V predvianočnom čase prišla za mnou jedna matka. Matka chalana, ktorý mal na predchádzajúcej škole problémy vyplývajúce z jeho diagnózy zapadajúcej do porúch učenia. Ďakovala mi za to, že som dal jej dieťaťu druhú šancu na našej škole napriek tomu, že má problémy, a že nemáme dostatočné podmienky na „inklúziu“ takýchto žiakov. Druhá šanca sa však podarila, chlapec je na škole spokojný a aktívne sa včlenil medzi spolužiakov. Možno som riskoval, no môj názor je, že deťom, ktorým sa dá pomôcť, pomôcť treba. Najmä v situácii, keď si integrovaných žiakov školy posúvajú medzi sebou, odmietajú ich, čo dieťaťu s diagnózou veľmi neprospieva. Školy tak dozaista nekonajú preto, že by sa tvrdo bránili deťom so špecifickými potrebami. Podstatou škôl je humanizmus. No aj ten nevie byť absolútny, keď nemáme na prácu s takýmito deťmi vytvorené podmienky, ktoré by reálne podporoval štát. Umiestniť dieťa so špecifickými potrebami je potom naozaj riziko. Jednak nebude priestor na individuálny a hlavne odborný prístup, dieťa bude stagnovať, jednak nie je prínosom umiestniť dieťa do školy, ktorá mu nedokáže pomôcť.
Aj preto som privítal vznik Inklukoalície, ktorá sa snaží upozorniť na takú samozrejmosť, akou je potreba hlavne materiálne prispievať (nie len prázdnymi byrokratickými smernicami) na zvyšujúci sa počet detí s poruchami. Už som sa na niekoľkých miestach vyjadril, že je smiešne až absurdné, keď sa mocipáni školstva chvália pedagogickými asistentmi, ktorí ani zďaleka nepokryjú školy, ktoré ich veľmi potrebujú. (A to ani nehovorím o stredných školách, kde sa pomoc takýmto študentom ignoruje ešte viac.) Akákoľvek aktivita v prospech tohto problému je vítaná!
Inklukoalícia sa teda stretla s predstaviteľmi ŠPÚ. Ani som si nemusel čítať o tom, ako toto stretnutie dopadlo, predvídal som to. Inštitúcia typu ŠPÚ ešte nikdy nič rozumné v prospech zdravých argumentov podložených skúsenosťami učiteľov nespravila. Viem to aj na základe dlhodobej práce v prospech slovenčiny, kde nám spravili miniatúrne ústupky, pričom štátny vzdelávací program je stále hanbou súčasných potrieb vyučovania. Podobne som to povedal aj pani ministerke na stretnutí. Aj na základe takéhoto prístupu ŠPÚ (a iných rozpočtom dotovaných inštitúcií) som tušil, že stretnutie bude pre Inklukoalíciu rozčarovaním.
Aj samotná ministerka (či iní politici) používa argument, že nie je politická vôľa. Preboha, načo treba politickú vôľu na odborné otázky výchovy a vzdelávania??? Na pôde školy sa máme predsa vyhýbať politike! No práve ona sama nás ovplyvňuje a devalvuje celé roky. V takejto situácii to robme teda naopak. Hovorme so žiakmi o ľahostajnosti k školstve, nech vidia, kto je likvidátorom slovenského školstva, aby nová generácia urýchlila to vajatanie v reformovaní školstva.
