Vitajte na stránke PhDr. Jána Papugu, PhD.

Možno by sa malo pýtať aj detí, nie iba pár riaditeľov v Košiciach či v Trenčíne. Toto mi napísala moja deviatačka. Áno, tá, čo nemôže nastúpiť do školy a teoreticky sa už nemusí učiť, keďže ich prijmú podľa známok. Zároveň krásne vystihla problémy, ktoré tu diskutujeme. Téma bola Škola v škole alebo škola doma. Jazykovo som to upravil.

„Nie sme verejnosti na očiach, a ak sa vám chce môžete sa učiť i v posteli. Znie to úžasne, no má to aj viacero nevýhod. Napríklad deti, žiaci nie sú pod dohľadom učiteľa, čo znamená, že sa dá veľmi ľahko podvádzať, vypomáhať si rôznymi ťahákmi a podobne, čiže sa nedá presne určiť, či žiak je naučený a pripravený alebo si pomáhal. Žiaci majú zväčša problém sa sústrediť na učenie. Neustále ich láka elektronika alebo činnosť, ktorá je pre nich zábavnejšia a lepšia ako učenie sa. Mnohí rodičia, ktorí pracujú alebo majú nejaké povinnosti, sa nie vždy majú možnosť venovať svojim deťom. Z toho vyplýva, že dieťa učivu a danej látke, úlohe nemusí naplno rozumieť. A keďže mu to nemá kto vysvetliť, tak sa trápi. Starší žiaci sa buď na danú úlohu vykašľú, alebo sa ju snažia riešiť. Sú aj žiaci, ktorí sa budú vyhovárať na nejaké problémy, aby sa učiť nemuseli a taktiež sú tu aj takí, ktorí si myslia, že sú jednoducho prázdniny. Žiakom sa nedostane toľko vysvetlenia učiva a porozumenia, ako keď sedia v triede. V škole sa im venuje učiteľ, pedagóg alebo profesor, ktorý je vzdelaný a vyučuje deti a môže žiakov opraviť, usmerniť skôr, ako keď je dieťa na to doma skoro samo. Dostávajú rovnaké podmienky na vzdelávanie a na rozvoj ich myslenia. V škole majú dostatok pohybu v podobe telesnej výchovy, ktorá je potrebná. Škola v škole je omnoho efektívnejšia. V škole dostanú žiaci viac znalostí a majú dostatok času na danú vyučovaciu hodinu, vďaka tomu sú žiaci múdrejší a viac informovanejší.“

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty

www . janpapuga . sk

Od 26. marca 2011 vediem FB skupinu Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny. Presiahli sme počet členov 4000. A záujemcovia stále pribúdajú. Napriek tomu množstvu je skupina na rozdiel od iných učiteľských skupín mierumilovná, konštruktívna a napĺňa svoj účel, skrátka, neurážame sa, tolerujeme sa, pomáhame si. Neraz v nej komunikujeme aj témy mimo slovenčiny. Iba zanedbaný počet členov som musel vylúčiť, hoci prijímame aj rodičov, žiakov i laikov. Pociťujem však potrebu vytvoriť sesterskú FB skupinu, ktorá by bola otvorená aj všeobecnejším školským témam. Skupinu, ktorá bude fungovať eticky a nebudú v nej názoroví extrémisti. Skupina, ktorá bude filozofovať, ale aj konať. Ciele a zámery si prečítajte v zameraní skupiny. V tejto skupine však nejde o kvantitu, ako je to na FB zvykom. Ide o kvalitných komunikantov, ktorí nemusia mať strach vyjadriť sa, avšak v súlade s profilom skupiny, ktorý ponúka iný rozmer proškolskej diskusie. Členmi môžu byť ľudia z celej komunity školy a ľudia, čo sa zaoberajú školstvo, ale nie iba medzi múrmi zborovní či kancelárií. Filozofia a zároveň skupina sa nazýva: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty. Zvážte, či sa po úvodnej ankete pridáte.

Fakt nechcem vyznieť ako oportunista či ako protivník niekoľkotýždňového ministra školstva. Keby som bol negativista, už dávno nie som v školstve. A minister má ešte čas. Každému som dal (sme dali) doposiaľ šancu, no sklamali. Nechcem, aby nový minister dopadol rovnako. Tak mi dovoľte ešte pár slov k tomu nápadu založenia letných škôl. I keď je to ako strieľať do vzduchu. Ale možno sa moje slová k niekomu vplyvnému dostanú…

Cieľ dobrovoľnej letnej „školy“ mi uniká. Je pekné, že k tomu vypracujú metodiku, akoby sme neboli svojprávni. Ale už sám koncept je zlý. Letná škola sa spája s dovzdelávaním žiakov, preto sa nazýva škola. Isto, aj výchova k nej patrí, najmä na základných školách. Ale počítať s akýmkoľvek vzdelávaním založeným na dobrovoľnom chodení žiakov do školy, je nezmysel. Pripomína mi to tie „vzdelávacie“ relácie, čo vysielajú ráno pre obmedzenú vrstvu detí na verejnoprávnej televízii ráno, mysliac si, že zachraňujú vyučovanie. Isto, pobyt detí v škole ako ekonomické opatrenie je efektívne. Ak budú môcť rodičia zadarmo odložiť deti v škole, môžu ísť do práce. Ale je to vlastne zadarmo? Ak sú žiaci v škole, musí byť v budove niekto z vedenia, prevádzkoví pracovníci, kuchárky a napokon vyučujúci/opatrujúci pedagógovia. Nečerpajú sa dovolenky. Zároveň musia chrániť seba a striedať sa v práci, keďže pri menšom počte detí toľko zamestnancov nepotrebujeme. Zmena organizácie práce a rôzne okolnosti okolo toho si zase vyžiada kopec papierov. Školy sú ďalej zvyknuté cez prázdniny šetriť. Najmä v tejto situácii. Avšak ak by aj pár žiakov prišlo, škola funguje ako počas celého roka. Energie, voda, smeti, upratovanie, ochranné prostriedky a pod.

