PONOSY RIADITEĽA III – SEPTEMBER

PONOSY UČITEĽA III – SEPTEMBER
Seba nedokážem pochopiť. Toľko vecí by som vedel, ba chcel robiť a ja zostávam v školstve. Nie v hocijakom, ale v Slovenskej republike. Aj toto mi behá mysľou v septembri, ktorý je taký, že už si ani nespomínam na letné dovolenky a túžim po ďalšom júli a auguste.
O problémoch s obedmi zadarmo nebudem hovoriť, i keď politickí marketéri klamú, aké megasociálne opatrenie to je ako ľahko je realizovateľné. Nebudem rozvíjať ani to, že sa všetky úrady zbláznili a v čase, keď sa musíme venovať žiakom, ktorí sa adaptujú po lete alebo sú noví, vyžadujú stovky informácií. A samozrejme s pripojenou tabuľkou, ktorú lúštite ako genetický kód. Neraz sa vyžadujú informácie, ktoré ešte školy nemajú šancu vedieť (napr. počet stravníkov ešte pred nástupom prvákov). Nehovoriac o stovkách telefonátov a návštev s ponukami, reklamami, krúžkami. Najhoršie sú návštevy, ktoré si myslia, že čakáme len na ne a môžeme sa im venovať v každej minúte, kedy sa rozhodnú prísť.
Apropos, výkazy a štatistiky… Kto by si bol pomyslel pri rozvoji výpočtovej techniky, že pribudne raz toľko papierovačiek, ktoré neraz zdvojujú činnosti, ktoré elegantne dokážu spracovať počítače. Dvojaká práca je dobrá, najlepšia trojaká. A preklápať zo softvéru na softvér je úradnícky fetiš. O tom, že väčšina údajov je úplne nanič, netreba hovoriť, hlavne, že sú v estetickej tabuľke. Ale jediná chyba v nich zburcuje úrady viac, ako pri riešení sociálne slabších alebo problémových žiakov. Začínam veriť známemu, ktorý vraví, že sa takéto činnosti vymýšľajú, aby mali úradníci opodstatnenie. Ale my nie sme úradníci. Sme povolanie o výchove a vzdelávaní detí. A prázdne štatistiky robíme na úkor žiakov hodiny a hodiny, práve v septembri, keď treba spraviť mnoho úloh súvisiacich s novým školským rokom. A na dostatočný počet administratívnych pracovníkov školy nemajú. Denne sa v týchto dňoch pýtam, kedy nastal ten moment, že sme živú ľudskú zmysluplnú prácu nahradili byrokratickým vykazovaním často zhyperbolizovanej prázdnej činnosti. Áno, neraz sa stáva, že je tlačivo samoúčelné a nemá význam, kreuje sa len zo zotrvačnosti. Stále však myslite na to, že tieto debility robíme popri výchovno-vzdelávacom procese!
A podpora zhora? Žiadna. Skôr naopak, cynizmus, opovrhovanie, klamstvá a byrokratická šikana škôl. K tomu nám buchnú zákon o pedagogických zamestnancov, ktorý je hanbou justície a pomstou najhoršej ministerky školstva. A, samozrejme, zákon bez vykonávacích predpisov. V čase, keď prijímate nových zamestnancov a vzápätí ich máte nahadzovať do štatistík zaradených práve podľa neexistujúcich vykonávacích predpisov (Hlava XXII je nič.). Opäť je to v septembri, keď je všetko. Ale neprekvapuje ma, že ministerstvo ani netuší, že sa práve v deviatom mesiaci začína nový školský rok, keď sama ministerka povie, že v tých školách tak veľa nerobíte. Prekvapuje ma to, že v právnom štáte môže platiť zákon, ktorého dodržiavanie sa vyžaduje bez vykonávacích predpisov a potom si ešte uzurpujú právo vyhrážať sa kontrolami. V situácii, keď sa tento právny paškvil rovná riešeniu záhady hlavolamu. Osobne som zažil, že dvaja právnici dali dvojaký výklad. Keďže bežná škola nemá peniaze na vlastné právne oddelenie, musia sa stať riaditelia, ale i učitelia polyhistormi a mentalistami, ktorí sa trafia do hlavy „zákonodarcu“. Ak sa však netrafíte do správnej interpretácie, máte pri kontrole smolu. Voči nej sa nedá odvolať, a tak ste odkázaní na ICH interpretáciu legislatívy a ich ortieľ.
O platoch už bolo veľa povedaného. Ale málo sa povedalo o tom, čo spôsobuje jeho omrvinkové zvyšovanie v intervaloch, aké sa nastavili. Zmena platových dekrétov, ktorá sa neraz rovná pár eurovému zvýšeniu, zahŕňa toľko administratívy, že možno práca a kancelársky papier prevyšuje hodnotu platového zvýšenia. A opäť to robia zle platený hospodár/personalista/mzdárka, ktorí v septembri okrem iného robia zmluvy, štatistiky a zase výkazy pre poisťovne či úrad práce. A popri tom odpovedajú na mnohé otázky typu, prečo neuznáte tú a tú prax, prečo neuznáte kredity po 1. 9., prečo musím doniesť to a to a pod. Popri tom si mnohonásobne študujú nezrozumiteľný zákon o pedagogických zamestnancoch. Navyše evidujú rekreačné poukazy, na ktoré dostaneme peniaze po byrokratickej mašinérii a niekedy si myslím, že sa čaká na to, kedy pod vplyvom mnohých povinností rezignujeme pýtať prostriedky a radšej túto populistickú politickú sebaprezentáciu uhradíme z bežného rozpočtu. V budúcnosti chudobným školám capnú povinnosť prispievať na športové poukazy, veď škola je firma s kompletným personálnym zabezpečením a s vysokými ziskami, ktorá si môže dovoliť všetko.
