenie, ako by sme takýto prístup učiteľov obmedzili. Lebo je to skôr téma kvality učiteľov, ich uvedomelosti, diskurzívneho pohľadu či ich vnímania súčasnej doby, jej potrieb a táto stránka sa reformuje inými spôsobmi. Ja sa však ako učiteľ cítim vo svojom vyučovaní slobodný, pripravený obhájiť si svoje postupy. Zároveň hľadám tú správnu logistiku, aby som so žiakmi rozširoval vyučovanie svojho predmetu o prax, život a súvislosti – robím to tak prirodzene 20 rokov, vraj sa to volá reforma… Preto logicky očakávam, že sa nastaví ŠVP tak, aby konečne napĺňal požiadavky doby, čo však neznamená, že sa škola zmení na tábor. Som veľmi rád, že aj pán minister častejšie hovorí o reforme obsahu, i keď sa obávam, v čích rukách bude. No verím v zmenu. Opakujem, vo vyučovaní a výchove žiakov sa cítim slobodný. Teším sa aj prvej lastovičke – zámeru otvoriť a otvárať trh s učebnicami. (Verím však, že doložky k učebniciam, na ktorých minister trvá, nebudú získavané opäť demotivujúcim, zaujatým procesom, kde budú rozhodovať známosti.)
Iné je to so slobodou inštituciálnou. Pán minister sa v čase protiepidemických riešení neraz vyjadril, že dal samosprávam, resp. riaditeľom škôl slobodu. Tu sa však obávam, že na takúto slobodu nie sú pripravení. Ak ministerstvo vypracuje nejaké smernice, metodiky a ich aplikácia sa prenesie na samosprávy, nie vždy je to správne, hoci decentralizácia sa javí byť dobrým spôsobom riadenia štátu. Avšak boli sme často svedkami čachrov zriaďovateľov, nútenia učiteľov do aktov, ktoré sú v rozpore so zákonom, krátenia financovania, zasahovania do riadenia školy a pod. Mohol by som prednášať o tom, čo si niektorí zriaďovatelia, ale aj riaditelia vymysleli, len aby ušetrili. A to sa potom odráža aj na nálade a postavení učiteľa, na jeho slobode, ale neraz to schytá aj riaditeľ, ktorý musí počúvať svojho primátora, starostu, poslancov, keďže je od nich závislý napriek tomu, že sú školy právnym a apolitickým subjektom. Takže v tomto stave sa tešiť, že sa dala sloboda obciam, je veľmi nešťastné. Riešenie nie je také zložité, ako to hovoria politici. Riešenia sú zložité vtedy, ak je pri nich kopa záujmov, ktoré sa stali za roky podivných vlád priam neprekonateľnými. Akoby bola škola firma, na ktorej sa dá dobre nabaliť, tak sa o ňu niektoré organizácie bijú. Najdôležitejšou zmenou musí byť čo najrýchlejšie zjednotenie financovania škôl. Je neprípustné, aby škola či školské zariadenia boli financované rôznymi cestami, ktoré sú také neprehľadné, že sa únikom nečudujem. Všetky školy a školské zariadenia sa venujú deťom a mládeži a akékoľvek čachre sa prejavia práve na nich. Typickým príkladom sú materské školy, ktoré sú doslova rukojemníkmi financovania obcí, hoci sú veľmi dôležitým predstupňom nástupu do základných škôl. Viem si predstaviť, že v rámci normatívu by sa presunula obciam istá časť na prevádzku budov. Viem si predstaviť, že by obec mohla zasahovať do školského vzdelávacieho programu, aby sa v ňom odzrkadlili aj jej tradície, história a pod. Viem si predstaviť spoluprácu obce so školou v rámci usporiadavania kultúrnych podujatí. Avšak do odmeňovania, platov či do výbavy školy by obec, ktorá neraz nemá školských odborníkov, zasahovať nemala. Kým nebude centrálne financovanie, sloboda zamestnancov školy nebude, bude jedine sloboda zriaďovateľov a riaditeľov, ktorí neraz konajú tak ako konajú, lebo sú pripravení o slobodu riadenia, keďže sú závislí od svojej obce. K tomuto by som ešte pripojil, že je potrebné, aby ministerstvo niektoré nariadenia dalo centrálne a nie tak, že ich nechajú rozvíjať a nadinterpretovať obciam a riaditeľom. Lebo sme svedkami obrovského zneužívania. Príkladom boli opatrenia proti epidémii, ktoré si niektorí zriaďovatelia vysvetlili účelovo. Nejde mi o centralizáciu riadenia. Ale v samosprávach necitlivých ku školstvu je potrebné presadiť autoritu ministerstva. Lebo učitelia, ak by sa bránili, ohrozí to ich zamestnanie a neraz aj povesť. Otázkou je aj to, či sa vôbec dá brániť voči obci či riaditeľovi školy. Isté však je, že ak riaditeľ nebude pod tlakom neslobody, bude sa rozhodovať slobodnejšie = ľudskejšie.
Sloboda rozhodne nebude, ani kým sa nezmení zákon o voľbe riaditeľov škôl tak, aby sa vo výberovom konaní postupovalo verejne, transparentne, odborne a apoliticky. Prečo sa asi nová vláda snaží o otvorenosť výberových procesov? Lebo my zo školstva najlepšie vieme, ako sa volia riaditelia, ako sa presadzujú osobné záujmy a ako sa vo voľbách nedbá o obsah prezentácie kandidátov, keďže je všetko utajované. Neviem, či by som vedel načrtnúť správny model fungovania rady školy, ale je nanajvýš podivné, že v rade školy môže byť až osem laikov, ktorí síce môžu poznať školy z vlastnej skúsenosti, no nevyznajú sa v jej štruktúre, v školskej legislatíve, v ekonomike, v personalistike a pod. Je divné to, že sa o kandidátoch členovia rady dozvedia krátky čas pred ich prezentáciou na výberovom konaní. Čudujem sa, že je rade školy dovolené vylúčiť z výberového konania verejnosť. Je neprípustné, že kandidáti majú zväčša 10-15 minút na svoju prezentáciu o riadení školy, ktoré bude trvať 5 rokov a zasiahne množstvo ľudí. Je nedemokratické, že sa ku kandidátom nesmie vyjadriť komunita školy, aj preto, že sa ich mena taja. Je škodlivé, že rada školy si môže zvoliť tajné hlasovanie, čo už spravilo bordel v nejednom hlasovaní.
Načrtnuté zvrátenosti vám isto prezradia, aká je obrovská šírka presadzovania osobných záujmov. Navyše, jednotliví členovia rady školy sa nemusia s nikým radiť, môžu voliť podľa seba alebo podľa toho, čo je pre nich výhodné. Alebo sa riadia iba na základe sympatie, oblečenia, mimiky a pod. A v takomto stave sú rukojemníkmi riaditelia, a tým aj učitelia. Pokojne sa môže stať to, že riaditeľom sa stane niekto, kto školu nepozná a má len šťastie, že pozná časť rady školy alebo dobre vyzerá. Ak sa toto prvotne nevyrieši, bude sloboda škôl marketingový ťah alebo slovom bez významu.
A snáď posledným klincom do slobody škôl je inšpekcia. Áno, som zaujatý, viem, ale viem aj od skúseností kolegov, aká je táto inštitúcia dvojtvárna a šikanózna. Istá časť učiteľov síce vraví, že má dobré skúsenosti s inšpekciou. Ďalšia časť však pravý opak. A je tu ešte jedna časť, kam aj ja patrím, že zásahy inšpekcie sú účelové. Takto inšpekcia fungovať nemôže. Tak, že sa v nej stretávajú dva absolútne krajné póly. Paradoxne, ja verím v opodstatnenosť inšpekcie, nezrušil by som ju, ale to, čo vyvádza posledných 5 rokov, je ďaleko za slobodou školy, ba dovolím si povedať, že ďaleko za odbornosťou. Ak však inšpekcia funguje spôsobom čo škola, to iný prístup k jej hodnoteniu, tak ide o zlé vedenie tohto úradu. Problémom je aj to, že často táto skostnatená inštitúcia nerieši ozaj závažné problémy, ktoré ohrozujú učiteľa, ba žiaka. A to, že sa neviete domôcť opravného prostriedku voči zápisu z inšpekcie, je snáď socialistický relikt. Ak bude takto inšpekcia fungovať ďalej, neutrpí tým len sloboda, ale aj solidarita so školstvom. Preto pevne verím, že zmeny v jej fungovaní sa prejavia čo najrýchlejšie, dá sa to. Ale nie prostredníctvom zabetónovaných ľudí. Ak k tomu nedôjde, riaditelia budú konať pod vplyvom strachu z odvolania, zápisu a vyvŕšia si to tak, že budú robiť už aj tlačivá o dĺžke trvania pobytu na toalete.
Načrtol som vážne prekážky v slobode škôl. O niektorých sa v novej vláde hovorí, o niektorých, žiaľ, nie, hoci tvoria komplex kritérií slobody. Ja som zástanca konštruktívnej slobody a verím, že aj pán minister neberie slobodu ako anarchiu. Ak sa ňou však chce pýšiť, nesmie ju odovzdať starému systému, ale upraviť systém tak, aby sa zo slobody nestala zbraň pre tých, ktorí majú iné hodnoty a najmä úmysly.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
Publikované v Nezaradené | 2 komentáre

MDD 2020

Milé deti, ale aj tie už dospelé, k Medzinárodnému dňu detí Vám želám zdravie, pokoj, lásku, mier, krásnu rodinu, milých ľudí okolo seba, ale aj vôľu učiť sa a vzdelávať sa. Buďme všetci radi, že najhoršie, čo nás postihlo, sú opatrenia proti pandémii. Nemáme na Slovensku vojny, katastrofy, chudobu a svojvôľu. Počúvajte pozorne svojich učiteľov, ktorí vám hovoria príbehy z histórie a iných krajín, ktoré sú horšie ako nočná mora. Treba si uvedomiť, že vy máte to, čo veľa detí nie. A či to tak zostane, záleží len a len na Vás, na Vašej vôli byť ľudský k ľuďom, zvieratám, k vlasti a k prírode Zeme. Užite si zajtrajší deň a myslite aj na deti sveta, ktoré by sa s Vami rady vymenili. Neničte si detstvo, nepokúšajte sa ho urýchliť, buďte sebou. A popri tom si pozrite na internete históriu MDD. Zajtra sa na Vás teším a napriek nariadeným sociálnym odstupom ste pre mňa nekonečnou blízkou inšpiráciou.

Váš učiteľ

Ján Papuga

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Nie je to o korona testoch

Kolegovia, už som sa nechcel k téme nástupu do škôl vyjadrovať, ale ráno ma prekvapila informácia, že jedna mestská časť v Bratislave dala testovať učiteľov a našli sa niektorí potenciálne nakazení. Išlo mi len o to, že aj toto je spôsob potvrdenia toho, čoho sa mnohí učitelia i rodičia obávajú – ale nás nikto nepočúva. Osobne sa vírusu nebojím, verím tomu, že nakazenie vytvorí aj protilátky a nevadilo by mi, keby sa otvorili všetky školy, samozrejme za lepších opatrení, nie tých, ktoré nakydali do smerníc. Avšak ja rešpektujem aj to, že ľudia sa boja, preto je môj názor iba osobným postojom. Učitelia, rodičia a i žiaci majú strach. Veď deväť týždňov sa tu hovorí o fatálnych dôsledkoch korony. To aj hrdinu Nebojsa nastraší. To, čo sa spustilo pod mojím zdieľaním, je nechutné, našťastie menšinové. Je jasné, že rodičia či laici môžu mať iný pohľad, predsa len nepoznajú útroby fungovania škôl, môžu nás kritizovať, že „nechceme“ nastúpiť do škôl. Ale že niektorí kolegovia zosmiešňujú, kritizujú tých, čo sa obávajú otvorenia škôl, je hanba. Práve takí nám robia „meno“ a svojou nekritickou premotivovanosťou naznačujú úradom, že všetko je tak, ako má byť, že prijmeme ďalšie náklady, nech majú aj niekoľko ton. Nie je to dobrý postoj! Tu teraz nejde o to, či sa nakazíme, či nie. Ale o to, že učiteľov mimo rizikových skupín vohnali do škôl, nasekali im kopec detí do pomerne malých tried (v reštaurácii stačí odstrániť pár stolov a je zabezpečený rozostup), odstúpili z povinnosti mať rúška dokonca z toho, že v skupine musí byť jeden a ten istý učiteľ. Bez možnosti vybrať si, či zostaneme doma. Rodičia si môžu vybrať. Prečo asi? Lebo riziko neexistuje??? Ja sa nebojím, idem do školy, budem pomáhať. Ale to nie je o mne! Uviedol som, že aj kolegovia v rôznych častiach Slovenska môžu mať strach. A milí odporcovia, žiaľ, kolegovia, mať strach neznamená, že nemáme vôľu pomôcť. Prečo sa potom robia toľké opatrenia pre obyčajný vírus??? Nech sa celý národ imunizuje a bude super. Prečo starosta spomínanej mestskej časti dal otestovať učiteľov a zvažuje, že niektoré školy neotvorí??? Len preto, že sa nudí?  V spoločnosti je strach, ktorý ja plne tolerujem, sme ľudia, čo podliehajú emóciám. Nedokážem však tolerovať to, že sa k nášmu povolaniu pravidelne stavajú ako k nultej kategórii a namiesto riadnej pomoci stavajú potemkinovské opatrenia. A niektorí kolegovia, často s radosťou vystupujúci v médiách, nám tento status sebecky prehlbujú tým, že sebecky dementujú obavy veľkej časti pedagogickej obce. Lebo nie je to o tom, čo JA/MY v našej škole zvládneme. Ide o to, dokedy všetko možné budeme zvládať a riešiť za tých, čo nás zanedbávajú, ba ohrozujú. Preto píšem, dúfajúc, že to mnohých ovplyvní. Robíme prácu, ktorá je posolstvom a za bežných okolností dáme žiakom srdce. Ale zároveň sme v spoločnosti, ktorá školstvo a učiteľov degradovala a politicky ponížila tak, že ak si to necháme, potom neočakávajme platovú, spoločenskú ani modernú zmenu v našom milovanom povolaní. Ľudia, držte sa, bude všetko dobre, len myslite na to, že školstvo je diskurz a kooperácia, nie iba egoistický pohľad.

 

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

DAME TO!

Pozitívne reportáže v médiách so spokojnými učiteľmi, ktorí sa tešia do škôl, a pozitívne vyhlásenia politikov, že to dáme, nezdieľam, a to verím v nápravu školstva. Ale nie za každú cenu, za cenu šírenia falošných myšlienok, že všetko pôjde, zvládneme to a pre svoju prácu sa roztrháme. Len aby sme sa zapáčili riaditeľovi a pomohli politikom potvrdiť, že otváranie škôl bude malina. Isto, nejako SA to spraví, ale za akú cenu?

Fakt nechápem tých premotivovaných zamestnancov ktorí, neraz aj za protiprávne znížený plat, teraz šúrujú triedy, aj keď to nemajú v pracovnej náplni, a nechajú so sebou mávať bez ohľadu na to, že sú tu isté zákony, ktoré nás majú chrániť. Tie zákony, ktoré sa v súvislosti s nimi neraz obchádzajú. Niekedy mám pocit, že ide o štokholmský syndróm. Čím viac na nás nakladajú, tým viac robíme a usmievame sa. A potom sa máme tešiť vrcholne cynickej informácii, že „dobrá správa, platy učiteľov sa neznížia“. Akoby   mali takú výšku, že by ich zníženie zachránilo ekonomiku v rámci popandemických opatrení. Ale niektorí z nás sa vytešujú aj pohodenej kôrke.

Vôbec nejde o to, že veľká časť z nás nechce pomôcť. Sám som na gymnáziu inštaloval premietacie plátno či na základnej škole som upratovačke pomáhal dobrovoľne prenášať nábytok, aby mohla upratať. Len aby sa ušetrilo za sťahovákov. Počas zatvorených škôl som sa staral o deti iných. A každý týždeň som bol v škole, hoci som nemusel. Nie, mne nikto nemôže vyčítať lenivosť, ľahostajnosť či skepsu. A takýchto nás je viac. Tu ide o to, že dokedy budú školám viac a viac brať, učiteľov okrádať, a tým aj žiakov. A naopak, dokedy nám budú klásť viac a viac povinností, ktoré sa buď nedajú aplikovať, alebo obchádzajú zákon, spoliehajúc sa na to, že si svoje práva nebudeme brániť, len aby sme neprišli ani o tú najhoršiu prácu s najhorším riaditeľom či zriaďovateľom. Aj to chápem, bez práce je byť nanič, no neexistuje sily, aby som zostal v zamestnaní, ktoré ma má za handru a chce, aby som handrou bol. Potom, keď sa učitelia sťažujú, že nám klesol náš status, netreba sa čudovať. Právne povedomie nulové, ak je, neuplatňuje sa; protesty za platy či štrajky neexistujú alebo sa realizujú smiešnou formou; ak nám niečo vykonajú, neexistuje sily, kto by nám pomohol; ak nám niečo vyčítajú, nabudúce sústredíme všetky sily na to, aby sme nemali jediný zápis,  hoci neopodstatnený, veď vyššia autorita má aj v klamstve pravdu. Ak nás žiak nakope nadávkami, nebránime sa, aby sa škola nedostala do rečí, ak máme choré deti, aj tak ideme do školy, lebo by sa muselo suplovať a ak sa má vysloviť názor, kritika, sťažnosť, jedine anonymne. Za čo si nás má vážiť spoločnosť? Za čo si nás majú vážiť naši žiaci?

Obúvame sa navyše do rodičov, s ktorými sme na jednej lodi. A keď nás začnú buzerovať, sklopíme oči a necháme si aj do svojho odboru hovoriť, ako to robí polka Slovenska v čase majstrovstiev sveta v hokeji. Zabúdame na to, že my nie sme s rodičmi nepriatelia, ale ani že nie sme ich podriadenými, sme partneri a neexistuje sila, aby sa rodič či iný ku mne správal ako k sopliakovi, len preto, že zagánim na žiaka či mu dám nedostatočnú.

Chápem, že sme v situácii, keď sa koná za chodu. Avšak tam hore majú kopec možno zbytočných úradníkov, ktorí by mali pustiť na verejnosť dokumenty, ktoré pomôžu školám, nie ich rozhádžu a rozhádajú komunitu školy, ktorá musí aplikovať ich opatrenia často v nezávideniahodnej situácii. A hoci sa všetci politici pred voľbami tvária krásne, po nich zabúdajú, čo je škola, učiteľ. Učiteľský pohľad na bežnú školu, ktorá je špecifickou inštitúciou, naďalej chýba. A niektorí kolegovia sa tvária: Zvládneme to! Poďme do školy! Tešíme sa na deti! Spravíme to! …zotročíme sa… Prepánajána, načo by nám potom zvyšovali platy, keď za podpriemerné poplatky za výkon náročného povolania robíme úplne, úplne všetko a navyše sa aj poďakujeme, že to môžeme robiť! Ako sa takto chceme postaviť pred ministerstvo a žiadať o zvýšenie platov. Potom je náš status taký, že všetko je dobré, nič netreba meniť, učitelia sú spokojní a škola zvládne všetko. A politici si spravia vďaka nám marketing.

Ja nepotrebujem vysoký plat, viem si zarobiť aj inak bez toho, aby som chodil na nočné. Ale máme tu ženy alebo mužov, ktorí túžia učiť, no nemôžu si to dovoliť. A nie preto, že by chceli vilu s fontánou. Možno by chceli len slušné bývanie, auto a partnera, ktorý nebude musieť kompenzovať nízky učiteľský plat lepšie platenou prácou od rána do večera.