V súčasnosti vyučujeme dištančne, čo je ozaj ťažšie ako priame vyučovanie. Iba pedagógovia bez pudu sebazáchovy budú vyučovať cez leto. A zrejme za bežný plat. Môžu vyučovať síce tí, ktorým sa vraj nedá zadeliť práca na doma, ale opäť to nebude učenie sa, o ktoré sa politici boja. Okrem toho byť v horúčave poväčšine v zastaraných budovách bez klimatizácie je utrpením už v máji, v júni. Isto, dá sa učiť vonku. Ale nie neustále, aj tam pečie slnko. Okrem toho, ak chceme učiť vonku, musí tam byť primerané sedenie, stôl na prácu, tieniaca clona, pravidelný pitný režim a sústavný dozor vyučujúcich. A čo ak sa zo školy s menším areálom prihlási na letnú „školu“ sto žiakov. V situácii, keď bude menej peňazí, porastú náklady na letný pobyt, ktorý sa tvári ako „škola“.

Letná škola je dobrý inštitút, no ten slovenský variant je mimo jeho poslania. Okrem toho sa zvažuje otvorenie škôl, tak snáď ani nebude treba chodiť aj v lete do školy. Chápem, že tu všetci vo vládach chcú byť pekní, ale dobrovoľná letná škola je to isté ako dobrovoľná karanténa.

Aké je riešenie? Jednak opakujem, že vôbec nič sa nestane, ak sa deti nebudú vzdelávať v škole. Zredukovalo sa učivo, pracuje sa dištančne, žiaci sa budú prijímať na základe známok z predchádzajúcich polrokov. Isto, rodičia potrebujú chodiť do práce a potrebuje to naša ekonomika. Ale to by sa dalo vyriešiť iba otvorením všetkých škôl, do čoho politici nepôjdu. Obávam sa, že aj keby sa dobrovoľne mohlo chodiť do škôl, rodičia pod vplyvom hysterických politikov a médií sa budú báť dať deti tam. A vzdelávanie na základe dobrovoľnosti nepredíde tomu, že v septembri sa aj tak bude musieť učivo opakovať a doberať.

Určite by bolo účelné v rámci ekonomiky pustiť deti do školy a venovať sa viac výchovným aktivitám, nie vzdelávaniu v zmysle preberania tém štátneho vzdelávacieho programu. Ale nech sa nestanovia pravidlá tak, že škola by musela mať tvar Národnej banky a počet zamestnancov by sa musel zdvojnásobiť. Nech si potemkinovskými pravidlami nemyslia, že osadenstvo školy bude poldňa dozerať na dvojmetrové odstupy. Nedá sa to. Dosť bolo traumatizácie škôl nerealizovateľnými pravidlami.

No a letná „škola“? Ak má byť podľa predstáv nášho ministra, nech to pomenuje ako denný tábor, odstráni (dočasne) byrokratické prekážky v jeho organizovaní a usmerní  financie na organizáciu. 1 – 3 týždne by určite veľa škôl vedelo zorganizovať denný tábor (možno aj s pomocou študentov pedagogiky, ktorí by si to mohli zarátať do praxe). Mnohé školy to aj robia, stačí stavať na ich skúsenosti. Pomenujme to, že kvôli ekonomike potrebujeme, aby toto leto škola bola aj voľnočasovým útvarom. Len to neskrývajme pod termínom letná škola.

Už som uviedol inde, že doháňanie učiva sa týka minima predmetov – matematika, fyzika, cudzí jazyk. Nie je na to potrebný obrovský časový priestor na dohnanie. Kto to tvrdí, ani netuší, akú logistiku času sa už učitelia uplatňujú. A ak by sa ozaj niečo nedalo, tak čo tak dať pár pracovných sobôt na jeseň? Možno tie by boli dobrovoľné. Kto by neprišiel, doučí sa sám. Žiaľ, asi to u liberálne mysliacich zase navodí príkazy a socializmus. V tom prípade ako alternatívu dovoliť dočasne zdvihnúť o 1 – 3 hodiny týždennú dotáciu vyučovacích hodín pre jednotlivé ročníky. A netreba k tomu kopec papierov. Učiteľom by sa zaplatili nadčasy, príp. práce cez víkend a hotovo. Opakujem však, že sa vôbec nič nestane, ak sa deti istý čas neučia v škole. Milí politici, učitelia poznajú množstvo literatúry o tom, ako sa nastupuje do riadneho vyučovania po prázdninách či už dlhších, či kratších.

O mnohých veciach sa dá ešte diskutovať a sám sa rád nechám poučiť. No opäť sa mi vracia pocit, že sa koná s inými zámermi (lobbingom), len nie z pohľadu praxe, ktorá je síce zložitá, ale vie ponúknuť prijateľnú cestu. A mal by asi prestať zvyk váľať všetko na školy po tom, do akého stavu ich vlády dostali, a spoliehať sa, že veď vydržia a všetky problémy vyplývajúce zo zlých rozhodnutí znesú.

