Dva roky som učil na vysokej škole. Bolo to pekné obdobie. Posúdil som ako oponent či školiteľ cca 50 diplomových či bakalárskych prác. Sám som napísal štyri kvalifikačné práce. Použil som nespočetne veľa zdrojov, no zároveň som využil aj svoju tvorivosť. Necitovať cudzie myšlienky z úcty k ich autorom mi ani nenapadlo. Rovnako som učil a viedol svojich študentov. Ak napriek tomu porušili citovanie, prepísali veľkú časť zdroja, hoci ju citovali správne, alebo tam nedali svoje zistenia, klesali na známke alebo bola ich práca odmietnutá. A na to, aby vysokoškolsky vzdelaný človek odhalil, či je text originálny či skopírovaný nie je potrebná komisia! Stačí vedecká sčítanosť, ktorú vysokoškolskí pedagógovia MUSIA mať. Ak sa stalo študentovi, že mal veľkú mieru zhody (dnes na to máme softvér), ihneď to musel obhajovať. A tou veľkou mierou už bolo 10 – 15 %, nie nad 50 %. V minulosti síce takéto možnosti neboli, no bola pomalšia doba a učitelia doslova naspamäť poznali rôzne zdroje a neexistuje, že by neodhalili kopírovanie, plagiát, kradnutie myšlienok – všetko sú to synonymá, nech ich akokoľvek analyticky opíšeme. Pri rigoróznej či dizertačnej práci je len hodnotenie vyhovel/nevyhovel. Je to závažnejší druh práce a nie taký hromadný, že by sa nedalo na ňu pozrieť detailnejšie. Aj keby, musí sa. Či aj v MUDr. prácach vynecháme detaily? Nech by podvádzal ktokoľvek, odhalenie je možné. A je len fackou nášho vyučovania a posolstvom pre našich žiakov to, že sa absolútne nič nespraví a nedá spraviť s neoprávnene udeleným titulom. Tu nejestvuje žiadna výhovorka. Ani tá, že prešlo mnoho rokov. Viete, v minulosti sa povinne museli kopírovať marxisticko-leninské myšlienky. Ale ani tie nesmeli byť bez vzorovej citácie podľa vtedajších noriem. A toto všetko dáva našej generácii smutné a nebezpečné posolstvo. A jeho nositeľmi sú tí, čo by mali byť najmorálnejší, najspravodlivejší a prví medzi rovnými. A práve tí sa starajú o školstvo, hlásia sa k nemu, hlásia sa k slušnosti a morálke, k tomu, aby nebol myšlienkový extrémizmus, aby sa nešírila nenávisť na facebooku, dokonca sa neváhajú nominovať do funkcie sudcov, rozhodcov, mediátorov, mentorov, moralizátorov.
Opakujem svoju vetu, ktorú všade hovorím: Čo my od tých detí potom chceme?