Spomeniem ešte netransparentný socialistický systém distribúcie učebníc, z ktorých mnohé nedošli, mnohé došli v malom počte a mnohé prichádzajú zase v septembri. Aby sa zabezpečilo vyučovanie, riaditelia si medzi sebou knihy požičiavajú, a tak im vzniká ďalšia agenda, ktorá by sa nestala, keby si škola mohla učebnice voliť sama.
Aj keď kdesi v mozgu s túžbami mám nejakú nádej na zmenu, silno o nej pochybujem. Naše školstvo, ale aj iné oblasti v našom štáte, sú tak preštruktúrované, že tu zdravý rozum nemá šancu vyhrať a naďalej budú vyhrávať iba pseudonápady tvrdých úradníckych postupov, ktoré zapadnú do zaužívanej, hoci často rozumu odporujúcej mašinérie. A to všetko s toleranciou tichej alebo pasívnej väčšiny, ktorej stačí, že sa nažerie zadarmo, odvezie si zadok vlakom bez platenia alebo jej zavrú hubu dotáciou na fasádu kultúrneho domu. Ekológia, školstvo, sociálne slabší ľudia sú oblasti, ktoré nič neprinášajú v zmysle kapitálu, načo to riešiť. Užime si hneď a teraz. Po nás potopa. Hlavne, že sa tu rieši zadlžovanie krajiny. No to, že krajina bude mať dlh, je nič oproti tomu, čo tu kvasí a vykvasí v budúcnosti.
Na akékoľvek zmeny a najmä v školstve neverím aj preto, že práve peniaze budú rozhodovať. Nech aj príde ten najkompetentnejší minister, čo bude chcieť veci riešiť, pohorí. Prídu úradníci, štatisti a iné podivné skupiny, dajú mu lajstrá a po čase poprie akýkoľvek nový názor, vkĺzne do byromašinérie plnej nezmyslov a iracionalít. Len aby sa ušetril rozpočet – hlúpe návrhy ho málokedy míňajú. Okrem toho v našej krajine vyhráva lobing, čo ja osobne považujem za druh korupcie. Lebo nech máte akokoľvek dobrý nápad, bez lobingu a známostí sa ním zaoberať nebudú a vyzniete ako rojko s idealistickým zámerom, defacto s rozumným návrhom. To mi potvrdzujú ľudia, čo poznajú tieto procesy oveľa lepšie ako ja. A ak sa vám aj podarí niečo presadiť, tak vám do vášho návrhu dajú toľko zmien, že sa pôvodný obsah brutálne zmení a stane sa z neho paškvil. Možno sa také niečo stalo aj pri pedagogickom zákone, mohol byť na začiatku dobrý, minimálne jeho duch. Nie vždy je teda dobré kolektívne tvorenie zákona, ktoré z návrhu spraví toaletný papier, keďže doň zasahujú aj ľudia, čo ani netušia, čo je škola.
O pasivite ľudí ako príčine stavu štátu som už mnoho ráz písal. Áno, tá je zabijakom našej krajiny. A tiež strácam nádej, že sa to zmení. Za problém považujem aj konzervativizmus a cirkevizmus, ktoré vyvíjajú tlak proti zmenám, ktoré v 21. storočí potrebujeme. Necítim sa ako liberál, ale uvedomujem si, že dnešná doba potrebuje prieniky klasického a liberálneho, teda nemôže byť všetko postavené na postsocialistickej či ideologickej doktríne. Avšak strach z voličov sotva prijme nejakú stranu, aby rázne zasiahla do školstva či politického systému vôbec. A obyvateľstvu tento stav vyhovuje, prečo by to robila. Čo to však prinesie, netuším. Isté je, že to neprinesie nič „zadarmo“.
Mám zástupkyňu. Hodiny počíta stĺpčeky, ktorých je viac ako v tikete Tiposu. Zároveň vedie triedu a výchovné poradenstvo. Stále sa usmieva, na ľudí je vždy príjemná. Vybaví všetko. Všetko, čo sa dá, spravím radšej ja, aj keď mi hovoria: Ty to nerob, to má robiť zástupkyňa. Ale ja najlepšie viem, ako maká, preto jej chcem pomáhať. Pred chvíľou (štvrtok 23.00) sa vrátila z futbalového zápasu, na ktorý deti túžili ísť a podmienkou organizátora bola, že tam musí byť učiteľ. A zajtra ráno nastúpi a bude sa znova usmievať. Aj keď ste si asi povedali, aké je to krásne, ja ju chcem pokarhať. Lebo kým budeme robiť z presvedčenia prácu, ktorá sa v súčasných podmienkach a pod deviantnou politikou nedá robiť len z presvedčenia, rôzni školskí hejodborníci a politici sa budú spoliehať na to, že SA to spraví, že po čase sa všetko upokojí, že si pedagogická obec zvykne, rezignuje, že ustúpi a oni budú môcť ďalej vymýšľať hrôzy, ktoré ničia riaditeľov, učiteľov a nepriamo aj žiakov.