Link na článok na ktorý nadväzujem: https://janpapuga.sk/junova-skola-a-letna-skola/

Úplne rozumiem vláde, ale aj ministrovi školstva, keď sa ich vyjadrenia menia. Pracujú v situácii vyhlásenej krízy, ktorá zasahuje všetky zložky spoločnosti. Sám už mám problém vyjadriť sa bez toho, aby sa to nezvrhlo ma ten prekliaty vírus. Je to situácia, ktorá zaskočila aj skúsených politikov a vedcov. Aj napriek tomu, že je v tejto situácii vývinový názor prirodzený, mohli by si politici dávať pozor ma to, čo verejne povedia. Teda ak nechcú, aby ich tisícky ľudí začali bombardovať otázkami, rozoberať ich tvrdenia na internete, a tým meniť mienku o nich, alebo aby ich nezačali nenávidieť. Pritom sa tomu dá jednoducho zabrániť. Ak chce minister otvárať v lete školy, nech najprv povie, ako si to predstavuje. Keď len povie, že sa to plánuje, do času oboznámenia s tým, ako to bude, to tak rozdelí  spoločnosť, že možno aj dobrý zámer sa tvrdo odsúdi. Aj vďaka médiám, ktoré sa toho chytia ako žaba muchy. Takisto pustenie detí do škôl ešte v tomto školskom roku. Pustí sa návnada a celá spoločnosť rieši, ako to bude, hoci to je vo fáze hypotéz. Nepovie sa presná predstava o tom, ako to má vyzerať, hlavne nech to je vonku. A ľudia sa toho chytia a dotiaľ o tom mudrujú, kým sa dospeje k názoru, že deti už radšej nikdy nepustiť do školy. Preháňam.

Fascinuje ma, že profesionálni politici nevedia, ako nepolarizovať národ, ktorý dychtí po senzáciách. V konečnom dôsledku sa to vráti práve im samým. Musí byť demotivujúce v takejto situácii pracovať pre národ.

Nedávno sa ma jedna televízia pýtala na názor o letných školách. Vieme, že v zahraničí je to bežný spôsob vzdelávania pre deti, čo nepochopili učivo alebo ho z nejakého dôvodu nestihli prebrať. Samozrejme, s finančnou motiváciou pre učiteľov. Celkom dobrý spôsob ako pomôcť „nedoučeným“ žiakom. U nás by som v tom videl význam aj v súvislosti so žiakmi s poruchami učenia, ktorých vzdelávanie dištančne je problematickejšie.

Aký je u náš cieľ zámeru otvoriť letné školy? Totiž ten je dôležitý pri stanovení každej aktivity. Učí nás to aj slávna inšpekcia, ktorá hodinu bez stanovenia cieľa nepovažuje za dobrú. V tomto sa však nemýli. Cieľom letnej školy ála Slovensko bude zrejme doučiť žiakov zameškané učivo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude na dobrovoľnej báze, lebo na Slovensku, aj keby od opatrenia závisela záchrana krajiny, by nikto nič nenariadil.  Predpokladám, že učitelia, ktorí by sa podujali na realizácii, by si jedine ušetrili dovolenku a nič navyše by vo výplatnej páske nezasvietilo. Ak niečo funguje na báze dobrovoľnosti, všetko závisí od uvedomelosti ľudí. Už vidím plné letné školy žiakov uvedomelých rodičov, ktorí by si však učivo hravo dobrali aj v novom školskom roku, resp. sa pravidelne učia dištančne. Opäť budú chýbať žiaci, ktorí by adresne potrebovali dohnať učivo. Obávam sa, že ak by boli zo sociálne menej podnetného prostredia, ťažko odovzdajú deti dobrovoľne do školy. Tak sa v letnej škole ocitnú jednotkári, dvojkári, prípadne tí, čo si budú myslieť, že letná škola je odkladisko detí.

Predpokladám, že aj učitelia budú vyučovať v letnej škole na dobrovoľnej úrovni, hoci, čo môže žiak, nemôže učiteľ. Zriaďovateľ si už nájde páku na nich, veď mať letnú školu v obci prináša politické body. A možno ich aj finančne motivuje. Ale čo ak sa prihlásia vychovávateľky, učitelia výchov či slovenčiny. A matematikári, fyzikári z rôznych dôvodov nebudú môcť pomôcť. Pritom práve matematika a fyzika sú predmety, ktoré potrebujú postupnosť tém, aby sa na ne dalo nadviazať. Takže aj v tomto sa môže cieľ minúť účinku.

Naozaj si myslím, že netreba robiť problém z toho, že sa žiaci tri mesiace neučia štandardným spôsobom. Stačí, ak si škola prvý polrok v novom školskom roku povie, že nebudú exkurzie, súťaže, riaditeľské voľná, branné cvičenia (s povolením MŠ) a pod. a sústredia sa na intenzívne vyučovanie zameškaného (primerané charakteru triedy). Lebo aj keď do letných škôl príde 50 % žiakov školy, tak s tými zvyšnými bude treba učivo ešte raz prebrať. (Možno ozaj niektoré deti nemôžu ísť v lete do školy z dôvodu, že už majú pripravený program s rodičmi.) To je teda môj návrh. Ako-tak prebieha dištančné vzdelávanie, problémoví žiaci sa nezasiahnu, kým sa alternatívna forma nestane príkazom, nový školský rok ponúka množstvo možností, ako deti podchytiť. A nemusí sa to týkať všetkých predmetov, keďže sú také, čo nenadväzujú, nevyžadujú si predchádzajúcu tému k pochopeniu novej. Cudzie jazyky zase obsahujú silnú mieru motivácie žiakov, aby dohnali, čo sa dá. Stačí dobrú časovú logistiku, ktorú bežní učitelia majú za roky praxe zvládnutú lepšie ako logistické centrá. Tých pár percent neuvedomelých žiakov neuvedomelých rodičov  nevyužije početné možnosti, ktoré sa dnes ponúkajú alebo sa v budúcnosti ponúkať budú. Ale aj s takými žiakmi si škola vie ako-tak poradiť, keď sa otvorí nový školský rok – už len ich povinná prítomnosť v škole je šancou pracovať s nimi.

