Zamerané na bezpečnosť

Ako riaditeľ som sa po nástupe zamýšľal nad bezpečnosťou detí v škole. Nebolo mi treba to diktovať, situácie ohrozenia bezpečnosti detí som si vedel predstaviť aj pred tragédiou vo Vrútkach, ľudia sú dnes všelijakí. Zároveň som však uvažoval, ako zachovať školu dostatočne otvorenú, lebo je inštitúciou, ktorá má byť aj priateľská a kooperatívna. Zložitá situácia. Zároveň si treba uvedomiť, že bežná škola nemá financie na bezpečnostné opatrenia, bezpečnosť detí je v súčasnom školstve nadštandardom, hoci potenciálne riziká sú všeobecne známe. Neraz sa stáva, napr., že do školy prenikne cudzí a okradne deti, zamestnancov. Pri znižovaní rizík som teda postupoval krok po kroku v závislosti od financií, hoci bezpečnosť školy by mala byť okamžitá. Vylepšili sme a rozšírili kamerový systém, vďaka ktorému sme predišli mnohým problémom, dokonca si policajti chodili vyžadovať naše záznamy. Zaviedli sme to, že do školy sa dostal iba ten, čo mal elektronický čip. Isto, najlepší by bol turniket, avšak to mi financie neumožnili. Čipy sme dali aj rodičom, keďže si vyzdvihovali deti po ŠKD. Dvere sa po elektronickom otvorení (aktivovanom čipom) zatvorili, teda nikto sa bez čipu nemal šancu dostať dnu, teda ak by ho niekto s čipom nevpustil (preto je lepší turniket). Nedostal by sa dnu, ani keby rozbil sklenú výplň elektronických dverí, pretože z oboch strán je guľové kovanie. Ako riaditeľ som cez kameru videl, keby sa dialo niečo neštandardné. Pravdou je, že v prípade ohrozenia by sme mohli zasiahnuť iba ako laici, vlastným telom (ako pán učiteľ z Vrútok), teda ohroziť svoj život, keďže škola nemá žiadne zbrane. To chce istú mieru obety, ktorá naozaj pre rôzne osobné okolnosti nemusí byť každému blízka. Tu by ozaj stálo za zamyslenie, či by školy nemali mať povinnosť zamestnať príslušníka bezpečnostnej služby, na čo v súčasnosti nie sú peniaze (samozrejme, s financovaním štátu!). Pri šikovnom nastavení jeho pracovnej náplne a profilu by sa dal takýto človek využívať aj ako asistent cez prestávky alebo ako človek, čo pomôže pri problémových deťoch či rodičoch, čo by ocenili školy s komunitami asociálov.

Vrátnice by vniknutiu do školy sotva zabránili. Väčšinou sú v nich upratovačky, učiteľky, ženy, aktivační pracovníci, no obávam sa, že prieniku agresora by nemusel zabrániť ani neozbrojený fyzicky zdatnejší človek. Inak by to vyzeralo s profesionálnym SBS-károm, čo by bolo najlepšie riešenie. Otázkou je, čo povie štát, keďže financie…

Musím však byť krutým realistom a priznať, že narušenie školy votrelcom, agresorom, zlodejom sa dá síce eliminovať, nie však vylúčiť. Sú známe desiatky prípadov, v ktorých prenikol votrelec a ublížil ľuďom v inštitúciách s oveľa lepšími bezpečnostnými systémami ako v školách, ba s rozvetvenou bezpečnostnou službou. Prieniky do budovy sú možné viacerými cestami, a to sa nedá len tak ustriehnuť. Ľudia, čo ubližujú, majú rôzne motivácie, a keď sa im to v hlave pomieša, sú vedení snahou ublížiť za každú cenu. A nie iba v školách, na ktoré sa teraz upiera pozornosť, aby sa hermetickým spôsobom zabránilo preniknúť dnu. Škola však nie je bankový trezor, ale centrom ľudí. Veľmi nerád by som bol, aby sa v rámci medializovaných opatrení napr. zakázal vstup rodičov do škôl. Aby sa začali vracať mreže na okná. Aby sme sa obávali každého cudzieho človeka, ktorý prejde popred školu. Škola je humanizmus. A doba je riziková, nevieme kedy a kde sa môže niečo stať. Zároveň však chceme žiť, pohybovať sa, komunikovať.