Obrovsky som sklamaný z niektorých kolegov, ktorí vidia iba svoj obzor alebo ho nevidia a vedome ho prehliadajú len preto, aby mali prácu. A obrovsky som sklamaný, čo vypúšťa ministerstvo v súvislosti s týmto korona šialenstvom. Nemyslím tým, že nemáme byť opatrní. Ale to, že stanovili absurdity v dokumentoch tváriacich sa seriózne a ústretovo, to sú požiadavky, ktoré presahujú bežné školu, bežných žiakov, bežné vedenia škôl či zriaďovateľov. Pozrite si absurdity z dokumentu Organizácia a podmienky výchovy a vzdelávania základných škôl do konca školského roku 2019/2020 (aktualizácia 22. 5. 2020) – bez uvedenia zodpovedného autora, poradcov, garanta a pod., ktoré budem nižšie analyzovať.

Najviac sa zamýšľam nad tým, čo znamená sloveso „odporúča sa“. Môžeme byť postihnutí, ak dané opatrenie neaplikujeme a niečo sa stane? Mne sa totiž zdá, že ministerstvo dáva takto ruky preč od toho, chce byť pekné, aby tam nemuselo dať „musí sa“. A vie, že ak sa niečo stane, zosobní sa to a zosobnený sa aj tak nebude brániť, veď sme učitelia. Alebo situácia nie je taká vážna, aby sa použilo sloveso „musí“?

V nasledujúcom rozbore sa bližšie pozrieme na idealistické a od praxe odtrhnuté nariadenia.

  1. „Odporúčame, aby k zmene prišlo až v nasledujúcom týždni po dosiahnutí nízkeho počtu žiakov (napr. skupina A sa v stredu zmenší na 7 žiakov, skupina B na 5 žiakov, v pondelok – nasledujúci týždeň sa tieto skupiny spoja).“

Jasné, je logické, že treba spájať, aby sme mali dosť učiteľov. Ale vedia tí hore, že preskupovanie detí zase zaberie čas, zneistí to deti a vznikne ďalšia byrokracia? To všetko robí riaditeľ. A popri tom musí riadiť celú školu. A je úplne jasné, že pri takýchto vojenských pravidlách rodičia radšej nechajú neskôr deti doma, dochádzka v skupinách bude kolísať. Riaditeľ je panák na všetko, pritom ani zďaleka nemá taký plat, že by sa mal umoriť neustálymi zmenami dokumentov.

  1. „Obsah a formu všetkých vzdelávacích a záujmových činností je nutné voliť tak, aby boli
    zaistené hygienicko – epidemiologické opatrenia.”

Chybu v citácii prehliadnem. Konečne v nej priznali, že ide o záujmovú činnosť. Ale spojenie vzdelávacia činnosť je smiešne. Poďme preháňať. Tak asi hodinu budeme robiť filter. Ďalšiu hodinu budeme čakať so žiakmi na záchody. A ďalšiu hodinu na obed. Možno tak v ŠKD sa bude dať niečo vytvoriť. Čo sa v takto rozbitom vyučovaní žiaci naučia? Navyše má byť odstup medzi deťmi. Takže chodenie k tabuli či aktivita mimo lavice je nemožná. Áno, možno to zachráni areál (ak nebudú horúčavy). Tam však nebudeme mať k dispozícii toľko pomôcok na „vzdelávanie“. Mimochodom, ak piataci nastúpia a budú sa takto „učiť“, zrejme nebudú mať klasické predmety. Čo sa budú učiť tí doma? Stáť na ranný filter? Stáť na záchod? Obed? A ešte jedna vec, ak sa u piatakov nájde učiteľ, čo niečo odučí, zrejme svoj predmet, tie ostatné vzdelávacie oblasti sa preberú dištančne? Pre tých, čo sú doma? A potom tí, čo prídu zo školy, kde sa budú učiť jednu oblasť, prídu domov a dorobia si oblasti, ktoré sa v školy nemohli robiť? Bez pomoci učiteľa? Kto vymyslel takýto debilizmus? Zrušme na mesiac vyučovanie, keď už sa chcelo ministerstvo zapáčiť dobrovoľnou dochádzkou. Učenie je v takýchto podmienkach nerealizovateľné.

  1. „Pedagogickí zamestnanci a odborní zamestnanci základnej školy v súlade s aktuálnymi hygienicko – epidemiologickými nariadeniami a podľa svojho uváženia a možností…“

Tak podľa opatrení alebo vlastného uváženia, alebo možností? Lebo všetko naraz sa nedá. Ak je trieda malinká a nie je priestor inde, tak môžeme zvážiť dať aj viac detí do triedy? Tu sa priznalo, že ich opatrenia sa nedajú aplikovať. Ak teda škola nemá plno voľných tried, miestností. A ten od reality odtrhnutý nápad, že sa má ponúknuť iný objekt, kde by sa učilo, je najväčšia hlúposť. V čase pandémie sa presúvať zo školy inam? Teraz to je možné? Len aby sa za každú cenu otvorili školy. Školy sa dajú otvoriť, ale s ľudskými a aplikovateľnými pravidlami.

  1. „V prípade väčších škôl, a teda aj väčšieho počtu skupín, odporúčame rozdeliť nástup do školy na niekoľko časových úsekov, napr. od 7:30 hod do 8:30 hod. v 10 min. intervaloch.“

A toto sa dá ako dodržať? Ak bývate 10 krokov od školy, možno. Stačí jedna zápcha v doprave a je po harmonograme. Inak je to buzerácia rodičov a hlavne prenos zodpovednosti na školu. Ak sa bude merať teplota a iné, je jasné, že k zhlukom pred školou príde. Jedine, že na vstupný filter použijete 5-6 policajtov, pardon zamestnancov. Kto ale potom bude strážiť deti, ktoré už v škole budú? Kto dozrie na to, či sa nedotýkajú? A to budeme radi, ak nastúpi 3/4 zamestnancov. Zhlukovanie mimo škôl má kontrolovať polícia. Čo nedajú ku každej škole policajta. Keď sú voľby, aj dvaja sú tam. Aj toto mohli takto riešiť. Ak nariadime príchody do škôl, bude to iba potemkinova dedina. No niektorí riaditelia si to predstavujú, že to budeme kontrolovať. Nehovoriac o tom, že sa budeme pohybovať my medzi ľuďmi, odstraňujúc zhluky. Nevadí, učiteľ je imúnny aj voči nukleárnemu výbuchu.