Ak by sa podobné pliagy vyskytovali pravidelnejšie, tak potom poďme do obsahovej reformy predmetov, ktorú pán minister odmieta v komplexnom rozsahu. Stanovme si minimálne obsahy, maximálne kompetencie, aby sme sa nemuseli na vyučovaní naháňať. Dobre vieme, že aj keď nie je korona, mnoho hodín nám odpadáva, pretože škola realizuje aj iné aktivity, ktoré viac-menej súvisia s vyučovaním alebo spríjemňujú žiakom školský život a rozhodne patria do škôl. Niekedy ich v desiatkach vyžaduje aj POP-ka. V súčasnej situácii sa však musíme stále naháňať, aby sme neraz zbytočné učivo dobrali.

Prikladám aj svoj starší článok k obsahovej reforme.

ZO SPRAVODAJSTVA: VZDELÁVACÍ OBSAH

Dnes som si vypočul, že v školách by sa mali deti učiť praktické veci, hypotéky či občianstvo. Sú to také frázy, ktorými potenciálni politici odpovedajú na otázky moderátorov o školstve, nevediac, že aj v týchto nedostatkoch sa školy už posunuli dopredu. Niektorí politickí experti sa však prezentujú, že treba čo najskôr spraviť obsahovú reformu a školu zacieliť na vyučovanie pre 21. storočie. Isto, ostatná obsahová reforma bola „zbúchaná“ narýchlo a bez odborného vyjadrenia učiteľskej verejnosti. Avšak mnohé požadované nové obsahy sa už niekoľko rokov vyučujú. Prakticky sa učí viac ako kedysi, finančná gramotnosť sa postupne implementuje a občianstvo sa rozvíja hádam na troch predmetoch – pripomínam, že sa tak deje často v nedostatočných didaktických podmienkach. Školy i učitelia vedia pomerne flexibilne prejsť na pragmatické a súčasné vyučovanie, aj keď neraz nemajú systémové podmienky na to. Redukcia učiva by sa určite hodila, ale nie je to len o nej.

Obávam sa však, že problémy s učením sa žiakov a učením žiakov nesúvisia ani tak s obsahom vyučovacích hodín či prístupom k témam vyučovania. Uvediem príklad. Čo môže byť názornejšie a zážitkovejšie ako dejepisná exkurzia? Raz sme išli s našimi žiakmi do Osvienčimu. Tamojší sprievodcovia sú takí sugestívni, že ich aj pubertiaci mlčky počúvajú. Dozvedia sa desiatky faktov a rozvíjajú svoje všestranné kompetencie, ktoré sa spájajú s tragédiou holokaustu. Názornosť, sugestívnosť, výchova a vzdelanie, všetko, čo požadujú experti na školstvo. Keď sme vyšli z miesta strašných utrpení, boli tam žiaci, čo išli s našou skupinou. Sedeli, smiali sa a hovorili si židovské vtipy. Silne som pochyboval o účinku takéhoto spôsobu vyučovania. Na druhý deň si už isto na Osvienčim a jeho témy nespomenuli. Nie len pre ich cynizmus, ale možno aj preto, že im to z hlavy vytlačila iná téma. A to je príčinou ťažšieho vzdelávania súčasných žiakov, ktorú bude potrebné riešiť. Všade je priveľa informácií, ale aj zážitkov, ktoré konkurujú informáciám zo školy. Dnešní žiaci sú navyše iní. Niežeby sa nezaujímali, ale majú mnoho iných záujmov (informácií), ktorým škola nedokáže, ba ani nemá konkurovať. Už na nich neplatí, čo vyskúšaš, to sa naučíš. Navyše, máme mnohé predmety, ktoré sa nedajú prezentovať experimentom, bez memorovania, konkrétne a názorne. Na druhej strane, témy predvádzané experimentom treba teoreticky uchopiť, aby sa z vyučovania nestala len šou a v budúcnosti by nevedeli aplikovať názorne vysvetlený princíp na podobnom jave.

V súčasnosti máme pomerne veľa informačných prameňov. Tým najobľúbenejším je internet – takmer nekonečný zdroj dát. V takejto situácii sa musíme zamyslieť, či máme vyučovať kompetencie alebo obsahy, nie to, či máme reformovať obsah vzdelávania, implikovať doň nové témy a učiť ich za každú cenu zážitkovo. Obsahové vyučovanie predpokladá memorovanie, abstraktné myslenie aj klasický výklad učiteľa. Ak však prejdeme ku kompetenčnému vyučovaniu, prejdeme k pragmatizmu, rezignujeme na fakty a v tom prípade overujeme kompetencie žiaka, kritickú prácu s prameňmi, nie pamätanie si faktov. Môžeme oba spôsoby aj spojiť. Obávam sa však, že pohrávaním sa s obsahom vyučovania nezvrátime trend menej svedomitého prístupu žiakov k vzdelávaniu, čo je dôsledkom doby, v ktorej žiaci žijú. Už teraz sme svedkami toho, že sa žiaci v pomerne nízkom veku profilujú, dokonca si vedia zarobiť peniaze a škola je pre nich druhoradá, dokonca ich retarduje v rozlete.

Nie je pravdou, že školy nereagujú na aktuálne potreby spoločnosti (aj napriek tomu, že prídu celoslovenské testovania a tam sa overujú fakty a požadujú konvergentné odpovede). Problémom je to, že za flexibilitou škôl zaostáva systém a legislatíva. A netreba zabúdať na to, že každá zmena vyučovacieho obsahu musí korešpondovať s vytváraním podmienok žiakov a učiteľom. V neposlednom rade si potom treba povedať, či má stredná a neskôr vysoká škola požadovať faktografiu či pragmaticko-kompetenčné predpoklady, aby sa nestalo, že na ZŠ a SŠ budeme inovatívni, no vysokoškolské štúdium ovalí žiakov protikladným spôsobom štúdia. Takže reforma obsahu nespočíva iba v priblížení učiva a v jeho aktualizácii. Spočíva v stanovení spôsobu práce vo vzdelávaní: Dôkladne definovaný obsah či všestranné rozvíjanie kompetencií?

