JÚNOVÁ ŠKOLA A LETNÁ ŠKOLA

Úplne rozumiem vláde, ale aj ministrovi školstva, keď sa ich vyjadrenia menia. Pracujú v situácii vyhlásenej krízy, ktorá zasahuje všetky zložky spoločnosti. Sám už mám problém vyjadriť sa bez toho, aby sa to nezvrhlo ma ten prekliaty vírus. Je to situácia, ktorá zaskočila aj skúsených politikov a vedcov. Aj napriek tomu, že je v tejto situácii vývinový názor prirodzený, mohli by si politici dávať pozor ma to, čo verejne povedia. Teda ak nechcú, aby ich tisícky ľudí začali bombardovať otázkami, rozoberať ich tvrdenia na internete, a tým meniť mienku o nich, alebo aby ich nezačali nenávidieť. Pritom sa tomu dá jednoducho zabrániť. Ak chce minister otvárať v lete školy, nech najprv povie, ako si to predstavuje. Keď len povie, že sa to plánuje, do času oboznámenia s tým, ako to bude, to tak rozdelí  spoločnosť, že možno aj dobrý zámer sa tvrdo odsúdi. Aj vďaka médiám, ktoré sa toho chytia ako žaba muchy. Takisto pustenie detí do škôl ešte v tomto školskom roku. Pustí sa návnada a celá spoločnosť rieši, ako to bude, hoci to je vo fáze hypotéz. Nepovie sa presná predstava o tom, ako to má vyzerať, hlavne nech to je vonku. A ľudia sa toho chytia a dotiaľ o tom mudrujú, kým sa dospeje k názoru, že deti už radšej nikdy nepustiť do školy. Preháňam.

Fascinuje ma, že profesionálni politici nevedia, ako nepolarizovať národ, ktorý dychtí po senzáciách. V konečnom dôsledku sa to vráti práve im samým. Musí byť demotivujúce v takejto situácii pracovať pre národ.

Nedávno sa ma jedna televízia pýtala na názor o letných školách. Vieme, že v zahraničí je to bežný spôsob vzdelávania pre deti, čo nepochopili učivo alebo ho z nejakého dôvodu nestihli prebrať. Samozrejme, s finančnou motiváciou pre učiteľov. Celkom dobrý spôsob ako pomôcť „nedoučeným“ žiakom. U nás by som v tom videl význam aj v súvislosti so žiakmi s poruchami učenia, ktorých vzdelávanie dištančne je problematickejšie.

Aký je u náš cieľ zámeru otvoriť letné školy? Totiž ten je dôležitý pri stanovení každej aktivity. Učí nás to aj slávna inšpekcia, ktorá hodinu bez stanovenia cieľa nepovažuje za dobrú. V tomto sa však nemýli. Cieľom letnej školy ála Slovensko bude zrejme doučiť žiakov zameškané učivo. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude na dobrovoľnej báze, lebo na Slovensku, aj keby od opatrenia závisela záchrana krajiny, by nikto nič nenariadil.  Predpokladám, že učitelia, ktorí by sa podujali na realizácii, by si jedine ušetrili dovolenku a nič navyše by vo výplatnej páske nezasvietilo. Ak niečo funguje na báze dobrovoľnosti, všetko závisí od uvedomelosti ľudí. Už vidím plné letné školy žiakov uvedomelých rodičov, ktorí by si však učivo hravo dobrali aj v novom školskom roku, resp. sa pravidelne učia dištančne. Opäť budú chýbať žiaci, ktorí by adresne potrebovali dohnať učivo. Obávam sa, že ak by boli zo sociálne menej podnetného prostredia, ťažko odovzdajú deti dobrovoľne do školy. Tak sa v letnej škole ocitnú jednotkári, dvojkári, prípadne tí, čo si budú myslieť, že letná škola je odkladisko detí.

Predpokladám, že aj učitelia budú vyučovať v letnej škole na dobrovoľnej úrovni, hoci, čo môže žiak, nemôže učiteľ. Zriaďovateľ si už nájde páku na nich, veď mať letnú školu v obci prináša politické body. A možno ich aj finančne motivuje. Ale čo ak sa prihlásia vychovávateľky, učitelia výchov či slovenčiny. A matematikári, fyzikári z rôznych dôvodov nebudú môcť pomôcť. Pritom práve matematika a fyzika sú predmety, ktoré potrebujú postupnosť tém, aby sa na ne dalo nadviazať. Takže aj v tomto sa môže cieľ minúť účinku.