  1. „Zabezpečí prevádzku základnej školy a školského klubu detí vo svojej pôsobnosti
    maximálne na deväť hodín denne s maximálnym počtom 20 žiakov v jednej skupine.“

Tento citát o počte žiakov platí aj pre vyučovanie. Hm, v reštauráciách s kvalitným vetraním môže byť jeden človek na 15 m2. A v triede pokojne aj 20. Veď obetujme učiteľov v mene ekonomiky. Republika vyrába učiteľov priam na páse, dajú sa ľahko nahradiť. Čo tam po tom, že majú doma svoje deti, svojich priateľov, rodičov.

  1. „Vydá pokyny, upravujúce podmienky konkrétnej základnej školy a školského klubu detí na obdobie do konca školského roku 2019/2020 vo veciach: a) prevádzky a vnútorného režimu základnej školy a školského klubu detí do konca
    školského roku 2019/2020, b) podmienok na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia žiakov.“

Ako by sme sa v tejto ťažkej situácii zaobišlo bez papierov? Namiesto toho, aby nám včas napísali vzor alebo nám umožnili dať odkaz na ministerské stránky s tým, že sa dodržujú nariadenia, musíme popri stanovení nerozvrhnuteľných rozvrhov písať byrolajstrá. Pekný začiatok novej vlády – začať byrokratizáciou.

  1. „Zabezpečí každodenný ranný zdravotný filter, ranné meranie teploty žiakov každej skupiny
    pedagogickým zamestnancom alebo iným povereným zamestnancom bezdotykovým
    teplomerom pri vstupe do základnej školy.“

Snáď nebude dieťa iba rozhorúčené, čo by mohlo vyvolať masovú paniku. A čo bude so žiakom, keď sa zistí ochorenie? Ďalší pedagóg. Možno ten, s ktorým sa počíta inde. Okrem toho je meranie teploty nedostatočnou diagnostikou zákernej choroby. Nuž, pripravme sa, filter bude dlhý zážitok. Ako rady na pomaranče.

  1. Tu nedám citát. Ide o rizikové skupiny, ktoré sú každému známe. Hm, len čo s učiteľmi, ktorí tam nepatria a boja sa nákazy. Veď deti do škôl prídu hromadnými dopravnými prostriedkami, kde nemusia na nich striehnuť ako my v školách. My v škole vidíme každé chrípkové obdobie, ako sa šíri choroba. Zároveň teraz vidíme, že opatrenia sa spravili len tak, aby boli. Ich účinok je pochybný, keď vieme, že v bežných miestnostiach mimo škôl sa nesmie vyskytovať veľa ľudí. Ale my sme v škole! Ak má však učiteľ strach z nákazy, isto aj pod vplyvom médií a hysterických politikov, a nepatrí do rizikovej skupiny, môže mať doma dieťa staršie ako 11 rokov či starších rodičov, nepomôže si, nemôže si vybrať, musí nastúpiť a dúfať, že sa v naoko opatreniach nikomu nič nestane. Navyše, učitelia v preplnenej triede nemusia mať ani rúška. Nech mi nikto nehovorí, že takto vyzerajú bezpečnostné opatrenia. Veriť, že by sa školám zakúpili dezinfekčné brány, ktoré by snáď všetkých uchránili, je asi utópia. Čo chceme, keď aj pomôcky a peniaze dávajú na poslednú chvíľu a budeme radi, ak nebudeme robiť filter s klasickými teplomermi. Takže v dobrovoľnom otváraní škôl učitelia nemajú práva, a keby chceli ochrániť svoje dieťa a nedať ho do 1. – 5. ročníka, nemôžu, a ak majú staršie dieťa, musia ho doma nechať samo, hoc by aj ochorelo.
  2. „…neumožňuje základnej škole pokračovať vo vzdelávaní podľa školského vzdelávacieho programu…“

Verím, že premotivovaní kolegovia nezačnú normálne učiť a tí doma potom budú doháňať alebo sledovať popoludňajšie online vyučovanie v počítači, čo už je mimo psychohygieny. Ešte si všimnite túto ideálnu vetu, keď je úplne jasné, že budeme opatrovníkmi, čo je v tejto situácii opodstatnené: „Zároveň je nevyhnutné, aby prítomnosť žiakov v škole mala význam nielen pre rozvoj
vedomostí, zručností a kompetencií žiakov, ale aj pre pedagogických zamestnancov“. Jasné, rozvoj v opatrovníctve. Aspoň budeme môcť robiť au-pair v zahraničí za štvornásobok platu…

  1. „V prípade, že všetci pedagogickí zamestnanci a odborní zamestnanci budú vykonávať
    prácu na pracovisku, vyčlení riaditeľ školy zamestnancov, ktorí sprostredkujú, podľa
    možností školy, vzdelávanie žiakom dištančne.“

Super, prečo nie, opatrovať a zároveň dištančne učiť. Stále sa však pýtam, čo učiť, keď v triedach sa nebudú dať systematicky robiť ani redukované vzdelávacie oblasti. Či zase všetko dostanú žiaci na doma? Tí v škole i doma? A požiadavka v škole učiť dištančne? Vieme, že veľa škôl nemá na to techniku. A veď poprosíme, či môžeme ísť domov. Ak riaditeľ nebude potrebovať sily, pustí vás. A môžete za svoje energie na svojom počítač vyučovať. Ak vás však bude potrebovať a nebude nikto voľný, prídete domov a okolo 17. sa bude robiť online? A zaslať na edupage úlohy tiež nie je dobré. Zase budú rodičia suplovať učiteľov? Okrem toho, nezabudnime, že takmer celý druhý stupeň je doma a aj ten treba dištančne vyučovať. Ľudia, takéto pokyny môže vydať úrad bez štipky empatie k školám alebo bez znalosti súčasných škôl a aspoň ich triviálnej prevádzky, keď už nie nuansy výchovno-vzdelávacieho procesu

  1. „Základná škola, podľa svojich technických možností, môže sprostredkovať žiakom
    s prístupom na internet live vysielanie vzdelávacích činností…“

Opäť niečo z ideálnych opatrení. Veľká časť škôl nemá techniku a dostatočné rýchly internet, ktorý sa už rieši roky. Na takéto vysielanie potrebujeme wi-fi. Tá sa rýchlo zahltí a z obrazu bude nič. Ani nehovorím, že na kvalitné vysielanie treba kamery s dostatočným rozlíšením a nemrznúce počítače. Nezabúdajme na mikrofón taký, aby nebolo počuť šumy. Ozaj, veď sa odporúča byť s deťmi vonku. Tam asi wifi nedosiahne, však? Ale hlavne, čo budeme tým deťom vysielať. Ten chaos a napomínanie žiakov, aby sa sociálne nestýkali? Tie hry, ktoré sa dajú realizovať jedine ak zo školskej lavice? Čo im budeme vysvetľovať, keď veľká časť detí zostáva doma a ak nebudú ľudia a technika, nikto im to nevysvetlí.  A na koho bude záber? Na učiteľa? Veď frontálne vyučovanie sa odmieta. Navyše, to si fakt niekto myslí, že bude dieťa pozerať tri-štyri hodiny na počítač? Bez možností interakcie? Aká je toto efektivita najmä pri veku žiaka I. stupňa, ktorí je „naspídovaní“ od rána a potrebuje sa hýbať. A prečo by mali žiaci sledovať vysielanie z triedy 3-4 hodiny denne, keď bolo predpísané, že dištančnému vyučovaniu sa majú venovať 1-2 hodiny denne? Vie pravá ruka o ľavej? Zrušte dištančné vzdelávanie v takýchto podmienkach! Uznávam, že niektoré školy dokážu vysielať. Len ich je málo a rozhodne by som to neprehlasoval za spôsob, ktorý sa dá všade realizovať a vyrieši situáciu. Okrem toho vznikne tretia skupina žiakov: 1. tí v škole, 2. tí, čo pozerajú doma video 3. tí, čo nepozerajú a nie sú v škole. Aj tých tretích bude treba pokryť. Zase nadľudskými učiteľmi, ktorí sa majú tešiť, že sa im neznížim plat, hoci časti sa znížil.

  1. „Základná škola, ak to bude z kapacitných dôvodov nutné, prehodnotí a upraví dištančné
    vzdelávanie v 6. až v 9. ročníku (so zameraním na hlavné vzdelávacie oblasti) tak, aby
    v prípade potreby vedela využiť časť týchto pedagogických zamestnancov.“

Časť akých zamestnancov??? Veď my tu nemáme maximálny možný personál, ale minimálny. Budeme radi, ak sa pokryjú skupiny a dozory. Ako má učiť žiakov doma niekto, kto nemá daný predmet? A možno ich ani nepozná. Ale to úradníci, čo majú personál na každú oblasť riadenia, nepochopia. Krásne sa to vyníma v opatreniach, no to je tak všetko.

  1. „Odporúčame organizovať aktivity tak, aby bolo možné väčšiu časť dňa tráviť vonku či už
    v areáli školy, alebo mimo neho podľa podmienok školy.“

Pokiaľ viem, aj v areáli, resp. na vonkajšom športovisku majú obmedzený počet návštevníkov. Pre školu to však zase neplatí. Snáď nebude pršať. Aj taká telocvičňa je dobrá. Len ju treba rozdeliť kriedou na štyri časti. A pod hrozbou trestu sa nesmú deti jednej skupiny priblížiť k druhej, však? Je jedno, že po škole sú v kontakte s desiatkami rôznych ľudí.

  1. „Presuny skupín žiakov, pohyb po chodbách, návštevu toaliet či spoločných priestorov je
    nutné organizovať tak, aby boli minimalizované kontakty ako medzi skupinami, tak
    jednotlivcami, vrátane zamestnancov školy.“

Veľmi úžasné, učiť deti izolovať sa od iných detí. Obávam sa v tej citácii slovesa minimalizovať, lebo to si niektorí riaditelia budú vykladať ako maximálne minimalizovať.

  1. „Upratovací personál musí byť informovaný a poučený o sprísnených podmienkach
    upratovania a o potrebe priebežného čistenia a dezinfekcie dotykových plôch, ostatných
    povrchov a predmetov.“

Opäť ich informujeme písomne, však, nech je tlačivo… Najrizikovejšie dotykové plochy sú na toaletách. Bude veľmi zaujímavé, ako sa rozkroja upratovačky, keď budú musieť byť na mnohých miestach naraz. Pozor, v školách nemáme 20 upratovačiek ako na bežných úradoch. Zároveň budú musieť upratovačky za svoj niekoľkotýždňový 80 % plat striehnuť, kto išiel na potrebu do akej toalety a kedy. Možno sa im tých 20 % vráti v odmenách (hi-hi). Alebo si snáď niekto myslí, že bude harmonogram na toalety? Pri žiakoch prvého stupňa? Ktorý už pri pohľade na dážď potrebujú ísť aspoň tri razy na toaletu? Áno, často aj kvôli prejdeniu sa. No teraz to bude o to potrebnejšie, keďže budú prikovaní k laviciam. Určite by som ani po príkaze riaditeľa nezakazoval ako učiteľ takým malým deťom ísť na toaletu.

  1. „Výdaj jedla je potrebné uskutočniť do troch hodín od jeho prípravy, inak môže dôjsť k jeho
    znehodnoteniu.“

Poprosil by som, aby sa ministerstvo vyjadrovalo jasnejšie. Tri hodiny od prípravy jedla znamená, že jedlo sa má rozdať od prvého čistenia zemiakov a postavenia vody na polievku. Tak to isto nemohli myslieť (i keď…), lebo to sa nedá. Obed sa bežne pripravuje od 6. – 7. hodiny ráno. Treba zvážiť, čo sa píše. Asi sa tým myslelo tri hodiny od dovarenia jedla. Legislatíva školstva je neraz problematická. Vypúšťajú ju tak, že aj tucet právnikov by nedokázalo vytvoriť metodické usmernenie. Ak aj, jedine také podľa svojho subjektívneho náhľadu. Ale veď čo, ak dôjde k poškodeniu zamestnanca školy, je to jedno, nepôjde sa súdiť.

  1. „V prípade, ak je to možné, odporúčame stravovanie v miestnosti, kde sa skupina zdržuje
    počas dňa.“

Môžeme jesť mimo jedálne aj v bežnom čase??? Pokiaľ viem, je to prísne zakázané. A držať deti celý čas v jednej triede (ak sa nebude dať ísť von) bez aspoň prejdenia sa do jedálne je absolútne mimo akúkoľvek empatiu a psychohygienu. Dá sa to tak 2 dni, ale nie 3 týždne! Ba, dá sa takéto odporúčanie zrealizovať. No potrebujeme cateringovú službu do každej učebne…

  1. „Ak žiak v priebehu dňa vykazuje niektorý z možných príznakov COVID-19, je nutné
    umiestniť ho do samostatnej miestnosti.“

Krásna predstava úradov o školách. Niektoré ani kabinet nemajú, nie to miestnosť na izoláciu. U nás v škole síce máme síce pivnicu, kotolňu, sklad. Možno v čase slovenských protipandemických opatrení tam môžem žiaka na istý čas odložiť…

A tieto obrovské pracovné nároky nám ešte sťažili slovným hodnotením a štatistickými výkazmi, ktorými sa potom môžu pochváliť, že 60 – 70 % žiakov má záujem nastúpiť.