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

www.janpapuga.sk

9. 5. 2020

Priatelia, na základe diskusie s mnohými kolegami, ale aj na základe svojej 20-ročnej pedagogickej skúsenosti z rôznych druhov škôl som sa pokúsil vytvoriť text o hodnotení, prijímaní a ukončovaní štúdia v regionálnom školstve. Budem sa veľmi tešiť na Vaše konštruktívne pripomienky. Článok vyjde aj v časopise Slovenčinári 5. Je to moja osobná a nezávislá iniciatíva, nevypracoval som to pre žiadnu školskú inštitúciu. Pánovi ministrovi to pošlem ako fyzická osoba.

Článok: stiahnuť

Priatelia mi vravia, že som niekedy negativistický a vo všetkom nájdem prekážky. Oponujem im. Som optimistický realista, konzervatívny liberál a presadzujem overenú strednú cestu. Navyše sa mi zriedka stáva, že by sa moje predpoklady nenaplnili. Preto opatrne pozorujem, čo sa deje, a potom vyslovím názor. Nadšený som, až je na to dôvod. Aby som sa nesklamal…

V posledných dňoch žijeme v situácii, ktorá tu dlho nebola. Mám na ňu svoj názor taký, aby som nešalel. Viac neprezradím, nechcem dráždiť názorových teroristov, čo za každú cenu presadzujú svoje aj za cenu osobných invektív. Mrzí ma, že sa tu prieme my, čo si nevieme uvedomiť loď, na ktorej vedno stojíme.

Dobré na tom všetkom je, že človek na nútenom pobyte doma môže uvažovať a viac sa zaujímať o rôzne témy, o problémy sveta. Napr. o tom našom školstve. Alebo o nádeji po posledných voľbách, ktorú mi narúša zlé tušenie (čo tiež nebudem rozvádzať). Napadlo mi  niekoľko tém, s ktorými sa chcem s vami podeliť, a možno si tak porovnať názory, náhľady a nápady.

1. Veľa sa písalo o 80 % z platu a o príspevku na stravu počas učenia na diaľku. Niektorí kolegovia, kolegyne písali, že to je povolanie, že ide o deti, že to neriešia. Tu však nejde o to, že by niekto nechcel byť solidárny. Ide o to, že pedagógov diskriminujú a zase ich postavili proti sebe. Ide o to, že namiesto toho, aby sa riešil nedostatok peňazí kvôli kríze systémovo, siahne sa po platoch tých, čo zarábajú najmenej, hoci sú rovnako z kategórie: pedagogickí zamestnanci. Ide o to, že časť pedagógov zneužívajú, dajú im nižší plat, lebo je prekážka v práci (hoci prácu doma dokážu vykonávať) a napriek tomu sa vyžaduje práca, dokonca sa núti chodiť do práce. Ide o to, že v mene nejakého vyššieho princípu sa nechávame zneužiť dokonca aj za cenu porušenia zákona. Ak vám iniciatívny blbec pošle podrobnú excelovskú tabuľku o tom, čo ste 7,5 hodín robili doma, máte právo požadovať príplatok za obed. Ak niekto od vás za 80 % plat (= prekážka v práci) chce dajaký výkaz, je to šikanovanie. Ak poslúchnete, nabudúce vám dajú ďalšie lajstrá a odmenou bude vatikánska mena či iné ponižovanie. A potom sa k vám zachová podobne ďalšia a ďalšia inštitúcia a nakoniec vláda. Potom bude neskoro plakať nad tým, že vám plat nevie zabezpečiť aspoň štandardný život. Je veľmi sebecké hovoriť, že to robíme pre deti, pre cudzie deti a pritom naše rodiny trpia naším povolaním. Spravil by som všetko pre žiakov. Ale nemohol by som, keby som nemal platovú suverenitu, zabezpečenú rodinu, primerané bývanie a zároveň by som trpel ponižovaním (najmä byrokratickým) od nadriadených. Niekedy si myslím, že niektorí kolegovia by si vypísali dovolenku aj na sobotu a nedeľu. Žiaľ, týmto ponižujú seba, svojich kolegov a znižujú našu vyjednávaciu pozíciu, ako sme to už neraz zažili.
2. Máme nového ministra, ktorý spustil rokovanie o návrate škôl a školských zariadení pod ministerstvo školstva. Nikdy nepochopím a ani nechcem chápať, načo je ministerstvo školstva, keď pod ním nie sú absolútne všetky školy a školské zariadenia. Minimálne z hľadiska financovania. Mrzí ma, že vláda ma v programe len to, že zváži jednotu financovania, no verím, že to minister zrealizuje čo najskôr. Že budú rokovania ťažké? Prečo? Čo motivuje obce zasahovať do financovania škôl? Do toho financovania, čo je také neprehľadné, že neraz ani niektoré obce nevedia prezentovať finančné toky. Nechcem vyslovovať domnienku, že možno tento chaos niekomu vyhovuje. No buduje sa ním obrovská diskriminácia škôl a pedagógov, budujú sa rôzne kategórie pedagógov. Možno ak sa raz samosprávy naučia, že školstvo nie je finančná rezerva a len majetok, ak sa vysloví minimálna požiadavka na odborníkov v obecných školských úradoch a ak sa navždy prerušia politické tlaky samosprávy na apolitické školy, až vtedy by sa dala decentralizácia školstva rešpektovať. Veď nie je mysliteľné, že v jednej obci nariadia školám 2 lajstrá, v ďalšej 20, v jednej financujú tak, v druhej onak – musí niekto určiť zásadné postupy tak, aby sa nevysvetľovali nariadenia účelovo ako veľká časť školskej legislatívy. Tu musí byť ministerstvo legislatívne nadriadené, keďže sa v zásadných veciach nepostupuje jednotne, čo vyvoláva mnohé problémy a konflikty. V súčasnom stave školská samospráva vážne deformuje fungovanie škôl a školských zariadení, obmedzuje ich právnu subjektivitu a deň za dňom znižuje suverenitu pedagogickej obce, ktorá vykonáva výchovu a vzdelávanie žiakov, z ktorých majú vyrásť suverénni občania.
3. Je mi ľúto, že v programe školstva sa neuvádza zmena systému volieb riaditeľov, ktorá je netransparentná, ovplyvniteľná a opäť politicky závislá od zriaďovateľa či ľudí, ktorí nemusia mať znalosti o fungovaní školy, resp. môžu mať iné zámery ako pedagogické. A práve od tohto zákona, ako som už písal vo viacerých textoch, sa odráža fungovanie a suverenita škôl, riaditeľov, učiteľov a ďalších zamestnancov. .
4. Zrušilo sa celoslovenské testovanie – kiežby navždy, aspoň v tej podobe, v ktorej sa realizuje – a zrušila sa maturita. Môže sa nám to akokoľvek nepáčiť, ale nič s tým nespravíme. Či už súhlasíme, či nie, vyhlásila sa výnimočná situácia, treba sa tomu prispôsobiť. Aj ja som presvedčený, že ústna maturita mohla pokojne prebehnúť po pár opatreniach. Ale so spriemerovaním známok nemám problém. Proces známkovania je kontrolovaný po celý čas štúdia, učiteľ sa snaží v rámci možností objektivizovať svoje hodnotenie, známka je výsledkom niekoľkomesačného kontrolovania práce žiakov a dá sa voči nej odvolať po vysvedčení odvolať. Prečo potom neuľahčiť situáciu spriemerovaním známok za celé štúdium? Otázkou je, či sa tým neotvorila budúca podoba maturity. Osobne si myslím, že maturita by nemala vypadnúť. Stačilo by ju premiestniť na úplný záver štúdia, aby už žiaci po testoch nemuseli chodiť do školy. A prijal by som, aby mali výsledky z maturity mali váhu aj pri prijímaní na vysoké školy, ako to bolo za mojich čias. Aj keď sa ústna maturita dá zrealizovať, chápem rozhodnutie ministra a jeho strach pred kritikou verejnosti, keby nahnal maturantov do škôl. Avšak nechápem komentáre niektorých kolegov či laikov, ktorí by snáď aj počas morovej epidémie chceli skúšať a známkovať. Verme, že mimoriadne situácie budú zriedkavé a pozrieme sa na systém bez ohľadu na ne, keď pominú.
5. Pán minister ma upokojil tým, že dištančné, digitálne vzdelávanie či slovné hodnotenie bude možnosť, nie povinnosť. Mám dosť argumentov a skúseností na to, aby som v niektorých oblastiach preferoval klasické prístupy priameho vyučovania. Keď sa aj niektorí nekritickí nadšenci tešia, že škola sa premieňa na domáce vzdelávanie cez multimédiá, musím ich hneď stopnúť. Zásada pedagogiky nie je len počuť a vidieť, ale aj vyskúšať, chytiť, spolupracovať a vzájomne a priamo na seba reagovať. Vidieť triedu pred sebou, vnímať učiteľa, čítať tváre, počuť hlasy, reagovať na náladu žiakov. A potom sa pustiť do dobrodružstiev prestávok so spolužiakmi medzi hodinami. To komunikácia cez multimédiá dokáže len v obmedzenom rozsahu. K hodnoteniu len toľko, že v pracovnom živote ľudia budú zažívať rôzne hodnotenia. A máloktoré nie je vyjadrené číslom. Takže pokoj, je veľa opodstatnených prekážok, aby sme školu nevymenili za webináre.
6. Nepáči sa mi rozhodnutie ohľadom známkovania v tejto situácii. Metodický pokyn jasne hovorí, že stačia 2 známky za polrok (3 na SŠ) a známka môže byť uzavretá. No máme medzi sebou kolegov bez štipky empatie, ktorí začali žiakov doma bombardovať množstvom úloh, novými témami, neriešiteľnými cvičeniami a neraz toho zadávali viac, ako na bežných hodinách so žiakmi stihli. Potom sa s tým trápili rodičia a dochádzalo opäť k neželaným konfliktom. Myslieť si, že dieťa zrazu poľahky prejde na samoštúdium bez pomoci pedagóga, je hrubou neznalosťou pedagogicko-psychologických princípov vyučovania. A takíto kolegovia navyše žiakov za ich výkony doma prísno hodnotili, čo považujem za nepedagogické. Keby všetci rodičia vedeli nahradiť učiteľov, neboli by školy potrebné. Sám ako učiteľ mám synovi problém vysvetliť napr. matematiku. Nuž čo iné zostávalo ministrovi ako zakázať známkovanie a prepadnutie. Isto, dalo sa to spraviť lepšie, no koná sa za behu a v konsenze so všetkými, čo do školstva rýpu, čo nie je vždy ideálne. V tejto situácii si postaviť proti sebe rodičov nie je rozumné. Ak všetko pominie, budeme potrebovať aj ich pomoc v boji za dôstojné podmienky učiteľov. Pritom stačilo trošku empatie zo strany uvedených učiteľov.
7. Počul som, že sa mnohí búria proti ďalšej obsahovej reforme (akoby nejaká bola). Avšak, ak chceme učiť pre 21. storočie, rozvíjať kompetencie žiakov ako kritické myslenie, prehlbovanie gramotností, zdokonaľovanie komunikácie, je potrebná dôsledná obsahová reforma, aby bol priestor na učenie pre život. Musí to však byť ruka v ruke s testovaniami a požiadavkami stredných a vysokých škôl. Aj o tom som už písal. Obsahová reforma bola spravená fušersky, preto neodmietajme jej radikálnu výmenu. A zároveň otvoriť flexibilitu osnov. Samozrejme, s pripomienkovaním verejnosti. Veď máme dosť školských inštitúcií na to, aby sme obsahové premeny pocítili čo najmenej.

Neviem, čo bude ďalej. Ja len dúfam, že sa ešte do leta skončí toto šialenstvo. A potom sa už pustíme do reštartu školstva. Verím, že sa minister nebude opierať iba o názory niektorých vyvolených, ktorí tvrdo presadzujú experimenty na školstve alebo vlastné záujmy, tváriac sa, že zastupujú pedagogickú obec. A opakujem, podoba školstva, naše postavenie, naše podmienky, vážnosť v očiach verejnosti a akékoľvek zmeny závisia v najväčšej miere od nás, od našej aktivity, od našej právnej gramotnosti a od vzájomnej spolupráci medzi sebou a s komunitou školy.

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

www.janpapuga.sk

Kolegyne, prípadne kolegovia z materských škôl alebo zo školských klubov detí sú neodlúčiteľnou súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu. Obdivujem ich prácu, závidím im nekonečnú trpezlivosť a schopnosť bez problémov sa prispôsobiť dieťaťu. Obdivujem ich schopnosť viesť deti bez známok, poznámok a skúšania. V materských školách sa učitelia doslova stávajú rodičmi na niekoľko hodín počas dňa. A zase v ŠKD sú vychovávatelia, aj svojou vinou, dievčatami na všetko. V pohode zvládnu suplovanie, sprievod na súťaži a popoludní bez problémov nastúpia do služby. Animujú často nesúrodý zhluk detí, ktorých únava po vyučovaní sa prejavuje bláznením.

Obe tieto profesie považujem za pedagogické a napriek rôznym škriepkam o tom, ktorá profesia v škole je dôležitejšia, ich považujem za rovnocenné a vo funkcii riaditeľa som k nim pristupoval bez akejkoľvek hierarchie. Avšak novela zákonníka práce tieto dve profesie, ktoré sú dlhodobo platovo diskriminované, dala do nižšej kategórie, čo zase nahrá do kariet tým, čo ich považujú za doplnkové, neúplne pedagogické. Od apríla sa ich práca bude hodnotiť 80 % z ich platu v prípade, že sa nedá zadať práca na doma, že sa nedá vykázať. Viem, že tento text spôsobí jedine pár lajkov, keďže v pedagogickej obci máme už rutinu v tom, že si necháme popierať vlastné práva, avšak verím, že sa aspoň niekto zamyslí.

Keďže sa naše zákony píšu ako píšu, otvára sa nimi veľmi veľké interpretačné pole a jediného správneho výkladu sa dočkáme len na konci prípadného súdneho procesu. Zostáva na subjektívnom rozhodnutí nadriadených, či sa práca učiteľky MŠ či vychovávateľa ŠKD dá/nedá vykonávať doma. Ja si nemyslím, že sa nedá realizovať v prípade učiteliek MŠ a vychovávateľov ŠKD práca na doma. Pozrite si dobre, čo máte v pracovnej zmluve, pracovnej náplni, príp. v organizačnom poriadku. Som presvedčený, že tam nemáte len priamu vyučovaciu povinnosť, ktorej realizácia dištančnou formou je relatívna, resp. rovnako spochybniteľná aj u klasických pedagógov. Rovnako ako oni, aj vychovávatelia môžu dištančnou formou zasiahnuť niekoľko svojich zverencov. Ťažšie je to v prípade učiteliek MŠ. Asi nepredpokladáme, že deti zo škôlky dostaneme pred kameru, kde ich budeme „vyučovať“. Avšak pedagogická činnosť sa skladá aj zo zložky prác, ktorá súvisí s vyučovaním, hoci nie priamo. Neraz je takáto „vedľajšia“ činnosť definovaná aj v pracovnom poriadku školy, dokonca ju môže riaditeľ povoliť vykonávať doma. Ide napr. o tvorbu výchovného programu či školského vzdelávacieho programu, výrobu didaktických pomôcok, prípravu darčekov a dekorácií k príchodu prvákov v septembri, štúdium odbornej literatúry a prípravu metodických materiálov, písanie záverečných správ, komunikáciu s rodičmi, prezentáciu školy, teda veľa, veľa hodín proškolskej činnosti. Sociálne siete sú zahltené neuveriteľnými prácami učiteliek MŠ a vychovávateľov, ktoré sa vraj nedajú robiť doma. Práce podobného typu sa bežne robia počas priamej vyučovacej povinnosti. Keby sa počas zatvorenia škôl predpripravili, mohli by sa učitelia sústrediť iba na priamu vyučovaciu povinnosť (po otvorení škôl).

Takže z môjho pohľadu zákon nie je taký jasný, aby ste len tak sklopili oči, sklonili chrbát, hoci si uvedomujem, prečo tak spravíte. Navyše sa dá sa ľahko zneužiť, aby sa ušetrilo na tých, čo zarábajú najmenej, nehovoriac o nepedagogických zamestnancoch, z ktorých väčšina ozaj nemôže vykonávať prácu doma. Najviac ma mrzí, že sa zase medzi zamestnancov školy, z ktorých každý má nezastupiteľnú funkciu v škole, vrazil klin, čo sa môže prejaviť na vzťahoch v kolektívoch škôl. Mrzí ma aj to, že sa toto nerieši organizáciami, čo sa tým zaoberať majú. Plne si uvedomujem, že v čase epidémie je potrebné šetriť peniaze. (Otázkou je, prečo sa samospráva nepýta na kompenzáciu vlády. Ľahšie je vziať zamestnancom.) Možno si vytvorím nepriateľov návrhom, že 80 % plat v rámci zachovania dobrej klímy medzi kolegami a v rámci solidarity by mali mať všetci zamestnanci školy. Možno s ohľadom na to, že istá miera distančného vzdelávania, čo môžu robiť iba učitelia ZŠ a SŠ, ak majú ideálnych žiakov a podmienky, by sa mala realizovať.

