Sám by som nevedel na mieste vlády, čo spraviť s pandémiou. Snáď si niekto nemyslel, že akýkoľvek vírus pominie v priebehu pol roka. Nie, zaradí sa k ďalším zdravotným hrozbám a potrvá pomerne dlhý čas, kým sa situácia ustáli alebo sa nájde účinná vakcína. Počul som aj názor, že sa s tým treba naučiť žiť. Byť opatrný, no nie na úkor duševného zdravia a reštrikcií, ktoré sú neraz len na efekt, hoci významne ovplyvňujú životy občanov. Ak vláda nič nespraví, padne po ďalších úmrtiach. To isté jej hrozí, ak spraví reštrikcie. Je teda tiež v zložitej situácii, musí zvažovať aj politické dôsledky, keďže má veľké ciele. No v školstve, ako vždy, je situácia iná, špecifická a malo by sa k nej pristupovať odborne, citlivo, osobitne.
Po prezretí si dvojtýždňových opatrení sa vážne obávam, že sa začína narúšať tradičná škola, niekedy sa mi zdá, že účelovo. Teraz nemyslím tradičnú školu v zmysle diktovania poznámok, monologického výkladu či tvrdého sankcionovania žiakov. Ale tradičnú školu v zmysle interaktívnej society v špecializovanej budove, osobných kontaktov so žiakmi a učiteľmi či individuálneho prístupu v prípade riešenia žiackych problémov. Sám sa považujem za moderného učiteľa a privítal by som mnohé liberálne zmeny. Avšak deje sa opak. Čo teraz vidíme v školách? Okná oblepené zákazmi a nariadeniami, odháňanie detí od seba, zápach alkoholických prípravkov na ruky, vyháňanie rodičov z budov…
Neraz sa stretávam s názorom, že cieľom politikov je mať hlúpeho voliča. Ja túto myšlienku nevyznávam, ale má nejakú tú logiku, ak sa pozrieme na to, čo sa dialo so vzdelávaním po roku 1989. A pokračuje to dodnes. Tento raz však oslabenie vzdelávania spôsobil vírus. Či sú opatrenia v súvislosti s ním dostatočné alebo prehnané, to nechávam na názor čitateľa. Avšak ak si niekto myslí, že sa popri rôznych tzv. semaforových pravidlách bude realizovať riadne vyučovanie s povinnosťou návratu k zameškanému učivu počas zatvorených škôl a prípravou na nerušené testovania, je buď mimo skúsenosti s fungovaním škôl, alebo je idealista, ktorý deti a rodičov zavalí od 3. 9. úlohami a domácimi prípravami (povinnosťami) zameranými na predmet s vynechaním mnohých, často potrebnejších kompetencií, ktoré sú nadpredmetovou zložkou vyučovania. Riadne vyučovanie je vskutku ohrozené a tvrdiť opak je potemkinovskou dedinou. Nemožnosť riadne učiť je aj kvôli citovému vypätiu detí, ktoré nielenže budú po bezpečnostných prázdninách doma, ale isto aj pod vplyvom stresu z rôznych opatrení a katastrofických správ. Pravda, im sa nedá vždy vysvetliť, že ich chceme ochrániť, preto budú rôzne reakcie na rôzne situácie v nasledujúcich septembrových dňoch, vrátane odmietania nosenia rúšok. Môžeme teda zabudnúť na vyučovanie, resp. na efektívne osvojovanie si učiva a kompetencií. Momentálne neučím, teda nebudem v prvých dňoch v nejakej škole, ale po vzhliadnutí opatrení vidím, že čas vyučovania bude priam roztrhaný a som rád, že sa na tom nebudem podieľať. Nehovoriac o tom, že niektorí zriaďovatelia pritlačili ešte viac a robia viacero opatrení okrem tých, čo nariadilo ministerstvo. Kolegovia, ozaj vám nezávidím. Ani deťom. Najhoršie je to, že všetka tá spolupatričnosť, rešpekt, spolupráca, sociálne kontakty, zmierňovanie reštrikcií, humanizácia školy, ktoré moderné školy pred vírusom budovali, sa musia v mene ochrany zdravia eliminovať. A že to bude len dva týždne, o tom môžeme iba snívať. Vírus nemizne termínovaním opatrení a obávam sa, že aj totálna izolácia by nezabránila jeho šíreniu. Ale toto je moja domnienka, nie som odborník.
Na ministerských stránkach som našiel návod na dištančné vzdelávanie. Isto, je to jeden z mnohých spôsobov vyučovania. Dlhodobo si ho neviem predstaviť, ani keby vláda dala všetkým notebooky a internet zadarmo (čo by aj mala, ak to chce). Opäť chýba ten sociálny kontakt, pre ktorý je škola významným strediskom detí. Aj rodičia detí v domácom vzdelávaní dbajú o sociálny kontakt s inými ľuďmi, pretože je to nevyhnutnosť psychologicko-fyzického vývinu človeka. Dlhodobo si online vzdelávanie neviem predstaviť ani z dôvodu, že vysedávanie pri počítači a študovanie elektronických materiálov má tiež svoje zdravotné dôsledky zhoršujúce sa predlžujúcim sa časom stráveným pri multimédiách. (Stačí, že už deti hodiny trávia na smartfónoch.) A robiť z učiteľa poštára a zároveň ho tým zdravotne ohrozovať návštevami svojich žiakov, je zase prenosom zodpovednosti kompetentných. Obávam sa teda aj dôsledkov dlhodobého dištančného vzdelávania, nech už bude zavedené ako dôsledok pandémie alebo reformy školstva. Ešte aj tomu vysokoškolákovi dá viac priamy kontakt s učiteľom ako samoštúdium. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že oveľa viac si zapamätám v priamom dialógu s odborníkom.