Prepáčte za dlhší text (a to som vynechal špeciálne či materské školy), ale neznášam, ak niekto vraví, že sa všetko dá. Mňa samého učili, že ak sa chce… No poukázal som na nonsensy v uvedených opatreniach, ktoré aj keby chceme, nesplníme. A nemám ani rád, keď niekto napíše, že nedávam argumenty. Uvedená analýza svedčí o tom, že k našej ochrane nedôjde, že ide len o sekírovanie, dovolím si povedať oveľa väčšie ako v iných inštitúciách, kde umožnili prevádzku. Ako som v úvode povedal, dáme to, nepokazíme si to. Ale odnesú si to deti, ktoré z takejto školy nebudú mať nič a navyše si vsugerujú, že spolužiak je nebezpečný tvor. (To nehovorím o necitlivom určení dátumu otvárania škôl práve na MDD!) Odnesú si to aj vzťahy medzi komunitou školy, ak si neuvedomia, že sme sluhami novodobého absurdistanu a vykonávačmi príkazov nadriadených. Ak sa horeuvedenými pravidlami preukázalo, že nič nie je také vážne, ako sa hovorí, pokojne sa to mohlo spraviť podľa pravidiel, ktoré som navrhol v otvorenom liste. To by však páni politici museli mať aspoň základné súznenie so školou. Silno si uvedomujem, že sa tu bijú hygienické opatrenia so školskými. No na to tu máme personálne predimenzované ministerstvo, ktoré to má korigovať v závislosti od fungovania škôl. Ale ako som naznačil,  nás všetkých skrátka obetovali pre ekonomiku. To beriem, je to základ našich životov, našej budúcnosti. Ale dalo sa to urobiť citlivejšie. Načo by to však robili, keď majú poslušných zamestnancov škôl, ktorý by aj Bratislavský hrad prevrátili o 180 °, keby prišiel príkaz, pardon, odporúčané usmernenie…

Prikladám ešte odpoveď na môj otvorený list a zároveň predsavzatie, že sa už k tejto téme nebudem viac vyjadrovať a mrhať svojou energiou. Moja kritika sa snaží ovplyvniť politikov a úrady, aj keď je to ako hádzať hrach na stenu. Zabúda sa na to, že reforma školstva často spočíva v jednoduchých a citlivých zmenách fungovania bežného školského života, ktorý však treba poznať. Napriek tomu stále verím, že sa školstvo vydá správnou cestou.

 „Vážený pán Papuga, ďakujeme Vám za Váš podnetný list. Vašimi podnetmi sa určite budeme zaoberať. Spôsob otvárania škôl sme konzultovali s epidemiológmi s ÚVZ a aj na základe ich odporúčaní sme prijali opatrenia. Nachádzame sa však v mimoriadnej situácii a aj keď sa snažíme, nikdy nie je možné vyhovieť úplne všetkým. Aj z dôvodu regionálnych rozdielov a iných špecifík sme ponechali na rozhodnutí zriaďovateľa, či danú školu (školské zariadenie) otvorí alebo nie. Rovnako je na rodičoch, či svoje dieťa do školy dajú alebo sa budú aj naďalej vzdelávať dištančne. Školám sa snažíme pri otváraní pri otváraní pomáhať aj poskytnutím dezinfekcie a ochranných pomôcok. Viac informácií nájdete na stránke minedu.sk a ucimenadialku.sk. S pozdravom, Mgr. Martin Tokár | kancelária ministra. “

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

  1. 5. 2020
Publikované v Nezaradené | 2 komentáre

Otvorený list ministrovi školstva

Stiahnuť: tu

Publikované v Nezaradené | Jeden komentár

Do školy za každú cenu

Kdesi som čítal o tom, že pravidlá na predchádzanie koronavírusu v súvislosti s uvoľnením opatrením sú neraz absurdné alebo nevykonateľné. Napr. keby si mal čašník v reštaurácii dezinfikovať po každej obsluhe ruky, tak nechcem vidieť, ako by po týždni vyzerali. Avšak máme tu nejaké tie pravidlá, a ak sa nekonajú masové aktivity, tak dajme tomu, že sa pohyb ľudí dá korigovať. Hm, ale čo školy, ktoré sú zväčša masovkami? Aj keď sa školy otvárajú dobrovoľne (napriek tomu, že máme povinnú dochádzku), môže sa stať, že nastúpi väčšina žiakov. A určite ich bude viac ako v bežnej reštaurácii alebo v divadle, kde dovolili sto divákov. Rešpektujem opatrenia odborníkov, ktorí chcú ochrániť pred nákazou. Ale zároveň opakujem, že škola je špecifická, mali by pre ňu vždy vznikať osobitné pravidlá. Navyše všetko skomplikovali tým, že je návšteva školy dobrovoľná (krásna to sloboda). A toto všetko ma vedie k poznaniu, že školy mali zostať radšej zatvorené (chápem, prečo ich otvorili) alebo sa mali povinne otvoriť všetky (chápem, prečo sa neotvorili všetky) aj za cenu neustálej hygieny, nosenia rúšok/ochranných štítov či prechádzaním cez dezinfekčné brány. Isto by to bolo lepšie riešenie ako ten chaos, čo nám nastolili, hoci sa tvári ako jasný návod na siedmich stranách s malým písmom a s videoinštruktážou, kde všetko vyzerá ako ľahké, jasné, jednoduché, romantické.
Otvorením škôl teda povolili najmasovejšiu aktivitu zo všetkých dovolených aktivít. A to všetko hodili na učiteľov, načo sme už zvyknutí, avšak zabúda sa na to, že vyučovanie nie je jedinou pracovnou náplňou učiteľa v čase končiaceho školského roka. Páči sa mi, že sa školám finančne pomôže, hoci už teraz predpokladám, že tá pomoc príde po funuse, a je fajn, že sa stopla v aktivitách aj inšpekcia. To však nerieši problémy, ktoré uvediem ďalej.
Prejdime teda k neaplikovateľným inštrukciám a paradoxom. Rodičia chodia do práce skoro ráno podľa aktuálnej situácie na cestách. Ráno sa ma chodiť do školy na fázy. Treba vedieť pri kvante detí, kto kedy príde. Musí sa určiť harmonogram a zisťovať, či žiaci nastúpia (cena za slobodu chodenia do školy). Navyše sa meria teplota. Potrebujeme na to aspoň troch voľných učiteľov, a to predpokladáme, že sa pri meraní teploty nevyskytne problém. Potom sa deti navigujú k dezinfekcii rúk. Zvládnu to traja učitelia? Zároveň monitorovať rodičov, ktorí môžu do školy vojsť na nevyhnutný čas. Toto všetko robia v podnikoch SBS-kári s jedinou pracovnou náplňou, nie učitelia so zoznamom prác, ktoré vykonávajú deň čo deň (i počas práce doma). Zamestnanci musia byť v strehu aj po uzamknutí (veľká časť škôl nemá na vrátnika), lebo pre zápchy môžu žiaci dôjsť neskôr a musia prejsť uvedenými procesiami.
Počas vyučovania sa musí striehnuť na rozostupy detí. Zaujímavé je, že v obchodoch má byť 1 človek na 15 m2. V škole to však nie je určené, môžu byť narvaní v triedach viacerí – asi sa v triede pri menšej vzdialenosti navzájom nenakazia… Ak aj príde z prvého stupňa väčšina žiakov triedy, je absolútny nezmysel myslieť si, že budeme kvantá žiakov držať od seba.
Počet žiakov v triede má byť 20, hoci hygienik odporúča menej. Ak povolený počet žiakov príde, je to ideálna situácia a triedu môže vyučovať triedny učiteľ I. stupňa. Ak sa však povolený počet presiahne, máme problém. Žiak musí ísť do inej triedy bez učiteľky, na ktorú je zvyknutý. To sa nemusí páčiť ani jemu, ani rodičom, nabudúce nepríde. Triedy, resp. skupiny žiakov a učitelia v nich sa nesmú meniť, teda môže sa stať, že v jednej skupine sa zníži počet žiakov a v ďalšej zase pribudnú žiaci. Keďže je dochádzka dobrovoľná, počet detí sa bude meniť. A ak žiak bude raz chýbať, raz príde, ako vieme, že v čase absencie v škole nenakazil. Meranie teploty isto nepreukáže, či má v sebe vírus, či nie.
Rozostupy v triede sú nezmysel. Rúška sa v pomerne malej miestnosti nebudú nosiť, tak je veľmi pochybné či dvojmetrový rozostup medzi žiakmi zabráni nákaze. Medzi žiakmi, ktorí rozprávajú, kričia, zívajú, kýchajú, brnia perami a pod. A okrem toho udržať deti v izolovaných rozostupoch je to isté ako brániť včelám žiť v roji. Áno, môžeme zvýšiť hlas, stanoviť reštrikcie, no môže sa tým vážne pokaziť budovaný vzťah učiteľ – žiak. To sa aj stane, lebo niektorí učitelia zo strachu z porušenia pravidiel isto pritvrdia.
Momentálne si neviem predstaviť ani prestávky. Aby sme dodržali absurdné pravidlá, opäť potrebujeme na každom poschodí 2-3 učiteľov, ktorí budú ako policajti rozháňať žiakov, aby sa neskupinkovali. Ale vietor vrecom nezviažeme. O obedoch ani nehovorím. Tam by sa hodil čašník, čo bude deťom dávať príbor, keďže si ho nemôžu brať sami z príborníka. A to všetko znamená zdržanie. Ľutujem aj pani kuchárky, čo budú musieť v horúčave kuchyne pracovať v rúškach a rukaviciach. Nakoniec sa môže stať, že výchovno-vzdelávacím obsahom dobrovoľnej školy bude čakanie v radoch na toalety a na vydanie jedla v školskej jedálni.
Do školy dovolili prísť aj žiakom 2. stupňa, piatakom. Tí majú iný režim. Ale striedanie učiteľov nie je dovolené. Takže tam bude režim I. stupňa. Nuž čo, ambície riadneho vyučovania snáď nemáme. Problém sa otvorí v rámci ŠKD. Keďže sa nemôžu žiaci premiešavať, pri piatakoch, ktorí zriedka chodia do ŠKD môže vzniknúť malinká skupina, ktorá si napriek tomu vyžiada celého učiteľa. Teda opäť budú musieť pomôcť učitelia, keďže škola nemusí mať toľko vychovávateliek, ako vznikne skupín – ŠKD zvyčajne spája žiakov z rôznych tried. A ak žiaci v skupine zostanú do konca ŠKD, presiahne to pracovný čas zamestnancov a treba platiť nadčas, čo v blížiacich sa ekonomických problémoch je pre školu ďalší výdavok. Okrem toho bude znova potreba desiatky, ba stovky papierov: dodatky k pracovným zmluvám, rozvrhy, dohoda o nadčasoch, rozvrh pracovného času a pod. A to predpokladáme, že učitelia nastúpia a nevypadnú z rôznych dôvodov.
V súvislosti s tými piatakmi nepochopím, prečo práve oni môžu nastúpiť a šiestaci, siedmaci nie. Ak sa predpokladá, že rodičia nemôžu mladších žiakov nechať doma samých, a preto nemôžu ísť do práce, tak to isté platí aj pre „starších“ žiakov. Ani tí sa nemôžu nechať bez dozoru. Ak by sa niečo stalo, je zodpovedný rodič, takže musí s nimi zostať a nemôže ísť pracovať.
A čo také toalety? Tam sa to už vôbec neustriehnu opatrenia, ak nechceme do hajzľov postaviť ďalšieho učiteľa, nech zíza, čo sa tam deje. Problémom už je neustála dezinfekcia po použití toaliet. Upratovačky, ktoré často vypomáhajú aj s deťmi, budú musieť striehnuť pri záchodoch na ukončenie potreby každého žiaka.
Zhrnul som len niektoré problémy s aplikáciou opatrení, o ktorých účinnosti mám vážne pochybnosti. Bude to vyžadovať maximálne nasadenie učiteľov. Ale pozor, tí zároveň musia učiť žiakov, ktorí do školy neprídu. A asi ťažko dáme dištančnú výuku inému učiteľovi s inou aprobáciou. Takže denný učiteľ popoludní, ak nebude v ŠKD, bude musieť vyučovať online, keďže táto povinnosť z predpisov počas krízovej situácie nevypadla. Áno, umožnila sa výpomoc stredoškolských učiteľov a študentov vysokých škôl. Len to sú ďalšie papiere a náklady, ktoré maximálne zaťažia už vyťažené vedenia škôl, ktoré hodiny a dni musia uvažovať o tom, ako aplikovať neaplikovateľné.
Takže otváranie škôl v takejto situácii považujem za zložité, kontraproduktívne, necitlivé k zamestnancom škôl i k zriaďovateľom, ekonomicky, personálne a prevádzkovo náročné a nakoniec to ani neplní hlavný cieľ, aby veľká časť rodičov šla do práce. A pritom riešení sa ponúka niekoľko. Avšak zvyk hodiť všetko na školu pretrváva, čím sa opäť prejavuje cynizmus a neschopnosť úradov. V takej situácii netreba uvažovať o lepších riešeniach…
 
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár