Sledoval som diskusie o rozšírení domáceho vzdelávania (ďalej DV) na 2. stupeň základných škôl, čo je bežným štandardom moderného školstva v iných krajinách. Keďže som už o DV neraz písal, nechcel som sa opäť vyjadriť. Avšak, kontaktovalo ma isté médium, tak sa mi znova naskytla príležitosť porozmýšľať o tejto téme.
Opakujem, že DV je bežným štandardom a nevidím dôvod na jeho nezavedenie. Moja obľúbená anglicko-nemecko-írska hudobná skupina The Kelly Family, pozostávajúca z 9 súrodencov, bola vzdelávaná doma a vyrástli z nich vzdelaní a plnohodnotní ľudia, ktorí dávajú miliónom ľuďom šťastie i nádej. Svojou tvorbou. Príkladov iných úspešných „homeschoolerov“ je veľmi veľa.
Obávam sa, že u nás budú dlhodobé diskusie, ktorých výsledkom bude buď zlý zákon, alebo žiadny. A pritom niet o čom diskutovať, riziká nie sú a skúsenosti z iných krajín sú dobré. Paragrafové znenie domáceho vzdelávania je jednoduché. Problémom budú zrejme, ako vždy, financie, t. j. aký normatív dať na žiaka v domácom vzdelávaní, aby boli školy motivované umožňovať žiakom domáce vzdelávanie. Alebo bude problémom hlavatosť a predstava vlastnej neomylnosti u niektorých politikov, ktorí budú brojiť proti tomu, kým sa s ním politickí zástancovia DV nejako nedohodnú v zmysle podpora tohto zákona za podporu ich zákona. Aby sa zbavili presvedčenia, že decko má iba sedieť v lavici v budove školy. Takto to funguje aj pri oveľa závažnejších zákonoch pre ľudí – rozhoduje pár jednotlivcov a handlovanie. Možno sa objavia aj názory, aké je DV škodlivé, pričom to nie je pravda. Takže diskusia bude skôr o tom, či to súčasné zloženie parlamentu láskavo dovolí, hoci má tento zákon výrazne proľudský a proobčiansky rozmer.
Keď som riadil školu, umožnil som DV na I. stupni, najmä keď som videl, že tým rodičia hľadajú útočisko, pretože mnohé slovenské školy, žiaľ, nedokážu naplniť potreby detí, ktoré majú nejaké poruchy, potreby. Najmä ak majú byť v preplnenej triede. Súčasným školám dlho potrvá, kým budú vedieť/môcť uspokojiť špeciálne potreby špecifických žiakov. Aj preto rodičia volia cestu vzdelávania svojich detí doma, neraz chcú ušetriť školu od prejavov správania ich dieťaťa. Niekedy je DV nevyhnutnosťou u rodičov, ktorí často cestujú, alebo u rodičov športovo či umelecky nadaných detí. Isto, existuje aj dôvod DV, že rodičia so súčasným školským systémom nesúhlasia, na čo majú v demokracii plné právo. A dopĺňam, že majú na to aj dôvod.
Najzávažnejšia prekážka na individualizovanie prístupu k špecifických žiakom je príliš veľký počet detí v triedach. To však nie je vina škôl, ale školskej legislatívy. Sami učitelia roky upozorňujú na to, že ak sa má škola správať inkluzívne, je potrebné znížiť počet žiakov v triedach (aj na 2. stupni) a prispôsobiť tomu normatív. A, samozrejme, zabezpečiť dostatočný počet odborníkov.