Ako však v tejto situácii postupovať? Či je rúško v školách adekvátnym riešením, pričom mladší žiaci ho nemusia nosiť, to ozaj neviem posúdiť. Ale čo posúdiť viem, že zdravotní odborníci by sa mohli radiť aj s reálnymi, skúsenými a nezaujatými učiteľmi. Ak by tak robili, iste by si vedeli plasticky predstaviť, čo znamená mať prekrytú tvár v čase výkladu a dialógu so žiakmi. Nemyslím teraz rôzne informácie o zdravotných dôsledkoch. Mám na mysli práve hovorenie, ktoré je nosnou súčasťou školy a neoddeliteľnou nevyhnutnosťou žiakov. Hovorenie v horúcich miestnostiach počas zrejme horúcej jesene. Nedávno som mal možnosť chvíľu rečniť v rúšku, a aj keď vydržím všeličo, zadýchal som sa viac ako inokedy a zároveň som vdychoval horúci vzduch. Nepríjemný zážitok. Ak predpokladáme, že sa nie všade vyučovanie skráti, môžeme mať triedy, ktoré budú s rúškami od 8.00 do 14.00. Môžeme sa však tešiť, že neobmedzili počet detí v triede či neprikázali (resp. neodporúčali) rozostupy medzi lavicami. No i tak sa mi vynára otázka, či v triede 40 metrov štvorcových s 28 žiakmi sa dá ustrážiť prúdenie vzduchu. To je to, čo som spomínal – riešenia dobre vyzerajúce iba na papieri. Stávajú sa dokladom, že sa robia akési opatrenia.
Fascinujú ma aj tie čestné prehlásenia rodičov. Ako poznám náš národ, tak som presvedčený, že veľká časť ľudí zamlčí, či boli posledné dva týždne na rizikových aktivitách. Ak sa vírus rozšíri, tak bude takmer nemožné zistiť, kto vypísal čestné prehlásenie nepravdivo. Nikto si asi nepredstavuje, že polícia bude šetriť to, kto mohol vírus zaniesť do danej školy.
Izolačná miestnosť by mala byť v každej škole aj mimo pandémie. Ale… myslí sa na to, že dieťa nemôže zostať počas pobytu v škole samo? Kto bude držať dozor nad ním? Najmä v situácii, keď bude podozrenie na infekčnú chorobu. Zase bude zamestnanec školy riskovať? Aj infikovaný učiteľ môže ohroziť svoje okolie, keď už sa nedbá na súhlas učiteľa s vykonávaním dozoru, keďže učitelia poslúchajú, a preto sa ich nepýtajú. A čo ak sa objavia dvaja žiaci s príznakmi? A iba jeden bude mať Covid, druhý iba zvýšenú teplotu. Budú obaja v jednej izolačnej miestnosti? Riskne sa prenos nákazy?
Opakujem, sám neviem, čo by som spravil. Ale asi by som hľadal menšie zlo. Čo tak nariadiť štíty? Nie je to drahá položka pre rodičov. Ale nenechať nákup štítov na školy. Nebudú mať v septembri prostriedky, ani čas na to. Čo tak ozaj zaviesť bezrúškové vyučovanie? Nie preto, že neverím v šírenie vírusu, ale preto, že dni v rúškach budú veľmi, veľmi ťažké. Možno sa aj tie slávnostné otvorenia mohli realizovať. Školy majú veľké priestory na to, aby sa to dalo spraviť s odstupmi. Začiatok školy je veľká udalosť. Najmä pre prvákov. Určite by sa dalo nájsť riešenie, ktoré by neublížilo. Rieši sa to však zákazom, resp. odporúčaním (teda zákazom). Verím, že školy pripravia žiakom aspoň rozhlasové vysielanie, nech vedia, že sa zase začína školský rok. Možno by mohli nechať všetko na zodpovednosti školy namiesto jednotných pravidiel. Väčšina je právnym subjektom. Pedagogické zbory samy vedia, že sú zodpovedné za žiakov a musia realizovať ochranné opatrenia. Možno je škola, kde je desať žiakov, ktorí sa dajú rozložiť tak, aby boli od seba bez rúška a mohla by tak spríjemniť podmienky vyučovania. Tak to predsa bolo v čase návratu detí do škôl. Zriaďovatelia, politici či úradníci na ministerstve nemajú šancu zjednotiť pravidlami všetky školy, nech aj kreslia všelijaké graficky dokonalé schémy. Alebo posuňme začiatok školského roka, keď veríme, že problémy budú iba prvé dva týždne. Ale nebudú. Pridruží sa do toho chrípkové obdobie, a tak každý kýchajúci bude potenciálnym nosičom Covidu. Alebo spravme prvé dni branné cvičenia, pobyt vonku a pod.
Naozaj sa bojím o tradičnú školu vo vyššie uvedenom zmysle, pričom viem o mnohých skupinách ľudí, ktorí by sa tešili rozbitiu škôl. Je pravdou, že sa musíme chrániť. Otázkou je, dokedy a za akú cenu? Jedna z tých cien je rezignovanie na vzdelávanie. Otázkou však je, čo spraví potom viac škody? Vírus, ktorého varianty sa budú periodicky vyskytovať, alebo nevzdelaná spoločnosť? Hľadajme teda v odporúčaniach úradov vlastné postoje a aplikujme ich na svoju školu citlivo a tak, aby sa ciele školy napĺňali aj v zložitých obdobiach, ktorých bude pravdepodobne pribúdať.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva a iným vládnucim politikom bol text zaslaný.