Keď sa stala tragédia vo Vrútkach, mal som tušenie, že vina sa bude hľadať aj v škole. Páchateľ mal údajne v školskom veku problémy so šikanou. Isto cítite tú skratku medzi zločinom a vinou školy, ktorá priam navádza na prehodenie viny. A už sa aj o tom píše, čo ma mrzí, keďže sa zase vrhá tieň na školy, ktoré už melú z posledného a stoja na tých stovkách učiteľov, čo stále veria a snažia sa svojou prácou odstraňovať chyby nekompetentnej školskej politiky.

Šikana je veľmi zlá, nie vždy sa dá vo veľkej škole odhaliť, najmä ak obeť mlčí. Môže zásadne a negatívne ovplyvniť celý život. Ale nedeje sa len v škole! Deti i dospelí sú často pod jej tlakom mimo školy, na ihrisku, dokonca v mieste bydliska, v letnom tábore (ktorí navyše nevedú odborníci), v práci, na bežnej ulici, v komunikácii úradmi, zo strany politiky, ale aj v rodine. Veľmi pochybujem, že ak je niekto šikanovaný v škole, že sa mu niečo podobné nedeje mimo nej. Okrem toho, veľa ľudí zažívajúcich šikanu nedospejú k fatálnym činom, vyhľadajú pomoc. Ak sa niekto uchýli k fyzickému útoku bez vonkajšej príčiny, dovolil by som si pochybovať, že by sa tak nestalo, keby aj škola odhalila šikanu obete a riešila ju hoci denne. Avšak to je ideálny stav, keďže škola nemá odborníkov na šikanu, najmä na takú, ktorá by mohla mať negatívne dôsledky. Akokoľvek vyškolený učiteľ nemá možnosť účinne a už vôbec nie odborne pomôcť zranenej duši, navyše, nemá priestor na každodennú intervenciu. Väčšina škôl nemá psychológov, hoci sa domnievam, že obeť by mala mať v mnohých prípadoch až psychiatrickú pomoc. Školy sa spoliehajú na pedagogicko-psychologické centrá, no tie sú také vyťažené, že ak objavíme obeť šikanovania dnes, tak odborná pomoc sa mu dostane minimálne o mesiac. A netreba zabudnúť na to, že sme nútení pracovať v preplnených triedach, ak chceme mať aspoň minimum peňazí napr. na tie kamery. Preto prijímame každého a možnosť individuálnejšej práce je minimálna.

Takže hádzať vinu na školu je nekompetentným zjednodušovaním.
Za také považujem aj to, keď sa hľadí len na zlepšenie bezpečnostných opatrení alebo na ďalšie preškolenie učiteľov namiesto rýchleho a dostatočného personálneho zabezpečenia škôl odborníkmi. Malo by sa hlavne pozrieť na systém, ktorý produkuje ľudí s nebezpečnými zámermi, przní deti, verejne prezentuje negatívne typy správania ako spôsoby riešenia (pozri parlamenty). Nie riešiť problémy nejakými smernicami a školeniami, aby si kompetentní mohli povedať, že sme spravili všetko pre bezpečnosť.

Teda vinníkom nie je škola, ale spoločnosť. Na jazyku mám prívlastok politická spoločnosť, ktorá sa zobudí vtedy, keď je neskoro a vytvára si marketing na tom, ako zrazu promptne reaguje na dôsledky ich nečinnosti, pred ktorými učitelia, ale aj mnohí odborníci roky varujú. Zatiaľ verím, že v novej vláde sa konečne prestanú stavať potemkinovské dediny.

 

 

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk

  1. 6. 2020

 

5 mesiacov dozadu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.