…aj iných, no som učiteľ, tak o nich budem písať. Samozrejme, mám súcit aj s predavačmi a predavačkami, stavebníkmi a inými robotníkmi. Je jasné, že nezatvorenie I. stupňa je čisto ekonomické riešenie (nehľadajte v ňom logiku) a treba ho prijať, inak budete označovaný za niekoho, kto nechce pomáhať, kto šíri epidémiu, kto spôsobuje nepokoje, možno za konšpirátora… Aj preto to viac už nechcem rozvádzať. Jednoducho, istá časť učiteľov zostáva v školách pre vyšší záujem, stávajú sa potenciálnymi obeťami a bude musieť veriť, že žiadny vírus ich nechytí, hoci sú to neraz ženy a neraz v preddôchodkovom veku. Namiesto ďalšieho písania kopírujem list kolegyne, ktorý aj mňa, ktorý sa choroby nebojí, chytil za srdce. E-mail ženy, ktorá sa na rozdiel odo mňa bojí, a chápem prečo…
„Vážený pán Papuga,
dovoľte mi osloviť Vás vo veci, ktorá mňa osobne veľmi trápi, no sama ňou neviem pohnúť a nič spraviť. Som učiteľkou SJL v našej základnej škole. Máme tu dve ZŠ s MŠ a jedna je od zajtra zavretá podľa nariadenia okresnej hygieny. A prečo vlastne píšem. Cítim sa v týchto dňoch ohrozená, kovid je v meste, v rodinách, v tej druhej škole. Stále myslím na to, že chodím do práce, premiestňujem sa po škole, chodím po triedach a moje ochranné prostriedky sú – jedno rúško, mydlo a kúpená dezinfekcia v kabinete. Na začiatku šk. roka sme vyfasovali od riaditeľa niekoľko rúšok, možno dvadsať, a tým sa celá starostlivosť ministerstva a hygieny o mňa ako učiteľky, skončila. Viem, že riaditeľ prísne dodržiava nariadenia, robí všetko pre to, aby sa nič nezanedbalo. Aby sme nedostali pokutu, ak by prišla hygiena. Napriek rúškam mám teraz pocit ohrozenia a vystavenia obrovskému riziku nákazy. Aký zmysel majú tri bloky v jedálni, keď sa tam stretne 20 detí, pekne papkajú, rozprávajú sa. A pritom sú reštaurácie zatvorené, v nich sa jesť nemôže. Zoberme si poštu. Pani sedí za plexisklom s rúškom a štítom na tvári, s rukavicami na rukách, klienti k nej pristupujú pekne disciplinovane s odstupom a po vydezinfikovaní rúk. Sociálka – plexisklo, rúško, štít, jednotlivec. A čo my, učiteľky? Stále sme vystavené riziku nákazy už len preto, že v triedach sa stretávajú a sú počas celého vyučovanie zavreté desiatky detí. Nosia rúška počas hodín, no cez prestávky pekne papkajú, pijú, kričia na seba, stískajú sa, chodia po pomôcky do kabinetov, behajú na WC… Doma sú možno s infikovaným rodičom, súrodencom, ale do školy ich veselo pustíme. Objaví sa jeden pozitívny na mestskom úrade – úrad zatvoria.
V prostredí tried – dýchaním, kašľaním, dotykmi a kýchaním žiakov priam presýtených sme my, učitelia, s rúškom na tvári. Nie je to málo? Stali sa z nás bojovníci v prvej línii, ktorí majú zachrániť ekonomiku republiky. Teraz sme v prvej línii my. Ale ako sa k situácii stavia ministerstvo? Vyzerá to, že na nás učiteľov, v prevažnej väčšine matky, zabudlo. Možno nechce tieto fakty vidieť a pomenovať, veď učiteľky sa musia postarať o deti ešte do práce chodiacich rodičov, nie? Ako však mám riešiť situáciu, keď sú moje deti – žiaci druhého stupňa – doma, to mi nikto neporadí. A ďalej… Po prvej vlne kovidu na Slovensku som vypĺňala akýsi dotazník pre ministerstvo, v ktorom zisťovali môj názor na zvládnutie situácie. Nebola som vôbec nadšená, a tak vyzerali aj moje odpovede. A teraz sa pýtam, načo bola dobrá táto aktivita, keď sa nič nezmenilo a nikam sa vec neposunula. Vôbec si nie som vedomá, že by som mala k dispozícii vyčlenený PC, slúchadlá či webkameru, ktoré by mi mali pomôcť zvládnuť čo najlepšie druhú vlnu kovidu a dištančné vzdelávanie detí, ak by k nemu prišlo i v našej škole. Vážený pán Papuga, na záver len spomeniem, že som učiteľkou už dvadsať rokov a pri svojej profesii som pred dvomi rokmi začala platiť príliš vysokú daň vo forme onkologického ochorenia, ktoré sa snažím prekonať aj tým, že pracujem. Lebo práca ma zamestnáva a nerozmýšľam nad fatálnymi dôsledkami, ktoré moja choroba môže priniesť. Ale strach v tejto situácii a priam chaotických podmienkach mám. Veľmi pekne Vás prosím, ak môžete, posuňte moje obavy ďalej, tým múdrym a kompetentným, aby sa nad týmito obavami a myslím, i obavami ďalších učiteľov, zamysleli.“
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * www . janpapuga . sk
Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva a iným vládnucim politikom bol text zaslaný.