Konflikt na Ukrajine zameral pozornosť na deti a žiakov. Kiež by sa im venovala pozornosť častejšie a s rovnakou intenzitou aj pri iných problémoch spoločnosti. Lebo akokoľvek si chceme nahovoriť, že deti sú len deťmi a nemajú sa starať do sveta dospelých, vnímajú tak ako my, zasahuje ich dianie v štáte, máva ich citmi a názormi. Preto treba pri komunikácii s nimi brať na ohľad to, že intenzívne reflektujú súčasnú realitu.
V súvislosti s vojnou dostávame pokyny o tom, ako s deťmi komunikovať. Mnohé z nich sú užitočné a citlivé k osobnosti dieťa či dospievajúceho človeka. Pri všetkých zložitých témach však treba myslieť aj na to, že nie každé dieťa chce o zle komunikovať. Veď o vojne počúvajú a čítajú denne, najmä na internete. Je pravdepodobné, že sa rodiča či učiteľa na to spýtajú. To je ideálny stav: dieťa chce komunikovať! Ale násilne im vnucovať túto tému nie je tou pravou cestou, ktorú chceme dosiahnuť. Isto, závažné aspekty rôznych udalostí treba otvárať. Vtedy aspoň vystihnime vhodný čas na rozhovor. Aby sa teraz nestalo, že na každej vyučovacej hodine sa bude hovoriť o vojne. Môže to byť kontraproduktívne. Najlepšou cestou komunikácie je prirodzenosť.
Veľmi dôležité je nepodsúvať deťom ideológiu alebo nenávisť pri komunikácii o vojne. Sám som už zachytil nenávistné prejavy detí voči bežným Rusom. Nie je dobré ani vulgárne reflektovať akúkoľvek tému. V budúcnosti by sa mohlo stať, že všetko, čo sa im nepáči, budú hodnotiť vulgárne, s nenávisťou či ideológiou až propagandou. A dobre vieme, že práve takéto videnie spôsobuje konflikty, ale aj vojny. Obzvlášť apelujem na učiteľov, ktorí by mali témy spoločnosti rozoberať objektívne, nezaujato a s odstupom. Úlohou učiteľov nie je podsúvať jedno videnie. To plazí odjakživa. Práve tak, ako neexistuje len jeden pohľad v rámci fungovania akéhokoľvek javu v spoločnosti.
Ťažké témy treba komunikovať rozumne, pokojne a dostatočne konkrétne. Treba sa pozrieť aj na príčiny a dôsledky konfliktov. Strašenie detí vojnou nie je správna cesta, no jej riziká majú poznať. Možno to prepojiť aj s tým, ako sa správať počas vojny, ako sa robievalo na branných cvičeniach. Všetko toto treba rozvíjať prirodzene, keď na žiakoch vidíme potrebu komunikovať.
Aj keď sa to zdá nevhodné, nezabúdajme na humor a veselé aktivity. Deti čelia veľkému útoku na psychiku, čo môže mať ťažké následky, keďže sú stále vo vývine. Aj preto potrebujú nejaký ostrov pokoja, radosti a útočisko, čo by sme im práve my mali poskytnúť. Aby nehľadali svoj „ventil“ inde a inak.
*
*
*
*
*
*
*
*
O AUTOROVI TEXTU: PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * IG: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk * AKTIVAČNÁ VÝZVA: Šírte tento text, aby sa zo slov stali činy. Zdieľajte ho, je verejný, netreba môj súhlas. Ak sa zdieľať nedá, príčinou je nastavenie FB skupiny. Sprostredkujte môj text ľuďom, čo nechodia na internet. Posielajte ho politikom, ministrom, inštitúciám, školám, médiám. Ak sa s textom stotožňujete, je potrebné, aby sa dostal do povedomia. Aj takto sa menia veci. SPOLUPRÁCA: V prípade, že sa chcete podieľať na tvorení školstva a chcete poznať moju koncepciu, v prípade, že chcete konštruktívne, vecne a odborne komunikovať s inými ľuďmi a chcete dostávať najnovšie informácie, pridajte sa do FB skupiny Školoveda alebo Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania, alebo na môj osobný FB. Akémukoľvek podnetu a konštruktívnej kritike sa poteším. Môžete ju napísať verejne alebo na moje kontakty. V prípade záujmu o aktívnu spoluprácu so mnou ma neváhajte kontaktovať. Ideály sa môžu stať realitou, keď sa bude o nich písať, uvažovať, ale najmä keď sa budú realizovať. To však nedokáže jeden človek…