Kdesi som čítal o tom, že pravidlá na predchádzanie koronavírusu v súvislosti s uvoľnením opatrením sú neraz absurdné alebo nevykonateľné. Napr. keby si mal čašník v reštaurácii dezinfikovať po každej obsluhe ruky, tak nechcem vidieť, ako by po týždni vyzerali. Avšak máme tu nejaké tie pravidlá, a ak sa nekonajú masové aktivity, tak dajme tomu, že sa pohyb ľudí dá korigovať. Hm, ale čo školy, ktoré sú zväčša masovkami? Aj keď sa školy otvárajú dobrovoľne (napriek tomu, že máme povinnú dochádzku), môže sa stať, že nastúpi väčšina žiakov. A určite ich bude viac ako v bežnej reštaurácii alebo v divadle, kde dovolili sto divákov. Rešpektujem opatrenia odborníkov, ktorí chcú ochrániť pred nákazou. Ale zároveň opakujem, že škola je špecifická, mali by pre ňu vždy vznikať osobitné pravidlá. Navyše všetko skomplikovali tým, že je návšteva školy dobrovoľná (krásna to sloboda). A toto všetko ma vedie k poznaniu, že školy mali zostať radšej zatvorené (chápem, prečo ich otvorili) alebo sa mali povinne otvoriť všetky (chápem, prečo sa neotvorili všetky) aj za cenu neustálej hygieny, nosenia rúšok/ochranných štítov či prechádzaním cez dezinfekčné brány. Isto by to bolo lepšie riešenie ako ten chaos, čo nám nastolili, hoci sa tvári ako jasný návod na siedmich stranách s malým písmom a s videoinštruktážou, kde všetko vyzerá ako ľahké, jasné, jednoduché, romantické.
Otvorením škôl teda povolili najmasovejšiu aktivitu zo všetkých dovolených aktivít. A to všetko hodili na učiteľov, načo sme už zvyknutí, avšak zabúda sa na to, že vyučovanie nie je jedinou pracovnou náplňou učiteľa v čase končiaceho školského roka. Páči sa mi, že sa školám finančne pomôže, hoci už teraz predpokladám, že tá pomoc príde po funuse, a je fajn, že sa stopla v aktivitách aj inšpekcia. To však nerieši problémy, ktoré uvediem ďalej.
Prejdime teda k neaplikovateľným inštrukciám a paradoxom. Rodičia chodia do práce skoro ráno podľa aktuálnej situácie na cestách. Ráno sa ma chodiť do školy na fázy. Treba vedieť pri kvante detí, kto kedy príde. Musí sa určiť harmonogram a zisťovať, či žiaci nastúpia (cena za slobodu chodenia do školy). Navyše sa meria teplota. Potrebujeme na to aspoň troch voľných učiteľov, a to predpokladáme, že sa pri meraní teploty nevyskytne problém. Potom sa deti navigujú k dezinfekcii rúk. Zvládnu to traja učitelia? Zároveň monitorovať rodičov, ktorí môžu do školy vojsť na nevyhnutný čas. Toto všetko robia v podnikoch SBS-kári s jedinou pracovnou náplňou, nie učitelia so zoznamom prác, ktoré vykonávajú deň čo deň (i počas práce doma). Zamestnanci musia byť v strehu aj po uzamknutí (veľká časť škôl nemá na vrátnika), lebo pre zápchy môžu žiaci dôjsť neskôr a musia prejsť uvedenými procesiami.
Počas vyučovania sa musí striehnuť na rozostupy detí. Zaujímavé je, že v obchodoch má byť 1 človek na 15 m2. V škole to však nie je určené, môžu byť narvaní v triedach viacerí – asi sa v triede pri menšej vzdialenosti navzájom nenakazia… Ak aj príde z prvého stupňa väčšina žiakov triedy, je absolútny nezmysel myslieť si, že budeme kvantá žiakov držať od seba.
Počet žiakov v triede má byť 20, hoci hygienik odporúča menej. Ak povolený počet žiakov príde, je to ideálna situácia a triedu môže vyučovať triedny učiteľ I. stupňa. Ak sa však povolený počet presiahne, máme problém. Žiak musí ísť do inej triedy bez učiteľky, na ktorú je zvyknutý. To sa nemusí páčiť ani jemu, ani rodičom, nabudúce nepríde. Triedy, resp. skupiny žiakov a učitelia v nich sa nesmú meniť, teda môže sa stať, že v jednej skupine sa zníži počet žiakov a v ďalšej zase pribudnú žiaci. Keďže je dochádzka dobrovoľná, počet detí sa bude meniť. A ak žiak bude raz chýbať, raz príde, ako vieme, že v čase absencie v škole nenakazil. Meranie teploty isto nepreukáže, či má v sebe vírus, či nie.
Rozostupy v triede sú nezmysel. Rúška sa v pomerne malej miestnosti nebudú nosiť, tak je veľmi pochybné či dvojmetrový rozostup medzi žiakmi zabráni nákaze. Medzi žiakmi, ktorí rozprávajú, kričia, zívajú, kýchajú, brnia perami a pod. A okrem toho udržať deti v izolovaných rozostupoch je to isté ako brániť včelám žiť v roji. Áno, môžeme zvýšiť hlas, stanoviť reštrikcie, no môže sa tým vážne pokaziť budovaný vzťah učiteľ – žiak. To sa aj stane, lebo niektorí učitelia zo strachu z porušenia pravidiel isto pritvrdia.
Momentálne si neviem predstaviť ani prestávky. Aby sme dodržali absurdné pravidlá, opäť potrebujeme na každom poschodí 2-3 učiteľov, ktorí budú ako policajti rozháňať žiakov, aby sa neskupinkovali. Ale vietor vrecom nezviažeme. O obedoch ani nehovorím. Tam by sa hodil čašník, čo bude deťom dávať príbor, keďže si ho nemôžu brať sami z príborníka. A to všetko znamená zdržanie. Ľutujem aj pani kuchárky, čo budú musieť v horúčave kuchyne pracovať v rúškach a rukaviciach. Nakoniec sa môže stať, že výchovno-vzdelávacím obsahom dobrovoľnej školy bude čakanie v radoch na toalety a na vydanie jedla v školskej jedálni.
Do školy dovolili prísť aj žiakom 2. stupňa, piatakom. Tí majú iný režim. Ale striedanie učiteľov nie je dovolené. Takže tam bude režim I. stupňa. Nuž čo, ambície riadneho vyučovania snáď nemáme. Problém sa otvorí v rámci ŠKD. Keďže sa nemôžu žiaci premiešavať, pri piatakoch, ktorí zriedka chodia do ŠKD môže vzniknúť malinká skupina, ktorá si napriek tomu vyžiada celého učiteľa. Teda opäť budú musieť pomôcť učitelia, keďže škola nemusí mať toľko vychovávateliek, ako vznikne skupín – ŠKD zvyčajne spája žiakov z rôznych tried. A ak žiaci v skupine zostanú do konca ŠKD, presiahne to pracovný čas zamestnancov a treba platiť nadčas, čo v blížiacich sa ekonomických problémoch je pre školu ďalší výdavok. Okrem toho bude znova potreba desiatky, ba stovky papierov: dodatky k pracovným zmluvám, rozvrhy, dohoda o nadčasoch, rozvrh pracovného času a pod. A to predpokladáme, že učitelia nastúpia a nevypadnú z rôznych dôvodov.
V súvislosti s tými piatakmi nepochopím, prečo práve oni môžu nastúpiť a šiestaci, siedmaci nie. Ak sa predpokladá, že rodičia nemôžu mladších žiakov nechať doma samých, a preto nemôžu ísť do práce, tak to isté platí aj pre „starších“ žiakov. Ani tí sa nemôžu nechať bez dozoru. Ak by sa niečo stalo, je zodpovedný rodič, takže musí s nimi zostať a nemôže ísť pracovať.
A čo také toalety? Tam sa to už vôbec neustriehnu opatrenia, ak nechceme do hajzľov postaviť ďalšieho učiteľa, nech zíza, čo sa tam deje. Problémom už je neustála dezinfekcia po použití toaliet. Upratovačky, ktoré často vypomáhajú aj s deťmi, budú musieť striehnuť pri záchodoch na ukončenie potreby každého žiaka.
Zhrnul som len niektoré problémy s aplikáciou opatrení, o ktorých účinnosti mám vážne pochybnosti. Bude to vyžadovať maximálne nasadenie učiteľov. Ale pozor, tí zároveň musia učiť žiakov, ktorí do školy neprídu. A asi ťažko dáme dištančnú výuku inému učiteľovi s inou aprobáciou. Takže denný učiteľ popoludní, ak nebude v ŠKD, bude musieť vyučovať online, keďže táto povinnosť z predpisov počas krízovej situácie nevypadla. Áno, umožnila sa výpomoc stredoškolských učiteľov a študentov vysokých škôl. Len to sú ďalšie papiere a náklady, ktoré maximálne zaťažia už vyťažené vedenia škôl, ktoré hodiny a dni musia uvažovať o tom, ako aplikovať neaplikovateľné.
Takže otváranie škôl v takejto situácii považujem za zložité, kontraproduktívne, necitlivé k zamestnancom škôl i k zriaďovateľom, ekonomicky, personálne a prevádzkovo náročné a nakoniec to ani neplní hlavný cieľ, aby veľká časť rodičov šla do práce. A pritom riešení sa ponúka niekoľko. Avšak zvyk hodiť všetko na školu pretrváva, čím sa opäť prejavuje cynizmus a neschopnosť úradov. V takej situácii netreba uvažovať o lepších riešeniach…
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk