Diskriminácia v školskej praxi

DISKRIMINÁCIA V ŠKOLSKEJ PRAXI
Nie som toho názoru, že len kvôli Vianociam by mali ustať aktivity aktívnych a malo by sa pod vplyvom rôznych želaní zabudnúť na to, čo nás trápi. Určite ma nezaujímajú pozdravy politikov, ktoré vyznievajú neúprimne, falošne, keďže pracujem v oblasti, ktorá to po uplynutí sviatkov bude schytávať znova a znova. Aj pre uvedené dôvody v čase pred Vianocami píšem ďalší text o školstve. Inšpirovala ma k nemu televízna reportáž Andrey Šprochovej, ktorá hovorila o udeľovaní odmien učiteľom v predvianočných výplatách. Spravidla sa nevyjadrujem k platom učiteľov, to nechávam na iných. Ja si tú stovku navyše viem zarobiť aj inak, a keď sa mi bude máliť, odídem robiť do inej oblasti. Prvé, čo mi však napadlo po zhliadnutí spomínanej reportáže, je slovo diskriminácia. Áno, práve tá diskriminácia, ktorú máme integrovať do vyučovania, máme ju nalievať deťom do charakteru, máme ju zapracúvať do rôznych zbytočných dokumentov. Škola tak opäť preberá zodpovednosť za tému, ktorú priniesla súčasná spoločnosť. Aby sme zabránili už v ranom veku človeka tomu, čo štát bez utajenia a so samozrejmosťou vykonáva.
Je veľmi ťažké učiť deti, že sa nemá diskriminovať, keď štát koná opačne. Učiteľ pri všetkej snahe vyzerá ako teoretik, idealista, rojko. Dnešní mladí ľudia aj vďaka informačným technológiám dobre vedia, čo sa v spoločnosti deje. Odhalia, keď im učiteľ klame, hoci tak robí s výchovným cieľom. Môžeme veriť tomu, že deti ovplyvníme. Ale narazia (ak už nenarážajú) na svet dospelých, v ktorom je diskriminácia metódou existencie. Otvára sa tak otázka, ako pristupovať k výchovným témam, ktoré nám štát diktuje. K témam, ako predchádzať negatívnym javom spoločnosti, hoci je často štát garantom negatívneho. Odpoveď na takéto otázky by zaplnila monografiu.
Prepáčte mi širší úvod, už sa vraciam k jadru textu – diskriminácia v školskom prostredí. Konkrétne a preukázateľné príklady na diskrimáciu štátom tolerovanú, no ničiacu školu uvádzam v nasledujúcich siedmich bodoch:
1. Odmeny. Väčšiu obludnosť, akou je to, že školy nemajú jedného zriaďovateľa, si už neviem predstaviť. A každý zriaďovateľ financuje školy inak, hoci môžu byť rovnako/rôzne kvalitné, resp. nekvalitné. A potom to vyzerá tak, ako uviedla spomínaná reportáž: odmeny nie na základe kvality práce, ale na základe toho, pod kým škola funguje. Ak si učiteľ nájde školu vo svojom meste, blízko bydliska, vyhovuje jeho predstavám, je v nej spokojný a jeho práca má pozitívny ohlas, nestačí to. Lebo v stave rôznorodého zriaďovania škôl sa tento učiteľ nachádza v škole pod obcou, ktorá má čo robiť, aby naškrabala na odmeny alebo peniaze zadrží a použije inak. Iní učitelia zas bez ohľadu na to, ako pracujú, odmeny dostanú, lebo sú pod iným zriaďovateľom. Tým sa vytvárajú dvojaké kategórie škôl. A veľká časť z nich je diskriminovaná. A to nehovoríme o materských školách a školských kluboch detí, ktoré sú závislé od obcí, hoci vykonávajú rovnako dôležitú pedagogickú činnosť ako učitelia všeobecnovzdelávacích predmetov. Ďalšia diskriminácia vyplývajúca zo zlého, neprehľadného a škodlivého financovania regionálneho školstva, na ktorú sa pravidelne ukazuje. Dokedy?