Naozaj si myslím, že netreba robiť problém z toho, že sa žiaci tri mesiace neučia štandardným spôsobom. Stačí, ak si škola prvý polrok v novom školskom roku povie, že nebudú exkurzie, súťaže, riaditeľské voľná, branné cvičenia (s povolením MŠ) a pod. a sústredia sa na intenzívne vyučovanie zameškaného (primerané charakteru triedy). Lebo aj keď do letných škôl príde 50 % žiakov školy, tak s tými zvyšnými bude treba učivo ešte raz prebrať. (Možno ozaj niektoré deti nemôžu ísť v lete do školy z dôvodu, že už majú pripravený program s rodičmi.) To je teda môj návrh. Ako-tak prebieha dištančné vzdelávanie, problémoví žiaci sa nezasiahnu, kým sa alternatívna forma nestane príkazom, nový školský rok ponúka množstvo možností, ako deti podchytiť. A nemusí sa to týkať všetkých predmetov, keďže sú také, čo nenadväzujú, nevyžadujú si predchádzajúcu tému k pochopeniu novej. Cudzie jazyky zase obsahujú silnú mieru motivácie žiakov, aby dohnali, čo sa dá. Stačí dobrú časovú logistiku, ktorú bežní učitelia majú za roky praxe zvládnutú lepšie ako logistické centrá. Tých pár percent neuvedomelých žiakov neuvedomelých rodičov  nevyužije početné možnosti, ktoré sa dnes ponúkajú alebo sa v budúcnosti ponúkať budú. Ale aj s takými žiakmi si škola vie ako-tak poradiť, keď sa otvorí nový školský rok – už len ich povinná prítomnosť v škole je šancou pracovať s nimi.

Ak by sa podobné pliagy vyskytovali pravidelnejšie, tak potom poďme do obsahovej reformy predmetov, ktorú pán minister odmieta v komplexnom rozsahu. Stanovme si minimálne obsahy, maximálne kompetencie, aby sme sa nemuseli na vyučovaní naháňať. Dobre vieme, že aj keď nie je korona, mnoho hodín nám odpadáva, pretože škola realizuje aj iné aktivity, ktoré viac-menej súvisia s vyučovaním alebo spríjemňujú žiakom školský život a rozhodne patria do škôl. Niekedy ich v desiatkach vyžaduje aj POP-ka. V súčasnej situácii sa však musíme stále naháňať, aby sme neraz zbytočné učivo dobrali.

Prikladám aj svoj starší článok k obsahovej reforme.

ZO SPRAVODAJSTVA: VZDELÁVACÍ OBSAH

Dnes som si vypočul, že v školách by sa mali deti učiť praktické veci, hypotéky či občianstvo. Sú to také frázy, ktorými potenciálni politici odpovedajú na otázky moderátorov o školstve, nevediac, že aj v týchto nedostatkoch sa školy už posunuli dopredu. Niektorí politickí experti sa však prezentujú, že treba čo najskôr spraviť obsahovú reformu a školu zacieliť na vyučovanie pre 21. storočie. Isto, ostatná obsahová reforma bola „zbúchaná“ narýchlo a bez odborného vyjadrenia učiteľskej verejnosti. Avšak mnohé požadované nové obsahy sa už niekoľko rokov vyučujú. Prakticky sa učí viac ako kedysi, finančná gramotnosť sa postupne implementuje a občianstvo sa rozvíja hádam na troch predmetoch – pripomínam, že sa tak deje často v nedostatočných didaktických podmienkach. Školy i učitelia vedia pomerne flexibilne prejsť na pragmatické a súčasné vyučovanie, aj keď neraz nemajú systémové podmienky na to. Redukcia učiva by sa určite hodila, ale nie je to len o nej.

Obávam sa však, že problémy s učením sa žiakov a učením žiakov nesúvisia ani tak s obsahom vyučovacích hodín či prístupom k témam vyučovania. Uvediem príklad. Čo môže byť názornejšie a zážitkovejšie ako dejepisná exkurzia? Raz sme išli s našimi žiakmi do Osvienčimu. Tamojší sprievodcovia sú takí sugestívni, že ich aj pubertiaci mlčky počúvajú. Dozvedia sa desiatky faktov a rozvíjajú svoje všestranné kompetencie, ktoré sa spájajú s tragédiou holokaustu. Názornosť, sugestívnosť, výchova a vzdelanie, všetko, čo požadujú experti na školstvo. Keď sme vyšli z miesta strašných utrpení, boli tam žiaci, čo išli s našou skupinou. Sedeli, smiali sa a hovorili si židovské vtipy. Silne som pochyboval o účinku takéhoto spôsobu vyučovania. Na druhý deň si už isto na Osvienčim a jeho témy nespomenuli. Nie len pre ich cynizmus, ale možno aj preto, že im to z hlavy vytlačila iná téma. A to je príčinou ťažšieho vzdelávania súčasných žiakov, ktorú bude potrebné riešiť. Všade je priveľa informácií, ale aj zážitkov, ktoré konkurujú informáciám zo školy. Dnešní žiaci sú navyše iní. Niežeby sa nezaujímali, ale majú mnoho iných záujmov (informácií), ktorým škola nedokáže, ba ani nemá konkurovať. Už na nich neplatí, čo vyskúšaš, to sa naučíš. Navyše, máme mnohé predmety, ktoré sa nedajú prezentovať experimentom, bez memorovania, konkrétne a názorne. Na druhej strane, témy predvádzané experimentom treba teoreticky uchopiť, aby sa z vyučovania nestala len šou a v budúcnosti by nevedeli aplikovať názorne vysvetlený princíp na podobnom jave.

V súčasnosti máme pomerne veľa informačných prameňov. Tým najobľúbenejším je internet – takmer nekonečný zdroj dát. V takejto situácii sa musíme zamyslieť, či máme vyučovať kompetencie alebo obsahy, nie to, či máme reformovať obsah vzdelávania, implikovať doň nové témy a učiť ich za každú cenu zážitkovo. Obsahové vyučovanie predpokladá memorovanie, abstraktné myslenie aj klasický výklad učiteľa. Ak však prejdeme ku kompetenčnému vyučovaniu, prejdeme k pragmatizmu, rezignujeme na fakty a v tom prípade overujeme kompetencie žiaka, kritickú prácu s prameňmi, nie pamätanie si faktov. Môžeme oba spôsoby aj spojiť. Obávam sa však, že pohrávaním sa s obsahom vyučovania nezvrátime trend menej svedomitého prístupu žiakov k vzdelávaniu, čo je dôsledkom doby, v ktorej žiaci žijú. Už teraz sme svedkami toho, že sa žiaci v pomerne nízkom veku profilujú, dokonca si vedia zarobiť peniaze a škola je pre nich druhoradá, dokonca ich retarduje v rozlete.

Nie je pravdou, že školy nereagujú na aktuálne potreby spoločnosti (aj napriek tomu, že prídu celoslovenské testovania a tam sa overujú fakty a požadujú konvergentné odpovede). Problémom je to, že za flexibilitou škôl zaostáva systém a legislatíva. A netreba zabúdať na to, že každá zmena vyučovacieho obsahu musí korešpondovať s vytváraním podmienok žiakov a učiteľom. V neposlednom rade si potom treba povedať, či má stredná a neskôr vysoká škola požadovať faktografiu či pragmaticko-kompetenčné predpoklady, aby sa nestalo, že na ZŠ a SŠ budeme inovatívni, no vysokoškolské štúdium ovalí žiakov protikladným spôsobom štúdia. Takže reforma obsahu nespočíva iba v priblížení učiva a v jeho aktualizácii. Spočíva v stanovení spôsobu práce vo vzdelávaní: Dôkladne definovaný obsah či všestranné rozvíjanie kompetencií?

PhDr. Ján Papuga, PhD.

Bratislava-Rača

ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava

janpapuga@gmail.com

FB: Ján Papuga

FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny

www.janpapuga.sk

9. 5. 2020