KVALIFIKOVANÝ DRIL

Médiami prebehla správa, že ministerstvo školstva požaduje, aby na I. stupni ZŠ učili telesnú a športovú výchovu (TŠV) kvalifikovaní telocvikári. Na jednej strane je to téma okrajová, nerieši katastrofálnu koncepciu školstva, nieto fyzický rozvoj detí a účelovo vráža klin medzi učiteľov. Na strane druhej snáď nejestvuje ministerstvo, ktoré by viac urazilo svojich zamestnancov. Je to buď zámerne, alebo tým, že ani netušia, ako funguje školstvo. Učitelia I.stupňa majú totiž TŠV v študijných programoch fakúlt, ktoré vyučujú primárnu pedagogiku. Sám som na takej katedre pôsobil a videl som, ako musia študenti zvládať teóriu i prax TŠV. A tú využijú pri vyučovaní na ZŠ! Je jasné, že nie sú trénermi alebo absolventmi FTVŠ. Načo aj? Škola má riešiť zaostávanie slovenského športu v rámci úbohých 2 hodín týždenne tým, že zavedie kvalifikovaný dril? Učiteľ I. stupňa poskytuje základy a v TŠV dbá na vekovú primeranosť témy (cvičení) hodiny. A to dokáže kvalifikovane. Tvrdiť opak je ponížením prvostupniarov. Okrem toho, čím sa bude dopĺňať úväzok, ak nebudú učiť TŠV? Výučbou na II. stupni, teda nekvalifikovane?
Kolegovia, žiaci, rodičia, nedajte sa zmiasť touto témou. Ministerstvo sa opäť snaží prehodiť zodpovednosť na školy.  Ak by chcelo riešiť, posilnilo by študijné programy primárnej pedagogiky, časovú dotáciu na telocvik, zvýšilo by prostriedky na renováciu či budovanie (!) telocviční alebo by jednoducho dôverovalo školám, že robia všetko preto, aby sa žiaci pohybovali. To by však bolo logické riešenie, ktoré je však v riadení školstva raritou.

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Hľadám zmysel

   Kto ma pozná, vie, že som sa stal riaditeľom ZŠ s MŠ a som ním necelé 2 roky. Niekedy mám pocit, akoby išlo o vedenie firmy s astronomickým obratom. Nie, som riaditeľom obyčajnej školy, ktorá potrebovala pomoc. Sotva by som kandidoval na miesto, kde všetko ide tak, ako má. Mám radšej výzvy. Známym hovorím, že moja funkcia je systémovou chybou. Aktivista, rozumej človek, ktorý sa bytostne zaujíma o školstvo bez ohľadu na funkciu, sa v tejto spoločnosti nestáva vedúcim pracovníkom, tobôž poradcom, tajomníkom či vyšším predstaviteľom politicky devastovaného školstva. Úradníkom sa skrátka nezmestím do štandardov a floskúl lojálnosti. To, že som sa stal niekým, hoc iba riaditeľom školy, kde sa narobím ako kôň vo francúzskej bani 19. storočia, ich doslova dráždi, lebo v práci pre školstvo vystupujem rázne, odborne a nenechám sa uchlácholiť tými, čo si namýšľajú, že je všetko v poriadku, že je všetko v dobrých rukách, že sa všetko vyrieši a rieši.
   Cítim sa v 21. storočí slobodne a nezávisle a nejestvuje funkcia, ktorá by mi vzala presvedčenie a názor. A to vychádza z veľkej časti z komunikácie s vami, či už slovenčinármi, alebo inými pedagógmi. Avšak strácam motiváciu, lebo toto všetko, čo zažívam nie je socializmus, ale totalitná cenzúra a inkvizícia.
   Som bezúhonný občan, čo sa len aktivizuje, pretože verí tomu, že práve aktívny postoj mnohé veci rieši a verí, že takýto postoj infikuje aj tie slovenské mŕtvoly, ktoré dopúšťajú, že na Slovensku, ktoré nezničí katastrofa, to funguje tak, ako vidíme okolo seba (bez politizovania!).
   V školstve, ktoré má vychovať mladú aktívnu a suverénnu generáciu, to funguje tak. Nedávno niekto pre mňa veľmi dôležitý zháňal pre školu nejakú pomoc, nejakú výzvu, možnosť zveľadiť jej okolie. Kontaktoval nejaké oddelenie ministerstva školstva a tam mu povedali, že čo od nich chceme, keď si ma nechali vo funkcii napriek tomu, že hlavná inšpektorka (dokázateľne nekompetentne) rozhodla o mojom odvolaní. Takto to je u nás. Bolo mi povedané, že ak chcem vyhrať projekty, treba sa strkať. No ja sa už ani to nemôžem, keďže som na zozname. (Robil by som to asi iba v prospech školy. Žiaľ.)
   Začalo sa to tým, že sme viacerí verejne kritizovali Testovanie 5 a vyzývali na protestnú neúčasť v ňom, za čo som schytal inšpekciu, ktorá účelovo konštatovala, že som porušil zákon (detaily o mojom prípade na mojom webe). Podal som žalobu na inšpekciu. Obvinili ma napriek tomu, že som dral kroky k ministerke a osobne som s ňou rozprával o T5 s prísľubom spolupráce. Dočkal som sa veľmi formálnych odpovedí za to, že som im konkrétne ústne i písomne predložil ponosy učiteľov na testovanie. Moje doslova šikanovanie klíčilo na Gymnáziu na Hubeného, kde som si dovolil kandidovať na riaditeľa. V semeništi bossingu a mobbingu, ktorý tam trvá doposiaľ. Tam som zažil aj veľmi zaujímavú príhodu, opäť s inšpekciou. Zistilo sa, že jedna z tried pri testoch zo SJL podvádzala. Kolegyňa im umožnila hovoriť si odpovede. Ja som bol mimo školy. A hádajte, komu prišli na inšpekciu počas maturitnej skúšky. Zbabelý minister Draxler si ma zase zavolal, keď som si dovolil konštatovať, že spravili v texte T9 vážnu chybu po tom, čo mi desiatky slovenčinárov písali, že je tam preukázateľná chyba, ktorú si nikto z recenzentov, vrátane mňa, nevšimol. Pol roka som bol nezamestnaný, keďže riaditelia gymnázií BA VÚC pod Frešom si medzi sebou povedali, že nie som konformný. Z dôvodu nesúhlasu s politikou servility a konformnosti som opustil SAUS, pre ktorú som veľmi rád pracoval a zriadil som 2. časopis o slovenčine – Slovenčinár. O vynikajúcich a navštevovaných konferenciách netreba ani hovoriť. Za to, že som si dovolil prevziať bývalú FB skupinu SAUS, keďže sa na jej fungovaní nepodieľal nikto z vedenia SAUS, iba ja, sa mi tiež odvďačili vyhrážaním a najnovšie tým, že majú študenti zákaz v našej ZŠ praxovať, keďže predseda SAUS je zamestnanec FIF UK. Potom, keď sledujem, že padli slávnejší ľudia, ako sú rôzni nepohodlní moderátori, redaktori, že iní ľudia strácajú prácu alebo funkcie pre názor, že sa v parlamentoch obmedzujú debaty, že aktívni a neraz odborní sa nemôžu stať lídrami v zmysle riadenia, že sa spisujú zoznamy neželaných…
Čo je toto za štát? Za demokraciu? Za slobodu? V socializme to robili aspoň skryto. Ale teraz, dokázateľne vidíme antidemokratické prvky a mlčí sa. Ja mlčať isto nebudem. Len to naráža na moju funkciu, kde sa nepatrí nemlčať. Bez ohľadu na to, ako vysoko môžete dostať riadenú inštitúciu, ako jej môžete pomôcť, aký kus energie jej odovzdáte. Robte to, ale mlčte! To však nie je môj štýl. Tým sa nejaká veľká šanca na opätovné zvolenie do 2. funkčného obdobia riaditeľa veľmi neotvára. Potrebujeme konformných. Takže strácam motiváciu vôbec ukončiť 1. funkčné obdobie. Načo niečo začínať, keď nevidím koniec? Načo ísť ďalej a čakať, kedy ma kto stlačí za to, že využívam ústavné právo na názor. Pritom nie je nelegálny, neetický či neodborný.
   Nedostatok motivácie je aj v tom, že neverím v zmenu tohto marazmu, mašinérie, absurdicizmu. Na sociálnych sieťach je veľa odborníkov, skúsených učiteľov, filozofov a pedagógov. No vonku je drvivá väčšina, čo pasivitu priam vysádzajú a tí nakoniec spôsobia, že sa veci nezmenia. Ani sa im nečudujem. Hneď, ako sa ozvete, začnú sa problémy, nad ktorými sa rozum pozastavuje, no napriek tomu sú, ničia ľudí, ich životy, motiváciu a chuť vytrvať.
Píšem to takto verejne preto, lebo to isto nie je iba môj pocit. Okrem toho mám skúsenosť, že mnoho fajn ľudí tu všeličím povzbudí, pridá komentár alebo pridá vlastnú skúsenosť, pocit. A ja verím sile internetu, preto sa často delím so svojimi názormi, dúfajúc, že sa zmeny dočkám ešte za života.
   Najsmutnejšie, vlastne najobludnejšie je, že mňa tým nepotrestajú, iba demotivujú a motivujú spraviť rozhodnutie exotu zo školstva, možno z krajiny. Potrestajú tým iných. Lebo moja práca (a isto práca mnohých podobne zmýšľajúcich) nie je pre spokojnosť politicko-úradníckych inkvizítorov a babrákov, ale v prospech žiakov, učiteľov a rodičov.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Inklúzia po slovensky

Pokračovanie pre RegionPress:
 
Hoci sa často spomína pojem inklúzia, reční sa o nej, činy riadiacich orgánov idú proti nej. Inklúzia, jednoducho vysvetlené, je vzdelávanie bez vyčleňovania žiakov do osobitných skupín, tried, škôlv prípade, že majú nejakú diagnózu alebo v niečom vynikajú. V jednej triede sa tak stretnú rozmanité deti, ktoré sa neselektujú, nediskriminujú a učia sa spolu kooperovať. Náročné práca pre učiteľa. Nie je to zlý nápad, je prirodzené byť s rôznorodými ľuďmi. V slovenskom školstve sa však najskôr čosi zavedie, potom sa ne-/riešia spôsoby aplikácie. Inklúzia predpokladá, že každá škola má svojho špeciálneho pedagóga, psychológa a dostatok pedagogických asistentov. Až potom sa dá rozvíjať myšlienka inklúzie. Terajší stav je úbohý. Odborných pracovníkov má škola zriedka, nemá na túto nevyhnutnosť financie. Pokrytie škôl pedagogickými asistentmi je minimálne. A detí s rôznymi zdravotnými znevýhodneniami pribúda. Od škôl sa očakáva inklúzia v zmysle „poraď si, ako vieš“. Nečudo, že to odmietajú, hoci je v ich DNA pomáhať rôznym žiakom. No bez poriadneho, nie symbolického, personálneho a materiálno-technického vybavenia to nedokážu! Ľutujem aj rodičov detí, ktoré potrebujú osobitnú pomoc. Máloktorá škola ich môže prijať a efektívne s nimi pracovať. Opäť to „schytajú“ deti. Tie, o ktorých sa proklamuje, že sú v rôznych koncepciách vzdelávania na prvom mieste. Inklúzia teda nie je fráza, ale komplexná premena vyučovania, ktorá musí byť garantovaná štátom, nie predhodená školám ako módny pojem bez obsahu.
Publikované v Nezaradené | 2 komentáre

Internet v školách

Ak chcú školy kráčať s dobou, internet vnímajú ako súčasť vyučovania. Aký je však stav internetu na školách? Nevyhovujúci. Dávno nespĺňa technologické požiadavky. A to sa čoraz viac presadzuje elektronické testovanie žiakov. Problémy s touto zmenou sú mediálne známe. Bolo by načase dať školám dôveru a voľnú ruku, nech si samy zvolia internetového providera. Možno kvalitnejšieho a lacnejšieho. Nie centrálne zadaného. To by sa však musel uvoľniť byrokratický centralizmus plný nedôvery k školám.

V posledných dňoch poburuje učiteľov, a konečne by malo aj rodičov, pokuta za zlé nastavenie obstarávania výkonnejšieho internetu. Necelých 800 000 eur. O tom, čo by  sa dalo v rámci tejto sumy spraviť pre školy, nemusím písať. Ani o tom, že sa zase „okradne“  vzdelávanie. Zamyslím sa nad iným. Súčasná ministerka za tú pokutu isto nemôže, a keby ju nezaplatila, navýšila by sa. Kto však bude za to zodpovedný? Tradične: nikto. Vieme o mnohých podobných škandáloch, ktorých vinníci zostali nepotrestaní a dostali maximálne výpoveď. Možno aj s odstupným. Ja som riaditeľ školy. Presne viem, čo by sa stalo, keby som spôsobil čo len tisíceurový dlh. A verte, že v podvýživených školách nie je problém dlhy vytvoriť. Tento dvojaký meter nesvedčí o demokracii. Má a bude mať dôsledky. Schopní a zodpovední ľudia sa budú brániť dôležitým funkciám, neschopní a nepoctiví budú pokračovať bez strachu vo svojej činnosti, ba začujeme ich mudrovať z iných pozícií v duchu „ja nič, ja…“

 