Ak by aj Inklukoalícia rokovala na ŠPÚ s odborníkmi, čo nevideli lavicu len v čase puberty, aj tak by nič nevybavili. Nie je totiž politická vôľa. To znamená, nič nedovoliť, nič neschváliť, nič neumožniť, aj keby žiadal o zmeny sám Komenský. Hoci by mal byť ŠPÚ apolitický, (rovnako aj NÚCEM), je to inštitúcia tvrdo závislá od politickej vôle. Sú v nej zamestnaní úradníci, ktorí sa chcú z pochopiteľných príčin udržať v zamestnaní. A to sa dá tak, že poslúchajú, nekritizujú, nepočúvajú dobré myšlienky, neupozorňujú na seba, pritakávajú politickej vôli. A podobne to je v hierarchii po samotnú ministerku. Všetko je politika, hoci dôsledky zmrzačeného školstva schytajú žiaci, učitelia, rodičia a pomaly, ale isto celá spoločnosť. Takže ŠPÚ nemal v pláne dohodnúť sa s Inklukoalíciou, kým ZMOS, Petrák alebo iný „odborný“ subjekt nezdvihne palec hore. Nečudujme sa preto takýmto úradníkom. Jedným zo zmyslov ľudského života, existenčným zmyslom, je práca. Koľkí z nás učiteľov pre tento dôvod mlčia, nechcú na seba upozorňovať, nekritizujú… Tým pádom sú takí aj riaditelia, zriaďovatelia a v neposlednom rade i úradníci… Málo je nás takých, čo ideme s kožou na trh. Riziká isto poznáte – stať sa nepohodlným neotvára veľký potenciál na zamestnanie sa v oblasti školstva. Nedávno som mediálne podporil ako súkromná osoba, hoci vo funkcii riaditeľa, bojkot Testovania 5. Nebudem vám ani písať, aké tiene sa nado mnou objavili, keďže som rozvíril pokojné (a veľkou časťou učiteľov tolerované) úradnícke vody. Mne to však neprekáža, keď niečomu verím, tak to šírim a nebojím sa v demokracii demokraticky vyjadrovať. Ale pre veľkú časť ľudí sú existenčné podmienky modlou. Pokoj, stabilita a príjem! Preto sa mi zdá zbytočné akékoľvek rokovanie s úradníkmi, ktorí nič nedokážu (niekedy aj nechcú) zmeniť. A vôbec mi je smutno-smiešna snaha stále a večne rokovať, diskutovať, analyzovať, čo v školstve k ničomu neviedlo. Možno tak k čiastkovým riešeniam, na ktorých sa vybrakovali eurofondy alebo pomohli len niekoľkým školám či vyvoleným. Pritom zásadné podnety na zmeny v školstve už dávno jestvujú a boli prerokované…
Vôbec sa teda nečudujem výsledku spomínaného a dobre mieneného rokovania Inklukoalície, po ktorom si ŠPÚ odškrtol iba aktivitu: diskusia s verejnosťou. Tisíce ľudí v petícii Inklukoalície podporili zdravé a správne argumenty, no zopár úradníkov ich odmietlo pre vyššie uvedené dôvody, hoci možno tušia, že by školstvo posunuli vpred. Čo ale v takejto situácii? Hovoriť o tom! Nielen v zborovni, ale aj v triedach, v prednáškových miestnostiach, v aulách, na stretnutiach s rodičmi, cez médiá, prostredníctvom sociálnych sietí… Hovoriť o tom so žiakmi a študentmi, s rodičmi. Je čas ukončiť tichú diplomaciu, ktorá nikam nevedie. Treba narušiť politický pokoj a byrokratický postoj. Je veľmi dobré, že Inklukoalícia zapája do diania a absurdít v školstve aj rodičov. To musí byť jedným z hlavných cieľov. Len nebuďme ticho, aj keď sa zdá, že nikto nepočúva. Tí hore pozorne sledujú, čo sa deje medzi nami. Keby nás bolo počuť viac, som presvedčený, že by začali poslúchať.
Máme však odvahu, ktorá tichým úradníkom chýba? Majme ju, oni nie sú školstvo! Sú len figúrkami. Ak sa s nimi nevysporiadame, schytá to len a len školstvo. No vinu budú klásť nám, ktorí roky ponúkame rozumné riešenia, argumenty a dúfame, že vyhrá skúsenosťou overený a realistický pohľad nad arogantnou, cynickou a hlúpou školskou politikou.