V týchto dňoch si pripomíname sté výročie úmrtia uznávanej osobnosti, ktorou je Milan Rastislav Štefánik. O jeho historickom význame a posolstvách netreba ani písať. V ankete RTVS sa dokonca stal najväčším Slovákom. Pred štyrmi rokmi sme si zase pripomínali výročie narodenia druhého najväčšieho Slováka, Ľudovíta Štúra. Už vtedy ma mrzelo, že sa o takéto osobnosti kde-kto obtiera, reční o nich namiesto toho, aby sa naše skutočné osobnosti nasledovali a inšpirovali sa nimi činy mnohých.
V sobotu 4. 5. 2019 sa konala pietna spomienka pri Mohyle M. R. Štefánika v Brezovej pod Bradlom. Prišlo mnoho osobností, bývalých vojakov, generálov, zahraničných hostí a mnoho Slovákov. Ja som zostal doma. Nedokázal by som počúvať či vidieť niektoré osobnosti politického života, ktoré majú ďaleko od štefánikovského odkazu a napriek tomu nachádzajú vo svojich prejavoch paralely k vlastným konaniam. Využijú každú možnosť na sebaprezentáciu, neuvedomiac si, že odkaz Štefánika nie je slovo, ale čin. Aktivita v prospech národa, čestnosť, morálka, skromnosť, obeta chýbajú v súčasnej politike. Pripomínanie osobností by malo naznačiť politikom, ktorí sa ošívajú frázami, ako vládnuť a správať sa nie iba v dni výročí. Dejiny nás poúčajú každý deň.
Okrem politikov by sa mali oboznamovať s históriou aj mladé generácie. To je úloha školy. Asi nemusíme diskutovať o tom, že významné slovenské osobnosti by mali byť témou vyučovania. Najmä preto, že ich životy sa neraz účelovo interpretujú a prekrúcajú. V osnovách dejepisu sa však mená Štefánik alebo Štúr nespomínajú. Sú iba súčasťou vyučovania historických udalostí okolo Slovenského národného obrodenia a vzniku Československej republiky. Teoreticky, obe uvedené osobnosti môže učiteľ spomenúť dvoma vetami. A hypoteticky ich nemusí spomenúť vôbec. Isto, v učebniciach sa o nich píše, avšak učebnica nie je záväzná. Za podobu štátneho vzdelávacieho programu (osnov) sú zodpovední práve politici, ktorí neraz vyčítajú národu, učiteľom, že sa slovenskej histórii nevenuje priestor. Aj tento príklad hovorí o nutnosti dôkladného kvalitatívneho i kvantitatívneho prepracovania kurikula, na čo roky upozorňujem.
Štefánik sa zaujímal aj o prírodné vedy, venoval sa astronómii, podnikal výpravy na hory. (Vzťah k prírode mal aj Ľudovít Štúr.) O to viac ma zarmútilo, že pre výročie úmrtia takejto osobnosti sa v okolí majestátnej mohyly na Bradle nenahraditeľne a nezodpovedne vyťali desiatky zdravých a majestátnych stromov v okolí prístupovej cesty k hrobu Štefánika. Vraj bránili výhľadu a pohybu! Isto, stromy tam boli účelovo zasadené boľševikmi. Ale vyťať ich tak, ako sa vytínajú hektáre lesov po celom Slovensku, považujem za barbarské a nehodné M. R. Štefánika a vyspelej spoločnosti. Aj to je dôvod, prečo sa na to miesto nevrátim. Pamätám si ho inak. Dokonca výhľad naň zdola, takže nejaká estetika bola hlúpa zámienka na ďalšie nivočenie prírody.
Podobné výročia pripomínajú, ako vzdialení sme odkazom našich osobností, ktoré nerečnili, ale konali tak, aby si uctili národ, krajinu a jej prírodu.
Pre RegionPress