Pre RegionPress

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Ďalšie dva články v pravidelnej rubrike pre RegionPress

Bezplatné stravovanie
Diskusia o bezplatnom stravovaní žiakov neutícha. Vynechajme politický kontext tohto rozhodnutia a triezvo sa pozrime na návrh, ktorý sa má stať realitou. Každá bezplatnosť zvýši dopyt. Stalo sa tak aj v prípade vlakov „zadarmo“. Zvýšený počet stravníkov si vyžiada posilnenie kuchynského personálu, nehovoriac o nedostatku miest v jedálňach, ktorý sa už teraz prejavuje vyčkávaním pred výdajným okienkom ako v čakárni. Umožniť bezplatné stravovanie v situácii, keď kuchárky zarábajú sumu nezodpovedajúcu postaveniu vyspelému štátu EÚ v 21. storočí, je nekompetentným rozhodnutím, ktoré je mimo znalosti reality v školách. Ako riaditeľ by som uprednostnil, keby sa peniaze na prejedenie investovali do personálu, ktorý by bol motivovaný zamestnať sa v školskej jedálni, pracovať na kvalite stravy, čím by prilákal nových stravníkov. Isto, dotácia sociálne slabších rodín by bola užitočná, tá sa mala aplikovať už dávno. Paušálna úhrada stravovania štátom však narobí oveľa viac problémov ako úžitku, nech je zámer akokoľvek šľachetný. Opäť tu musím poukázať na to, ako škodí nekompetentná politika školstvu, ktoré si vyžaduje odbornosť a skúsenosť, nie populárne a nedomyslené zásahy. Zavedenie bezplatných obedov bez dostatočného materiálno-priestorového vybavenia a bez platového zatraktívnenia povolania školských kuchárov považujem za nezodpovedné pridanie ďalších starostí, ktoré bude musieť riešiť, ako vždy, škola. Bezplatné stravovanie by som preto zmenil na zodpovedné stravovanie.
 
Bufety
 
Neustále sa prezentuje, ako sú žiaci v školách nešťastní, ako tam trpia, ako by sa škola mala humanizovať a pod. Pritom, ak sa zavedie čosi nie priamo súvisiace so školou, ústretovo rozširujúc „služby“ pre deti, vzniká problém.
O bufetoch sa už mnohé povedalo, bola aj snaha regulovať ich sortiment. Je pravdou, že sa v bufete predávajú aj kaloricky nie práve vhodné jedlá a sladené nápoje, avšak nejedny pokusy zriadiť „zdravý“ bufet stroskotali – nebol dopyt. Bufet bol zrušený, a tým osadenstvo školy stratilo „prvú pomoc“ k raňajkám či k desiatej, ktoré sa ráno niekedy nestíhajú alebo deti nemajú chuť po zobudení sa jesť.
Isto, škola môže regulovať tovar. Ale riskuje odchod bufetu. Samozrejme, nemyslím teraz prevádzky s presladenou kolou a mastnými hranolkami. Ale taká bageta či zapekaný toast dobre padne, keď nás prepadne hlad. Bufety v škole dozaista nezvýšia mieru obezity detí, tú spôsobujú úplne iné a komerčne úspešnejšie prevádzky. Ak by aj bol strach z nezdravého stravovania, najväčší vplyv na riešenie nákupov v bufete a autoritu má rodič. Ten svoje dieťa vychováva, ten mu dáva vreckové na jedlo, ten ho učí stravovacím návykom. Asi by sa viacerým nepáčilo, aby škola kontrolovala, čo si kto kúpi a robila opatrenia po porušení zákazu nákupu istého sortimentu. V tomto sa musia angažovať najmä rodičia. Zrušiť bufet len preto, že si niektoré deti nakupujú každú prestávku nie práve výživné jedlo, by pripravilo školu o užitočnú službu a ústretový prvok k žiakom školy, druhého domova.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

MYSLIME!

Všade na učiteľských fórach čítam: Máte ŠKVP s prierezovými témami? Máte plán finančnej gramotnosti? Máte vypracovaný tematický plán (!) krúžku? A šíri sa panika, keďže každý to má vypracované inak, v odlišnom rozsahu a v rôznej štruktúre. Len aby bol uspokojený byrokratický fetiš niektorých riaditeľov alebo sa predišlo opatreniam a bezduchým zápisom od reality vzdialenej inšpekcie (pozri ďalej). Namiesto toho, aby sme sa zamysleli nad opodstatnenosťou príkazov, ktoré si často škola vysvetľuje po svojom, keďže nejestvuje systematická pomoc od riadiacich inštitúcií. A ešte si nás dovoľujú kritizovať a podsúvať nám mechanizmy nepodložených legislatívou. Je jasné, že sa zľaknú aj niektorí (mnohí) riaditelia, pre ktorých je zápis z inšpekcie nepríjemný z hľadiska zriaďovateľa. Tak sa z nich stanú byrokratickí úradníci.

Vráťme sa však k otázkam z úvodu a pristúpme k nim konštruktívne a hlavne racionálne. Bez zdrvujúceho strachu z kontroly. A myslime! Kto uzákonil podobu ŠKVP? Že má vyzerať ako neprehľadná mnohostranová tabuľka? A do nej majú byť implikované rôzne požiadavky z desiatok metodík? Kde v legislatíve je povinnosť robiť plán finančnej gramotnosti? Kde je predpísaná jeho hyperštruktúrovaná podoba, ktorú požadujú niektorí riaditelia či inštitúcie? Kto prikázal, aby mal tematický plán krúžku štruktúru ako školský vzdelávací program? Kto vôbec nariadil vypracovať plán krúžkov? Ak ste aj našli nejaký text, ktorý odpovie opačne, ako naznačujú moje otázky, poriadne zvažujte, akú právnu oporu má ten text, ktoré moje rečnícke otázky vyvracia. Samozrejme, ak si riaditeľ povie, že to tak má byť, lebo o tom počul tam a tam, s tým veľa nenarobíte. Ale keď vás pranierujú za „chybu“ kontrolné inštitúcie, mali by vám ju dokázať citáciou legislatívy a treba si potom od nich takúto argumentáciu vyžiadať. Bez strachu a poníženia. Inak neustále budeme podporovať bujnejúcu byrokraciu spoliehaním sa, že tak to má byť, lebo… A debyrokratizácia, ktorá sa naozaj deje, je potom bezpredmetná.

