AUTORITA NUTNÁ, ALE AJ HUMANIZMUS

Opäť sa s vami podelím o svoje profesijné úvahy, dúfajúc v konštruktívnu diskusiu. Zaoberám sa školstvom dlho, poznám rôzne koncepcie, dokonca som ich zažil. Vyučujem SJL, učil som aj výtvarnú výchovu, umenie a kultúru a iné humanistické predmety. Keď to potrebujem, viem si spraviť so žiakmi poriadok. Pravda, stojí ma to energiu, lebo keď chcete poriadok, musíte celým telom a psychikou dať najavo, že požadujete pracovný pokoj. To ma nebaví, ale sú situácie, keď je to nutné. Ja som skôr zástanca humanizácie vyučovania, čo je jedným z trednov moderných škôl. Či opodstatnený, či nie, to nie je predmetom môjho textu. Skrátka mám rád, keď vidím na žiakoch, že sa v škole cítia dobre, že ich svojím vyučovaním neobťažujem, že sa ku mne hlásia aj v čase mimo vyučovacích hodín, že sa zaujímajú o predmet i život. Opakujem, toto sa práve žiada od škôl, tak to uplatňujem. Uvediem príklady. Humor na hodinách, niekedy si môžu sadnúť po troch, môžu si zahryznúť, ak sú hladní, keď sú unavení alebo mali niečo náročné, zmením tému hodiny, neskúšam pred tabuľou (ale frontálne), uprednostňujem pozitívne hodnotenie, ak ich zaujíma mimopredmetová téma, venujem sa jej, môžu ísť na toaletu, ak si niečo zabudnú, dám im náhradný termín, ak sa nemohli naučiť na písomku, dohodneme sa na inom termíne, zdieľam im zážitky z môjho života, keď vidím, že sú unavení, môžu si položiť hlavu na lavicu, pitný režim môžu dodržiavať bez opýtania, dávam šancu na opravu známok, môžu ma kontaktovať aj online, zapájam sa do ich hier alebo hru vyvolám, do písomiek im pridávam dobrovoľné bonusy a pod. Zdôrazňujem, že keď potrebujeme vážne pracovať alebo riešim výchovné veci, viem si spraviť pokoj a vnímavú atmosféru. Uvedené príklady sú humanizačné postupy, ktoré nijako nebránia hlavným úloham školy a vzdelávania. Dokonca by som povedal, že z hľadiska vzdelávania som prísny, ale nie v zmysle definitívy (sú to len známky). U mňa aj slabší žiaci získavajú jednotky. Ale tento môj prístup sa mi nie vždy opláca, čo nahráva tým, čo sú za to, aby sa žiaci držali nakrátko, neustupovalo sa im a viedli sa k drilu učiva či disciplíny. Sú situácie, keď si žiaci môj humanistický prístup vysvetľujú ako moju slabosť a sú drzejšie. Niekedy prejdú aj ku komunikácii, ktorá sa ozaj nemá realizovať medzi učiteľom a žiakom – teda podľa štandardných formálnych ustálených pravidiel fungovania školy. Neraz majú potrebu fyzicky sa ma dotknúť (pozdrav päsťou o päsť, potlapkanie po ramene, podanie ruky). Najnovšie ma volajú prezývkou (peknou; vykajú, ale prezývka). Často sa ma pýtajú na veci zo súkromia (kam idem na dovolenku, či mám deti, čo som robil cez víkend). A stáva sa aj to, že v atmosfére voľnejšieho vyučovania príliš vyrušujú. A to nehovorím o kolegoch (nemyslím len súčasných), ktorí si niekedy môj vo svete zaužívaný voľnejší prístup vysvetľujú ako moju nekompetentnosť, čo odmietam. Ale teda, otvára sa tu slušný problém. Sú deti a školy (kolegovia) pripravené na “partnerský” prístup žiakov a učiteľov? Sú slovenské školy pripravené na to, že už nežijeme v dobe pred 100 rokmi a deti sa už zmenili (ony za to nemôžu)? Ale črtajú sa aj vážnejšie otázky: Má humanistický prístup (v zmysle rešpektovania celej osobnosti žiaka, nie iba jeho osobnosti ako študenta) význam? Naučia sa pri takomto prístupe niečo? Sú pripravení ho vnímať ako metódu, ktorej cieľom je rovnako ako vo formálnych prístupoch osvojovať si poznatky a výchovu? Nestane sa po humanistickom prístupe škola letným táborom? Nestratí učiteľ v tomto prístupe vážnosť, ktorú potrebuje k serióznemu vyučovaniu? Nebudú žiaci takto neriadenou strelou (potom aj v živote)?

Ja som nejaké devastačné účinky svojho prístupu nenašiel. Viem žiakov naučiť a aj motivovať k práci. Domnievam sa, že im viem dať veľa aj z výchovy a života. Ale necítim sa pohodlne, keď si môj pedagogický prístup zamieňajú s tým, že som neschopný pedagogicky viesť deti. Len s tým sa asi budem musieť zžiť, lebo tvrdý formálny prístup mi je cudzí. Zatiaľ…