Dúfam, že si zamestnanci uvedomia svoju hodnotu a budú bojovať za svoje práva. A ak nie, dúfam, že pri 80 % plate sa nebudete pretekať o to, čo kto doma spraví pre školu. Lebo zákon hovorí jasne. Nerobíte prácu na doma, tak máte len 80 % plat. Silno dúfam aj v to, že sa všetky súčasti školy vrátia z hľadiska rozpočtu pod ministerstvo školstva, aby aj zamestnanci MŠ, ŠKD či iných školských zariadení dostali pevnú pôdu pod nohami. A svoju česť. Dovtedy si sami zvážte, či budete handrami.

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

www.janpapuga.sk

A. Komenský napísal: „Škola života nepozná prázdniny.“ Ani tie mimoriadne, ani tie letné. A len schopnosť pedagogická dokáže napraviť škody, ktoré spôsobí akékoľvek dlho trvajúce voľno. Či už mimoriadne, alebo to letné. Na druhej strane je voľno šancou na ŠKOLU ŽIVOTA, ktorá nám v osnovách nekompetentnosťou školských laikov chýba. Preto netreba žiadne voľno v strachu o vyprázdnenie mozgových závitov detí umelo zapĺňať diktovaním povinností. Samozrejme, predpokladá to aj zaučenie a spoluprácu s rodičmi, aby aj oni vedeli viesť školu života. Obávam sa však, že aj veľká časť pedagogickej obce iba čaká na prenos školy života do budov škôl práve tak, ako očakávajú, že sa škola bez problémov prenesie do bytov žiakov.

Dnešné želanie vyslovím bez ohľadu na situáciu na Slovensku, ktorá nie je trvalá, je len iná, pominie a spoločnosť sa s ňou vysporiada ako s inými ranami, ktoré boli, a žiaľ, ešte prídu, ak sa ľudstvo nezmení. Viem, že naše povolanie nie je v týchto časoch najobľúbenejšie a potlesk ho z tejto situácie nedostane. Verím však, že aspoň takýto môj slovný potlesk zdôrazní, že aj ten lekár, záchranár, policajt, hasič, vojak, predavač, zdravotná sestra prešli školou, kde niekto budoval ich vzťah k práci s ľuďmi a utvrdzoval ich v tom, že ich voľba je správna. Často v situácii, ktorá je nedôstojná povolania učiteľ a poslania mladej generácie. Slovák-učiteľ či iné povolanie často robia za potlesk, za ďakujem, preto sú rôzne povolania na rovnakej úrovni a netreba ich umiestňovať v rebríčku dôležitosti.

Želanie, aby sa škola stala hodnotou, nie prekážkou venujem učiteľom, i keď nie všetkým, lebo vieme, že aj medzi nami sú ľudia, ktorí dokážu dobré úmysly zničiť, ba odmietnuť akýkoľvek náznak pedagogického vývinu. Svoje želanie nevenujem ani veľkej časti školských expertov, politikov, úradníkov, funkcionárov, mentorov, analytikov, zriaďovateľov, školských úradov, ktorí prevzali moc nad školstvom a za tie roky ho zdevastovali a ponížili prácu učiteľov, žiakov aj rodičov. S miernou výčitkou, že sme to dovolili.

Komenského citáty a publikácie sú silno poznačené kresťanskou vierou. Napriek tomu v jeho spisoch nájdeme nadčasové myšlienky vychádzajúce z jeho pedagogickej praxe. Deň učiteľov je iba dnešný deň, no uvedomiť si hľadanie cesty spojenia klasického, overeného, konzervatívneho s moderným, aktuálnym a pokrokovým by malo byť celoročným myslením a vyslovujem želanie, nech si to uvedomia tvorcovia politiky školstva, ktorí radi experimentujú.

Nechcem otvárať tému platu, preto želám všetkým také podmienky, aby sa škola stala dôstojným a kvalitným spoločenským centrom, čoho dôsledkom bude  vynikajúci pedagóg, motivovaný žiak a podpora školy jej komunitou. Želám všetkým kolegom zdravú aktivitu a kritické myslenie. Akákoľvek pasivita a doslovná poslušnosť spôsobí, že zmeny, neraz politicky tieňované, spraví niekto veľmi rád za nás. Ale aké?

Želám učiteľom krásnych žiakov, ktorí pochopia, prečo ľudia v rôznych rozvojových krajinách túžia po škole a ktorí si uvedomia, že rozum, inteligenciu a schopnosti nikto nikomu nevezme. A ak takých žiakov nemáte, vyslovujem želanie, aby sa zmenili ľudia, doba, spoločnosť, ktorá robí z našich detí svoj obraz, ktorí neraz ani my, ani rodičia zmeniť nevieme. Deti sa nerodia zlé, no my nie sme čarodejníkmi, ale iba ich sprievodcami. Želám všetkým, aby zlé vplyvy nemali takú silu.

Želám nám, aby bola škola humanizačným centrom bez politických a ideologických vplyvov, aby bola taká nezávislá, že naučí všetkých názorovej tolerancii, tolerancii inakosti, sile spolupráce a vzájomného rešpektu, spoločného boja proti neľudským, totalitným či násilným prúdom, že naučí vzťahu k prírode, k ekológii k zvieratám a k celému univerzu.

Ak sú aj moje želania príliš veľké, želám všetkým, aby sa to k nim začalo aspoň približovať.

Kolegom – pedagógom – na záver prajem veľa duševného i fyzického zdravia, veľa šťastia a sebamotivácie, veľa rovných, spravodlivých a konštruktívnych kolegov, zdravý sedliacky rozum (aj ich nadriadeným), dobrého ministra, radosť z práce a 365 dní účinného pedagogického kumštu.

PhDr. Ján Papuga, PhD.

janpapuga@gmail.com

www.janpapuga.sk