Kontrolné inštitúcie nie sú zákonodarné. A už vôbec nie neomylné. Tak ako spochybňujú nás, spochybňujte vy ich. Poviem vám príklad: Moja  žaloba na Štátnu školskú inšpekciu je pomerne známa a trvám na nej (v súčasnosti sa čaká na vyjadrenie súdu, žalobu som už podal). Spustilo to to, že som si dovolil vyjadriť sa k Testovaniu 5. Nastúpila inšpekcia a obvinila ma z  toho, čo sa nestalo. (Atď.) Napísali mi, že mám spraviť opatrenia na zabezpečenie účasti na Testovaní 5 v roku 2019 v našej škole. Keďže mienim súd vyhrať, chcel som všetky opatrenia naplniť, nech nemajú zámienku. Jedno z nich bolo takéto: „V prípade, že Pedagogicko-organizačné pokyny zverejnia termín T5 v čase, keď sa vydávajú na nový školský rok (v minulom školskom roku bezprostredne po vydaní POP informácia o termíne T5 chýbala, preto sme nemohli žiakov a zákonných zástupcov informovať), budeme žiakov i zákonných zástupcov preukázateľne informovať o termíne T5. Údaj zverejníme na webovej stránke, v elektronickej žiackej knižke a na nástenke výchovného poradcu. Doporučeným listom pošleme zákonným rodičom základnú informáciu o T5.“ Neškodné opatrenie, však. Ale poskytlo im dobrú zámienku na „buzeráciu“. Prečo také tvrdé slovo? Lebo odpoveď inšpekcie: „Opatrenia, ktoré ste prijali, a ich uplatnenie podmieňujete vydaním Pedagogicko-organizačných pokynov na školský rok 2018/19 s uvedením termínu testovania. Takýto postup je však v rozpore s platnými právnymi predpismi. (…) Z uvedeného dôvodu Vám prijaté opatrenia posielame na prepracovanie…“ Pripomínam, že takúto nekompetentnú odpoveď mi napísali v čase, keď ešte POP na nový školský rok neboli vydané, preto som to musel podmieniť ich vydaním – logické, nie? Myslím tú POP-ku, ktorá obsahuje údaje o termínoch testovania! Vtedy som mal cúvnuť ako väčšina a mali nasledovať môj strach zo zápisu a snaha odprosiť inšpekciu tak, že opatrenia minimálne raz prepracujem? Takú chybu by som ja nespravil! Sme predsa v 21. storočí a v demokratickej spoločnosti. ŠŠI poslala nezmyselné a očividne účelové stanovisko, ako to spravila aj v prípade kontroly na škole, ktorú riadim. A to ste nevideli právny nález plný ich ďalších pochybení (nemôžem ho zverejniť…zatiaľ). Ja si dozaista po hlave po toľkej práci pre školstvo skákať nenechám. Kým v tom budem sám, tak s touto socialistickou organizáciou nič nespravíme. Moja odpoveď bola takáto: „Odsek č. 1 z opatrení, ktoré som Vám predložil, píše: ,V prípade, že Pedagogicko-organizačné pokyny zverejnia termín T5 v čase, keď sa vydávajú na nový školský rok (v minulom školskom roku bezprostredne po vydaní POP informácia o termíne T5 chýbala, preto sme nemohli žiakov a zákonných zástupcov informovať), budeme žiakov i zákonných zástupcov preukázateľne informovať o termíne T5. Údaj zverejníme na webovej stránke, v elektronickej žiackej knižke a na nástenke výchovného poradcu. Doporučeným listom pošleme zákonným rodičom základnú informáciu o T5.´ Tento odsek hovorí o termíne testovania a o tom, že budem žiakov i zákonných zástupcov informovať o termíne Testovania 5 po vydaní harmonogramu v POP pre nasledujúci školský rok. To nie je žiadne podmieňovanie, ale skutočný fakt, keďže termín testovania sa zverejňuje výlučne v POP. V smerniciach, o ktorých ma informujete, sa neuvádza konkrétny dátum Testovania 5. Jediným zdrojom ešte môže byť webová stránka NÚCEM-u, avšak po mnohých zlyhaniach tejto inštitúcie sú pre mňa relevantným zdrojom Pedagogicko-organizačné pokyny. Práve tie, v ktorých termín testovania nebol v aktuálnom školskom roku zverejnený. Odsek číslo 1 mojich opatrení teda hovorí iba o tom, že termín môžeme zverejniť a informovať o ňom jedine po jeho uverejnení v POP, najneskôr však do septembra 2016 (preklep v pôvodnom liste, myslel sa r. 2019), keďže dúfam, že v tomto termíne už budú známe harmonogramy všetkých testovaní. Inak sa k termínu testovania neviem dostať a už vôbec nie v čase, ktorý ste mi vymedzili na vypracovanie a predloženie opatrení. (…) Mrzí ma, že v čase riešenia a prípravy nasledujúceho školského roka ma chcete poveriť činnosťou, ktorá ma odvádza od problémov vo výchovno-vzdelávacom procese. V predchádzajúcom texte som Vám však jasne a preukázateľne zdôvodnil, že k pochybeniu nedošlo napriek Vašim obvineniam. Aj z toho dôvodu opatrenia k výsledkom tematickej inšpekcie n e p r e p r a c u j e m a predkladám ich opätovne v nezmenenej podobe v náhradnom termíne, ktorý ste určili.“ Inšpekcia sa viac neozvala a ja som rád, že som sa nezľakol očividne nezmyselnej požiadavky. A riadim sa tým stále. Ak sa čosi niekomu nepáči, nech vám ukáže čierne na bielom, že sa vy mýlite a oni majú pravdu. Nedajte sa zmiasť dojmológiou a vžitými (prežitými) postupmi, ktoré často nemajú oporu v legislatíve. Aj za cenu súdu. Lebo kým sa tak nestane, budeme ako vo feudalizme pod hrozbou pánov, ktorí si ešte neuvedomili, že sú prežitkom.

PS: Drobný zážitok z jednej konferencie. Prednášala tam akási predstaviteľka z inšpekcie a povedala, že učitelia majú problémy so zavádzaním multimediálnych kompetencií do vyučovania. Potom si dala USB do notebooku, aby premietla prezentáciu. Zapla powerpoint a nasledovala jej otázka: Ako sa to spúšťa?

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

NOVOROČENKA 2018/19

Úprimne želám (…doplňte si ten svoj prívlastok…) nový školský rok!
 