2. Nepedagogickí zamestnanci. Často počúvame marketingové proklamácie politikov o zvyšovaní minimálnej mzdy. Dokonca sa jej garancia má dostať do Ústavy. Ako je potom možné, že nepedagogickí zamestnanci, ktorí sú často miechou školy, dostávajú plat pod zákonom stanovenou minimálnou mzdou a školy im musia doplácať zo svojho chabého rozpočtu to, čím sa chváli štát. Modelovejší príklad diskriminácie úboho zarábajúcich kuchárok, školníkov, hospodárskych pracovníčok či upratovačiek sotva nájdeme.
3. Učebnice. Podľa Ústavy SR štát ponúka bezplatné školstvo. A čo učebnice? Niektoré sú preplácané, iné nie. A práve tie iné – učebnice cudzích jazykov – sú často veľmi drahé. Buď priznajme, že školstvo je platené, alebo nech kompetentní zabránia selekcii učebníc na platené a neplatené. Aj takýmto prístupom dochádza k diskriminácii – najmä žiakov a rodičov, príp. autorov učebníc.
4. Pedagogickí asistenti. Ako sa môžu politici a rôzni úradníci, najnovšie aj hovorcovia (opäť) chváliť tým, že školám poskytujú pedagogických asistentov, keď každý rozhľadený učiteľ vie, že pedagogických asistentov je nedostatok a žiakov so špecifickými problémami pribúda. Ako k tomu príde škola napr. v Trenčíne, ktorá má pedagogického asistenta, a škola v Bratislave, ktorá ho nemá? Teda nie škola, ale ako k tomu príde žiak, ktorý potrebuje pomoc? Pritom aj škola v Bratislave má rovnaké pedagogicko-psychologické odporúčanie na zamestnanie pedagogického asistenta. Zbožňujem aj tvrdenia typu, že my v Bratislave nepotrebujeme asistentov, vraj máme „normálne“ deti. Ani nebudem detailnejšie uvádzať príbehy o tom, ako si školy prehadzujú uchádzačov o štúdium, ktorí majú diagnostikovanú poruchu a ony ich nemôžu prijať, keďže nemajú asistentov (resp. ani špeciálneho pedagóga). Diskriminácia detí, ktoré potrebujú pomoc!
5. Testovanie 9. Ako je možné, že sú základné školy traumatizované porovnávaním a zoraďovaním podľa výsledkov Testovania 9 v situácii, keď mnohí žiaci po 5. ročníku odchádzajú na osemročné gymnáziá, prípadne aj z 8. ročníka na bilingválne? Najlepšie a najkvalitnejšie jadro tried je nenávratne preč. Výsledky žiakov, ktorí ostali na základných školách, musia byť zákonite skreslené. Okrem toho sa žiaci na osemročných gymnáziách nezúčastňujú Testovania 9, nie sú hodnotené prizmou výsledkov z neho, teda opäť sa vytvárajú dve kategórie škôl – tie, ktoré sú posudzované podľa Testovania 9, hoci prišli o najšikovnejších žiakov a tie, ktoré posudzované nie sú, hoci si najšikovnejších žiakov vzali. A pritom aj NÚCEM a štátne orgány trvajú na testovaní 15-ročných detí. Tie 15-ročné sú rovnako na základných školách, ako aj na gymnáziách. Tak čo testujú? Deti či základné školy?
Za diskrimináciu považujem aj to, že sa škola, učitelia a žiaci posudzujú iba na základe testovania dvoch predmetov, ktoré nedokážu zhodnotiť celé spektrum vlastností a schopností žiakov, ktoré by mohlo vypovedať o kvalite školy a pridanej hodnote jej spôsobu vzdelávania.
V súvislosti so strednými školami je diskriminujúce to, že žiaci gymnázií a stredných odborných škôl sú testovaní v predmete slovenský jazyk a literatúra podľa rovnakých kritérií, hoci podmienky na vyučovanie tohto predmetu sú diametrálne odlišné.
6. Financovanie. Nedá mi nespomenúť ďalšiu nespravodlivosť, že súkromné školy okrem normatívu získavajú peniaze aj od rodičov. Skúste vybrať na štátnej škole financie navyše. Financie, od ktorých je škola závislá, a uvidíte, čo sa spustí. Ale nechcem rýpať do tohto typu diskriminácie, aby tu niekto nezačal hovoriť o tom, že bránim podnikaniu. Fascinuje ma však to, že veľká škola dostáva menej financií na žiaka ako malá škola. Prečo by sa mala malá škola snažiť o väčší počet žiakov, čím by si vlastne znížila normatív? Ide o ďalšiu absurdnú diskrimináciu podporovanú štátom. Vyrušuje aj dozaista politicky presadený zámer financovať národnostné školy vyšším normatívom. Verím, že sa raz dočkám takejto pozitívnej diskriminácie aj na slovenských školách.
7. Problémoví žiaci. V súvislosti s pozitívnou diskrimináciou mi napadá, kedy sa spraví niečo pre žiakov, ktorí nemajú diagnózu a ich správanie je veľmi dobré. Ak má žiak špecifický problém, nastupujú odborníci, ktorí mu pomôžu. Ak má žiak veľmi zlé správanie, najmä na základnej škole, pošle sa k psychológovi a robia sa preventívne opatrenia. Samozrejme, ak rodičia súhlasia. Ak nie, zostáva v triede, znemožňuje výchovno-vzdelávací proces, čo poškodzuje najmä bezproblémových žiakov. Učitelia si už na takýchto zvykli. Ale v súvislosti s nemožnosťou vylúčenia žiaka zo školy trpia najmä žiaci, čo sedia na vyučovacej hodine a ich jedinou chybou je, že nemajú žiadny problém a chcú sa vzdelávať v pokojnom prostredí. Teda ak má takýto žiak problém, kto mu pomôže?
Uvedené spôsoby bezbrehej diskriminácie súvisia s tým, že sa školstvo dlhodobo ignoruje a nie je vôľa zrealizovať dôslednú reformu regionálneho školstva, ktorá nebude postavená na byrokracii, na politických zámeroch, na nápadoch nekompetentných úradníkov a pseudoodborníkov, ktorí nedokážu diskutovať s nadhľadom, ideologicky nezávisle a v kontexte súčasného charakteru školského prostredia, ktoré neraz deformuje štát a spoločnosť. Schytajú to nakoniec iba žiaci, ktorí sa pripravujú na život a pôsobenie v ňom iba formálne, keďže sa v škole vedú k tomu, čo najvyšší činitelia štátu ignorujú, ba pod vplyvom rôznych politických zámerov tolerujú.
Nemienim byť vo výchove detí štatistom a slepo napĺňať opatrenia na predchádzanie negatívnym javom, kým vládnuci sa nimi neriadia. Nebudem pajácom pred deťmi, ktoré sú dnes oveľa vnímavejšie, ako si likvidátori školstva myslia. Zároveň však chcem byť učiteľom, ktorý dá žiakom viac, než požadujú prekonané učebné osnovy. Aj v oblasti diskriminácie. Ako však v tejto situácii postupovať? Ľahko! Odvráťte sa od učebných textov, ktoré mentorujú iba žiakov i učiteľov. Ukazujte žiakom príklady zlyhávania na živých prípadoch, na skúsenostiach zo spoločnosti, prenikajte do tém riadenia štátu, do politiky, buďte úprimný. To bude mať isto väčší vplyv na žiakov ako nekonečná integrácia prierezových tém do všetkých dokumentov školy alebo ako riešenie modelových situácií typu, či má spolužiačka z Číny dostať väčší kus narodeninového koláčika (samozrejme, hygienicky nezávadného – odpusťte mi túto odbočku) ako spolužiačka zo štátu Európskej únie.

PhDr. Ján Papuga, PhD.
17. 12. 2017

12 mesiacov dozadu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.