Napriek závažným systémovým chybám som sa na našej škole pokúšal pomôcť zúfalým rodičom, hoci som mal s tým problémy, ba varovali ma pred inšpekciou, ktorá za posledného vedenia DV brala ako nutné zlo. Zvíťazilo vo mne humanistické poslanie pedagóga a otvoril som dvere „homeschoolerom“. Hoci, stretával som sa aj s rodičmi, čo chceli domáce vzdelávanie ako manieru. Takých však bolo minimum. Najviac bolo tých, čo potrebovali pomoc a hľadali spôsob, ako sami deťom pomôžu, keď im nevie pomôcť štát a školy im pomôcť nemôžu. Chceli len jediné – suplovať úlohu štátu…
Vítam, že bude DV aj na druhom stupni. Kolegovia, neobávajte sa, že klasická škola zanikne alebo deti prídu o sociálnu interakciu. Neprídete ani o prácu, úväzok. Málo rodičov si môže dovoliť nechať deti doma. A deti, čo sa učia doma, majú dostatok sociálnych kontaktov, keďže sa sieťujú a stretávajú. Ak sa DV dobre nastaví, môže mať z toho výhodu i škola, i učitelia, ktorí si rozšíria svoje kompetencie o „diaľkové“ vzdelávanie (pedagogický rast), prípadne môžu byť odmenení za individuálnu prácu so žiakmi DV (konzultácie, skúšanie). Okrem toho sú rodičia žiakov v DV vďační a môžete s nimi počítať v komunite školy.
Kým klasická škola aj pod vplyvom nedostatku záujmu zo strany štátu pomáhať školám nedokáže plniť svoje funkcie, je opodstatnené, že zúfalí rodičia „ťažšie zvládnuteľných detí“ alebo detí so špecifickými potrebami hľadajú aj túto možnosť vzdelávania, preto ho treba umožniť, zlegitimizovať. Doteraz to títo rodičia robili tak, že prihlásili svoje dieťa na slovenskú školu, no vyučovali sa v zahraničnej, najčastejšie v českej škole, ktorá umožňuje domáce vzdelávanie aj na 2. stupni, teda takáto obchádzka sa tvárila ako klasické zahraničné štúdium. Na slovenskej škole ich preskúšavali, čím kontrolovali ich vzdelávanie doma, resp. na zahraničnej škole. Takéto manévre nepatria do demokracie 21. storočia. DV je legitímny spôsob plnenia vyučovania. A v prípade niektorých detí je v súčasnom stave viac než potrebné.
V žiadnom prípade sa však nesmie ustúpiť zo zámeru dohľadu východiskovej slovenskej školy na domáce vzdelávanie. Žiaci vzdelávajúci sa doma musia naplniť ten istý vzdelávací program ako denní žiaci (teda ak nemajú zdravotné výnimky). A mali by prísť na skúšku do školy, ako je to aj teraz, aby boli komisionálne preskúšaní, hoci s individuálnym vkladom skúšajúcich (viac času, dialóg, spájanie skúšaných predmetov).
Treba však pripomenúť, že sa musí zvýšiť normatív pre školu aj za deti v domácom vzdelávaní, aby mala škola prostriedky na motiváciu učiteľov, aby sa systematicky venovali takýmto deťom, prípadne na potrebné materiálno-technické vybavenie. Aby neboli brané ako deti, ktoré sú príťažou. Zvýšený normatív by aj školy motivoval prijať žiakov na DV. Cieľom je pomôcť všetkým trom zúčastneným stranám. Jednoznačne teda schvaľujem návrh, len vyslovujem obrovské upozornenie k spôsobu realizácie tejto zmeny – domáce vzdelávanie nemá byť alternatívnou školou, ale alternatívnym spôsobom osvojovania si povinného obsahu vzdelávania. Aby sa nestalo, že sa začne DV využívať ako zámienka vyhnúť sa škole, intenzívnemu vzdelávaniu a pravidelnému skúšaniu. Určite by som zvážil aj domáce vzdelávanie na strednej škole v rámci jedného zákona.
Na našej škole sme mali dobré skúsenosti s deťmi v DV. Nevedeli vždy na jednotky, ale boli porovnateľné s bežnými žiakmi. Možno potrebovali viac času, menej publika a viac rozprávania. Niekedy bol problém s tým, že nemali školské návyky, bola s nimi „ťažšia reč“. Osobne by som svoje dieťa na DV nedal, ale plne chápem časť rodičov, že takúto legislatívnu zmenu potrebujú.
DV (aj na 2. stupni, resp. treťom) je pre niektorých rodičov útočiskom a je veľkou a ďalšou z mnohých chýb slovenského školstva, že je táto možnosť rodičom roky upretá. Kým sa bude dlhodobo uvažovať a diskutovať, či to poslanci dovolia, pribudnú ďalší nešťastní rodičia, ktorí popri svojich povinnostiach budú hľadať kolesá záchrany. A je nesprávne, že mimo svojho domova. Domova, ktorý garantuje právo na vzdelávanie a rovnosť vzdelávania našich detí.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
Zdieľajte tento text, ak sa s textom stotožňujete. Posielajte ho na vyššie miesta, ak textu veríte. Ukážte text ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva bol text zaslaný.
Môj predchádzajúci článok k DV z r. 2019:
HOMESCHOOLING
Podľa školskej legislatívy je na prvom stupni základnej školy možné domáce vzdelávanie, tzv. homeschooling. Stačí na to súhlas riaditeľa školy, mať garanta, t. j. učiteľa I. stupňa, treba spísať individuálny študijný plán, urobiť ešte pár byrokratických úkonov a dieťa sa môže vzdelávať v domácom prostredí. Samozrejme, rodičia musia mať prostriedky na to, aby mohli so svojím dieťaťom denne zostať doma a dohliadať na jeho vzdelávanie. Každý polrok je potrebné prísť na komisionálnu skúšku zo všetkých predmetov a domáce vzdelávanie sa tak napĺňa vo forme vysvedčenia. Toto platí len do štvrtého ročníka vrátane. Žiaľ, na rozdiel od Českej republiky, náš zákonodarca neumožnil takýto typ individuálneho vzdelávania na druhom stupni ZŠ. Či je to tradičná nedokonalosť slovenského zákona alebo zámer ministerstva, ktoré sa obáva masového rozmachu „homeschoolingu“, nech zostane nezodpovedané. Isté však je, že takéto polovičaté riešenie sťažuje situáciu rodičom, ktorí z rôznych dôvodov nedôverujú klasickému vzdelávaniu. Neostáva im iné, ako využívať rozličné diery zlého školského zákona, aby zachovali kontinuitu vzdelávania svojich detí. Najčastejším spôsobom je to, že prihlásia deti na slovenskú školu a požiadajú o štúdium v Česku, kde je možné domáce vzdelávanie, ako aj v iných krajinách s vyspelým prístupom k školstvu. Aj tu cítim prehnaný konzervativizmus ministerstva školstva a snahu ponechať v deštruktívnom systéme, čo najviac žiakov, aby sa nebodaj nevymkli spod kontroly domácim „neštandardným“ vzdelávaním, aby neušli diktátu štátu.
Aj keby sa domáce vzdelávanie dovolilo počas celej základnej školy, je nepravdepodobné, že by sa žiaci hromadne začali vzdelávať doma. Málo rodičov si môže dovoliť byť celý deň s deťmi bez pravidelného platu. K domácemu vzdelávaniu sa utiekajú, ak dieťa nezvláda societu školy alebo jednoducho nedôverujú školskému systému. Niekedy je to aj z dôvodu, že rodičia často cestujú a nežijú na jednom mieste. V poslednom období pociťujem, že mnohí rodičia vidia závažné nedostatky v systéme slovenského školstva, ktorý dlhodobo stagnuje a ignoruje potreby žiaka, ako to vidíme všetci, čo v školstve pôsobíme. Aj preto sa rôzne alternatívy vzdelávania objavujú čoraz častejšie. Keďže štát dlhodobo nevie uspokojiť potreby žiaka, ba dostáva osadenstvá škôl doslova na kolená, nemal by brániť rodičom využívať iné možnosti, ako kvalitnejšie vzdelať a vychovať človeka. A občana, ktorý raz tento stav zmení.
Asi toho sa obávajú najviac…