Nemám rád frázy, kvetnaté reči či návaly optimizmu iba z toho, že sa čosi začína, že to zlé je už za nami. A už vôbec nemám na to písať skvelé príhovory v duchu posledných ministrov, ktorí videli a vidia školstvo tak, akoby sme boli my tí slepí. Preto dovoľte svojský dodatok:
 
Kolegovia, učitelia či riaditelia, žiaci, rodičia, poznáte stav školstva, poznáte vinníkov, poznáte obete, poznáte dôsledky. Preto na ne nezabúdajte, píšte o nich, aktivizujte sa, nedajte sa zastrašiť, čeľte im a vôbec sa už v 21. storočí neobávajte politických perzekúcií, ktoré sa sem-tam veľkohubo prihlásia. Suverénneho, čestného a priameho človeka nemôžu zastrašiť. Nezabúdajte, že oni nám majú slúžiť a nie panovať! A tak sa aj správajme. Sebavedome, dôstojne, odvážne… Ak nie, myslime na to, že školstvo nie je jediná oblasť, kde sa dá pôsobiť. Nesmie byť výhovorkou strach o prácu, pozíciu, funkciu…
 
Pamätajme si! Ak vypukne nejaká škandalózna kauza, nedovoľme, aby po pár dňoch bola zabudnutá. Buďme my tou pamäťou, ktorá bude neustále pripomínať príčiny devastácie, či jemnejšie, stagnácie školstva. Určite vplývajme na tú pasívnu väčšinu, čo si pokojne hovie vo svojej škole a naschvál, či z pudu sebazáchovy nevníma, čo sa v školstve deje. V konečnom dôsledku si to odnesie žiak = budúci občan. Niet takého merania, čo by hodilo vinu na učiteľov a zbavilo zodpovednosti kreáto(/ú)rov koncepcie školstva. Čo spôsobí občan vzdelávaný v obludnom systéme, netreba ani hovoriť.
 
Všetci tu prítomní, nerozdeľujem nás na rodičov, žiakov, pedagógov (kto tak robí, je úplne mimo kontextu fungovania spoločnosti)! Konajme v prospech školstva a nestavajme sa do opozície, do ktorej nás často dávajú médiá, politici či provokatéri. Sme od seba závislí, a kým budeme hádzať zodpovednosť jeden na druhého, naše roztrieštenie spôsobí ďalšie pseudoreformy o nás bez nás.
 
Vážené médiá, v poslednom čase pristupujete k téme školstva zodpovedne a všímate si nás čoraz viac, čo oceňujem. No zahlásiť, že sa v novom školskom roku udejú zmeny a spomenie sa zavedenie testovania 9 v osemročných gymnáziách, je výsmechom. Už dávno ide o úplne iné, logické, učiteľmi overené a prepotrebné zmeny, ktoré sa ignorujú, hoci ich realizácia by nestála veľa. Ďakujeme vám za pomoc, ale vždy hľadajte jadro, nie šupku. Každý z nás aktívnych vám rád pomôže.
 
Aby som nebol pesimistický, je mnoho pozitívnych tendencií, ktoré cítim, ktoré pomaličky menia školstvo a svetonázor politických „odborníkov“, prípadne úradníkov. Tých sa chyťme, rozvíjajme ich a tlačme na (ne)kompetentných, aby sa konečne zrealizovali v plnej miere a neboli iba tendenciami. My sme tí, ktorí ich dávajú, trvajme na ich aplikácii.
 
Ak sa vám do tejto prelomovej a ťažkej práce nechce, želám vám príjemné chvíle so žiakmi vo vašej škole, čo najmenej problémov, silu a chuť prehliadať vážne problémy slovenského školstva medzi štyrmi stenami vašich tried, nech máte pokoj.
 
Teším sa a ďakujem kolegom, ktorí vidia ďaleko za múry školy…
PS: Predsa len aj aforizmus pre politikov: Čísla mnohé prezradia, no v školstve sú falzifikátom, zásterkou, abstraktnou motiváciou zmeny, hranicou medzi funkčným humanizmom a odľudštenou školskou štatistikou.
PhDr. Ján Papuga, PhD., učiteľ a riaditeľ ZŠ s MŠ
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

AJ DRUŽINA JE ŠKOLA II (pokračovanie)

Zdieľajte, preposielajte, komentujte… Nepriateľom dlhých textov moja zásada: Keď skracujem text, mám pocit, že klamem…
 
      Od nápadu ministerky preniesť vyučovaciu činnosť do ŠKD táto téma rezonuje v učiteľských diskusiách. Do problematiky sa ponorila aj Slovenská komora učiteľov. Najnovšie sa téma otvorila v súvislosti s tým, že ministerstvo navrhuje znížiť úväzok vychovávateliek. Proti tomu sa ozvala všemohúca organizácia ZMOS, ktorá s týmto návrhom vyjadrila nesúhlas a ten formulovala do pripomienky. Isto, poburujúce. No financovanie ŠKD je v kompetencii obcí a obce tiež neraz robia viac, ako im prostriedky dovoľujú. Nedostatok financií má rôzne dôsledky – aj v obciach. A neraz tvrdo ekonomické – šetrenie, poznáme ho aj zo školstva, kde robíme ďaleko viac, ako je náš plat. Zníženie úväzku vychovávateľov, samozrejme oprávnené, si vyžiada náklady, ktoré budú znášať práve obce. Nečudujme sa preto, že sa snažia šetriť, kde sa len dá. A bránia sa voči zásahom štátu, ktorý káže o činnosti ŠKD bez toho, aby s každým jedným návrhom zabezpečilo aj náklady na realizáciu takého „nápadu“. Lebo akékoľvek nápady si vyžadujú financie. U nás sa to však robí tak, že sa nápady nariadia realizovať a ich zabezpečenie je na školách. Alebo obciach či samotných rodičoch (rôzne poplatky). A toto všetko je dôsledkom absurdného popleteného financovania škôl, ktoré sa roky nerieši, čoho výsledkom je neprehľadná spleť financovania rôznych typov škôl a školských zariadení, hoci ich cieľ je spoločný: vychovávať a vzdelávať. (A to neotváram problematiku materských škôl.) Štát v tejto situácii káže, kým obec/škola platí (napadli mi platy nepedagogických pracovníkov, ktoré sú pod minimálnou mzdou, no to je iná téma). Čo môže byť potom prirodzeným dôsledkom? Buď nech sa ŠKD financuje štátom a konečne sa vyriešia mnohé problémy tejto zložky školy a ZMOS dozaista nedá jedinú pripomienku. Alebo nech si jej fungovanie i financovanie riadi obec, hoci formou babysittingu bez výchovno-vzdelávacej činnosti. Teda nie je chyba ani v učiteľoch, ani v obciach, ani v ministerstve, ktoré sem-tam predloží opodstatnené návrhy. Problémom je systém (financovania) slovenského školstva, ktorý tu prekrúcajú politici, vlády, úradníci už mnohé roky! (Niekedy mám pocit, že je cieľom,. aby bol tok peňazí neprehľadný…)
      Netreba sa však nechať zaviesť iba jediným vyššie uvedeným („vypichnutým“) problémom. Pôsobenie ŠKD si vyžaduje komplexné (a kompetentné) zmeny, preto si dovoľujem po druhý raz pripomenúť svoj už publikovaný text (pozri nižšie). Ak však budeme pohybovať v mantineloch vadného systému fungovania školstva, nič sa nevyrieši, maximálne vznikne zmena zavádzajúca nesystémový prvok, s ktorým bude jedna či druhá strana nespokojná, bude ho obchádzať a v konečnom dôsledku to opäť schytá kvalita školy a jej žiaci. (Takto sa šťastie detí nebuduje!) A keď na kompetentných nezapôsobil tento môj argument, pridávam ďalší: aj nekvalitné nastavenie ŠKD má vplyv na umiestnenie v rebríčkoch PISA 🙂
Už publikovaný článok:
 
     Stáva sa mi, že občas použijem na školský klub detí (ďalej ŠKD) názov družina. Určite to však nemyslím hanlivo. Mne sa fenomén družiny spája s príjemnými spomienkami na čas strávený v ZŠ po vyučovaní. Chodenie von, obedovanie, rôzne aktivity, hračky, preliezačky… Takže žiadny nadraďujúci pohľad. Dokonca som v kontakte s mojou skvelou družinárkou, ktorá nás nútila počas obedov jesť. Napriek tomu na aktivity s ňou dodnes spomínam. (Po rokoch sa stala mojou kolegyňou a dnes sme kamaráti.)
     Školský klub detí považujem za veľmi dôležitú (zdôrazňujem) pedagogickú zložku základnej školy, bez ktorej by pocítili problémy najmä rodičia. Dovolím si povedať, že nie každý by zvládol pracovať v ŠKD. Sám by som v ňom nechcel pôsobil. Denne animovať veľkú skupinu detí, ktoré sú po vyučovaní, povedzme, rozjarené, a počúvať otázky typu, nemôžete urobiť viac?
     K financovaniu sa veľmi vyjadrovať nechcem. Ale keď pani ministerka chce prerobiť ŠĶD na pokračovanie vyučovania, mohla by dôstojne zafinancovať túto činnosť z dôvodu, že aj vychovávateľky sú pedagogického vzdelania, a že aj v ŠKD je nutné materiálno-technické vybavenie. Dajme tomu, že v bezplatnom školstve pomôžu rodičia s materiálom. Ale za taký zárobok sa ťažko hľadá nadšený a kvalifikovaný vychovávateľ. Sú tu však aj iné nezmysly legislatívneho nastavenia, ktoré robia aj vedeniu školy problém s ŠKD…
     Prvým je stanovenie priamej vyučovacej povinnosti vychovávateliek na 27 hodín, pripomínam, 60-minútových, nie 45. Čím sú žiaci vo vyššom ročníku (pribúda počet hodín), tým je ťažšie naplniť takýto veľký úväzok každej vychovávateľke. Riešením je preskupovanie žiakov, spájanie oddelení, zväčšenie počtu žiakov v oddeleniach. Všetky tri riešenia sú síce efektívne, ale bezohľadné k žiakom, ktorí by mali byť s jednou vychovávateľkou po celý čas. (Prečo? Naštudujte si pedagogiku a psychológiu.) Iným riešením je prijať vychovávateľku na nižší úväzok. Tu sa otvára problém, že je komplikované nájsť niekoho na nižší úväzok, a ak aj nájdeme, nemôžeme vyžadovať od neho pomoc navyše (napr. suplovanie), ktorá je najmä v malých školách potrebná. Niektorí riaditelia dopĺňajú práce vychovávateliek činnosťami, ktoré nesúvisia s pedagogikou (áno, je to z hľadiska legislatívy nesprávne). Treba ich však chápať. Na jednej strane potrebujú vychovávateľa na plný úväzok, na druhej strane musia byť pracovné časy spravodlivo rozdelené – nemôže vychovávateľovi jednoducho odpustiť časť pracovného času. Teda aj rozhodnutia vedenia školy sú často zúfalým riešením zle nastaveného systému.
      Závažným problémom ŠKD je bezpečnosť žiakov, ktorú nám zdôrazňujú pomaly aj pri odchode žiaka na toaletu. Aplikáciou bezpečnosti žiakov sú spravidla učiteľské dozory. Na lyžiarsky výcvik, na exkurzie, na plavecký výcvik je legislatívne predpísaný minimálny počet žiakov na učiteľa počas vykonávania dozoru. Čudujsasvete, pre ŠKD, kde sú deti pod vplyvom ukončenia neraz náročného vyučovania ako odtrhnuté z reťaze, legislatívny predpis s minimálnym a maximálnym počtom žiakov v oddelení nie je. Akoby legislatíva na úkor bezpečnosti žiakov dala škole možnosť na prepĺňanie oddelení žiakmi, keďže je lacnejšie mať 3 oddelenia s 28 žiakmi než štyri oddelenia s 21 žiakmi. A to nepočítam s tým, že v každom oddelení môžu byť 2 – 3 a viacerí žiaci s hyperaktívnou diagnózou. Aký efekt má práca s 28 prvákmi v oddelení? Žiaľ, riaditeľ musí hospodáriť s tými úbohými prostriedkami, ktoré dostáva, je kontrolovaný. Keďže nejestvuje žiadny predpis maximálneho počtu žiakov v oddelení, bude existovať naďalej snaha vedení škôl ušetriť prostriedky, kde sa len dá – a v ŠKD sa dá… Je až do očí bijúce, ako dala legislatíva možnosť ušetriť na úkor bezpečnosti detí, namiesto okamžitého riešenia tohto problému.
      V súvislosti s ŠKD som zachytil to, čo by mňa určite nenapadlo (asi ani vás). Tento týždeň bolo vyhodnotené to slávne Testovanie 5, ktoré nemá v súčasnej podobe opodstatnenie (písali sme o tom vo výzve Spoločenstva učiteľov a priateľov slovenčiny). Napriek tomu na ňom zotrvávajú, hoci nedostatky v ňom môžu byť takisto príčinou priemerných výsledkov alebo regionálnych rozdielov. Nie, ľahšie je všetko hodiť na učiteľov, ktorí pracujú v podmienkach: chyba úradníkov – oprava učiteľmi – kritika našej opravy úradníkmi. Ako teda riešiť nedostatky žiakov v testovaní podľa našich nadriadených? Čo tak zmeniť ŠKD na pokračovanie vyučovania a v otrasne nastavených podmienkach pridať vychovávateľom ďalšiu povinnosť? Že budú mať žiaci najčastejšie do tých 10 – 11 rokov vyučovanie od 7.00 (ak sú v rannej ŠKD) do 16.00 alebo aj neskôr, to nikomu nenapadlo? A čo psychohygienické podmienky, za ktoré školy prenasleduje hygiena a inšpekcia? A čo s deťmi, čo nechodia do ŠKD? Nie sú medzi nimi aj deti zo sociálne slabších rodín, ktoré majú práve horšie výsledky z testovaní? Práve tie nebudú mať prípravu na testy? Ozaj, kto bude robiť tú prípravu s nimi? Budú musieť mať aj vychovávateľky aprobáciu? Budú robiť za tie smiešne peniaze? Bude v ŠKD pedagogický asistent? Čo bude s popoludňajšou prípravou detí, ktoré odchádzajú skôr z ŠKD? Či si niekto myslí, že sa tá príprava začne bezprostredne po vyučovaní, keď má byť regenerácia síl malých žiakov? Začnú sa masívne hlásiť aj žiaci II. stupňa do ŠKD? Aby neprišli o prípravu na testy? A pod.
      Vieme, že popoludňajšie vyučovanie funguje aj v zahraničí, no v úplne inom a prístupnejšom vzdelávacom systéme. No u nás sa takéto novinky preberajú buď nekriticky v plnej podobe bez ohľadu na možnosť ich realizácie, alebo v slovenskej podobe, t. j. bez adaptácie podmienok, bez prostriedkov, bez znalosti kontextu slovenskej školy, bez metodík, takže nakoniec nový prístup zostane na papieri a vykáže sa ako splnený.
     Veľmi si vážim každú zložku školy, vrátane nepedagogickej, ktorá zotrváva v existenčných podmienkach v škole a drží tak krízu školstva na znesiteľnej úrovni. ŠKD v súčasnej podobe robí rovnako maximum. Nájsť dobrú vychovávateľku je náročné. Je buď kvôli nízkemu zárobku ťažko zohnateľná, alebo tú prácu robí z presvedčenia a nechá kydať na seba všetky problémy pre svoju lásku k práci. Iný variant je zohnať osobu, čo si to s deťmi odobeduje, odsedí v triede a odstojí na školskom dvore bez akejkoľvek inej nadpráce, ktorú ŠKD vyžaduje. Vyžadovať od nej výkony za minimum prostriedkov je fantasy. (Možno takú vyhodiť, no fluktuácia učiteľov je pracovnoprávny i výchovno-vzdelávací problém.)
      Aj keď sa mnohé legislatívne opatrenia hlásia k žiakom, je to len proklamácia alebo byrokracia. Zlé nastavenie ŠKD schytá iba žiak. Opatrovacia funkcia ŠĶD sa ľahko zabezpečí. Ale je úlohou ŠKD len babysiting? Podľa ministerky je (má byť) úloha ŠKD vzdelávacia. Kto však pozná regionálne školstvo vie, že je to len jedna z úloh a v ŠKD máva odlišnú podobu ako klasické vyučovanie. Je dobré, že ministerka otvorila túto tému. Verejne ju však prosím, aby si k svojim poradcom prizvala aspoň jedného učiteľa z regionálneho školstva, ktorý je politicky i názorovo nezávislý, skúsený a rozhľadený. Možno tak by zmiernila (nielen ona, ale aj mnohí iní politici) protesty proti vyjadreniam, ktoré nevychádzajú z reality súčasnej slovenskej školy a škodia akejkoľvek reforme.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

ŽALOBA NA ŠTÁTNU ŠKOLSKÚ INŠPEKCIU

ŽALOBA NA ŠTÁTNU ŠKOLSKÚ INŠPEKCIU

Je to dlhý príbeh, preto vám ho prinášam formou videoblogu. Je to môj prvý, nesedí mi sám seba natáčať... Prosím, ak ste niečo také zažili, ak bojujete za spravodlivosť, ak ma poznáte, šírte nehoráznosti, ktoré vyvádza Štátna školská inšpekcia. Aj to, čo vyviedla mne a napriek zoznamu jej pochybení, hlavná inšpektorka chodí po médiách, komisiách, konferenciách a v snahe o posilnenie vlastnej moci využíva klamstvo, teda môj prípad, ako exemplárny príklad a dôkaz toho, že potrebuje silnejšie právomoci. Nie, nepotrebuje, ona v 21. storočí potrebuje prostriedky exekúcie. Navonok však píše o fínskom školstve, o tom, že inšpekcia nie je strašiak a pod. V mojom prípade však pichla do osieho hniezda a nenechám si bezdôvodne špiniť meno aj za cenu, že ma bude šikanovať ďalšou inšpekciou. Takto to nemôže fungovať. Opäť odkazujem na svoj článok o tom, že často sú úradníci problémom, nie iba vysoká politika. Viac vo videu. 

 

Video má tri časti. Ak vám nepôjde prehrať, informujte ma. Na youtube som to nechcel dať, keďže to je verejný portál, kde nie sú iba učitelia. :

 

stiahnuť 1. časť

 

stiahnuť 2. časť 

 

stiahnuť 3. časť

 

Publikované v Nezaradené | 5 komentárov

G.D.P.R PRICHÁDZA

Keď sa už zdá, že sa ako-taká debyrokratizácia uskutočnila a robí sa efektívna elektronizácia dokumentov, a keď sa zdá, že nás vládnuci nemôžu ponoriť hlbšie, príde G.D.P.R. Že neviete, čo to je? Skoro zistíte a bude sa vám o tom aj snívať. A nie iba v noci. Úžasná hyperbyrokratická Európska únia vnútila svojim štátom novú smernicu na ochranu osobných údajov. To sú tie číselká a vetičky, o ktorých prezradenie sa boja nepoctiví ľudia či politici. Preto je treba zaťažiť aj obyčajných ľudí. Veď tých pár, čo sa boja, že odhalia cez osobné údaje ich úmysly, majú prostriedky na aplikáciu tohto vraj revolučného, no podľa mňa nezmyselného, zbytočného a veľmi ťažko aplikovateľného zákona. Samozrejme, Slovensko, resp. vládnuci prevzali túto smernicu v tom najzložitejšom variante. Bude sa týkať všetkých inštitúcií, ktoré pracujú s osobnými údajmi. Teda aj škôl…

Doposiaľ som nevnímal problematiku osobných údajov osobitne. Viem, že ich treba tajiť a dôkladne archivovať. Sem-tam som rozmýšľal, či je aj známka osobný údaj. Tak či tak, nech sa utajilo, čo len chcelo, deti si vlastné osobné údaje aj sami medzi sebou povedali. Alebo ich zdieľajú na internete. O obludáriu G.D.P.R. som sa dozvedel, keď som na riaditeľský mail začal dostávať rôzne ponuky na vypracovanie nejakej smernice, na školenia, konferencie a pod. Ignoroval som ich, keďže ako riaditeľ stredne veľkej školy riadim od deratizácie po víziu a koncepciu výchovno-vzdelávacieho procesu všetko. Tak musím trénovať pracovnú logistiku a hľadať priority, stále mylne a naivne veriac, že prioritou vedenia školy je výchova a vzdelávanie. Koncom mája však bude G.D.P.R. realitou a pokuty za nedodržiavanie by zlikvidovali nejednu školu (či malú firmu). Preto riaditeľ, čo nechce ohroziť svoje postavenie a svoje úspechy v riadení, nech je akokoľvek výborný v pedagogickom vedení školy, má novú prioritu, ktorá ho zamestná na mnoho týždňov. Vytvoriť smernicu na osobné údaje – ich zbieranie, archivovanie mazanie, vymeniť softvér a pravidelne ho aktualizovať, stanoviť človeka, čo bude koordinovať proces práce s osobnými údajmi, vyškoliť zamestnancov, čo pracujú s osobnými údajmi (teda všetkých učiteľov), prispôsobiť celú administráciu školy novému zákonu, upraviť webovú stránku, aby nič neprezrádzala. A ak máte kamerový systém, máte ďalšie kvantum práce. Hodiny zložitej práce, keďže zákon je písaný právnickým jazykom, ktorý treba dešifrovať. Bez akejkoľvek pomoci štátu, bez finančného zabezpečenia. Áno, veľké pracoviská a súkromné firmy to zvládnu, majú na to špecializované oddelenia a manažéri, riaditelia sa týmto vôbec nezaoberajú. Ale čo slovenská škola, ktorá má málo prostriedkov na odborných zamestnancov, v rámci šetrenia v jednom človeku kumuluje viacero funkcií a doslova robí veľa vecí naraz počas rušného procesu vyučovania, ale často aj cez víkendy a doma v noci.

Tento stav si uvedomujú aj mnohé firmy, ktoré zabezpečujú aplikáciu G.D.P.R. v praxi a predbiehajú sa v rôznych cenových ponukách (dávno si myslím, že najlepšie sa zarába na školstve). Jednak však je to obrovský náklad pre školu, s ktorým sa v rozpočte či normatíve sotva počíta, jednak je aj tak zodpovedný riaditeľ, tak v konečnom dôsledku to bude musieť prejsť, resp. vytvoriť on sám. Alebo to zvalí na zástupcu riaditeľa, ktorý tiež už nevie, čo robiť skôr, keďže popri tom všetkom učí viac ako riaditeľ, pričom často robí toľko, čo riaditeľ. Bezvýchodisková situácia. K BOZP, revíziám, k hospodárstvu, k opravám, k vybaveniu školy, k projektom pribúda ďalšia povinnosť, ktorá vedenie vzďaľuje od výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorý bol už od čias antiky najdôležitejším cieľom školy. Potom sa nečudujem hlasom, ktoré hovoria, že riaditeľom by mal byť manažér školy. Áno, ten by to možno zvládol. Ale zvládol by pedagogické riadenie školy? Prečo takíto mudrlanti nepresadia to, aby mali školy napr. peniaze na zamestnanie právnika, ktorý by takéto záležitosti riešil (myslím, že máme veľa absolventov práva)? Alebo sa všetci vládnuci spoliehajú, že školy budú čoraz viac robiť nadľudskú byrokraciu a potom sa od nich budú žiadať výkony vo vzdelávaní? Za taký plat, aký dostávajú (ani ten riaditeľský nie je bohviečo)? V situácii, keď školskí zamestnanci nadobúdajú status polyfunkčného človeka. Je to síce aj naša hlúposť, že robíme na rozdiel od iných povolaní vysoko nad výšku svojho platu (ak sa dá vôbec o výške hovoriť). V duchu akejsi súdržnosti so svojimi žiakmi alebo vplyvom učiteľského humanizmu, ktorý majú praví učitelia vrodený.

Ak ste v prvom prípade učiteľ než riaditeľ ako ja, prežívate sklamanie, keď cítite, že sa musíte zmeniť na úradníka a nemôžete sa venovať tomu, čo je poslaním pedagóga, hoci vo funkcii riaditeľa. Ak sa úradníkom nestanete, riskujete pokutu, ak príde kontrola alebo sa do vás oprie nejaký nespokojný zákonný zástupca či váš nepriateľ. Ak sa úradníkom stanete, odsúva sa na vedľajšiu koľaj výchovno-vzdelávací proces. Ak všetky svoje úlohy skĺbite, zabudnite na súkromný život a kdesi v kúte školy si pripravte posteľ na nocovanie.

Vidí sa mi zbytočná akákoľvek snaha o debyrokratizáciu, keď po odstránení jedného úkonu, príde päť nových. A to nehovorím o novelizácii zákona o pedagogických zamestnancoch, v ktorej sa zase chystá papierová kultúra. Ani elektronizácia dokumentácie nebola výhrou. Čím viac jej pribúda, tým viac pribúda aj papierov. A podľa G.D.P.R. bude treba akékoľvek údaje, maily šifrovať. Ďalšia rana do školského rozpočtu. Okrem toho sa opäť zvýši časová náročnosť, čo zrejme nebolo cieľom po vynájdení výpočtovej techniky.

Sme byrokratická monarchia. A to doslova. Lebo sa nesústredíme na aplikáciu, ale najmä na to, aby všetko na papieri sedelo. Vo svojom živote som sa už mnoho ráz presvedčil, že akékoľvek tlačivá sa nečítajú, iba zakladajú a väčšinou sa z nich vyberie iba minimálny údaj. Žiaľ, vďaka takýmto „buzeráciám“ sa stráca podstata našich povolaní. Stačí si predstaviť to, že aj lekár pracuje s osobnými údajmi. Na aký úkor bude to, že sa bude musieť zaoberať aj v tomto odvetví bujnejúcou administráciou? Šťastie, že učiteľ iba vzdeláva deti a riaditeľ zodpovedá iba za školu plnú budúcej generácie…

Rodeo okolo osobných údajov považujem za davovú psychózu, ktorú nám vsugerovali kadejaké úrady na ochranu osobných informácií, aby zdôvodnili svoju existenciu.  Nepamätám si prípad, že by sa stalo, že by osobný údaj zničil obyčajného človeka. Skôr väčšie korporácie alebo svetové osobnosti. No ako som už uviedol, zasiahnutí budú najmä obyčajní ľudia.

Dnes na večeri s kamarátkou sme vymysleli spôsob, ako sa tomu všetkému vyhnúť. Zapíšme žiakov do školy pod číslami. Nevolajme ich menami, ale číslami, nikmi. Dajme im čipy a pre istotu s nimi ani nekomunikujme. Nefoťme ich, zrušme webové stránky a FB skupiny. Nič nevystavujme, zrušme nástenky a popisky tried. Oblečme sa do masiek a vyučujme ich cez videohovor. Neznámkujme, nech ich nevystavujeme nebezpečenstvu. A vôbec, zrušme školy. Veď už dávno nie je v ich moci realizovať výchovu a vzdelávanie, keďže priority sveta a slovenskej byrovlády  sú úplne inde…

PS: Napriek svojmu pesimizmu vyzývam ministerku školstva, aby ministerstvo pomohlo školám duchovne i materiálne aplikovať smernicu, o ktorú školy nestáli.

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár