Keď sa už zdá, že sa ako-taká debyrokratizácia uskutočnila a robí sa efektívna elektronizácia dokumentov, a keď sa zdá, že nás vládnuci nemôžu ponoriť hlbšie, príde G.D.P.R. Že neviete, čo to je? Skoro zistíte a bude sa vám o tom aj snívať. A nie iba v noci. Úžasná hyperbyrokratická Európska únia vnútila svojim štátom novú smernicu na ochranu osobných údajov. To sú tie číselká a vetičky, o ktorých prezradenie sa boja nepoctiví ľudia či politici. Preto je treba zaťažiť aj obyčajných ľudí. Veď tých pár, čo sa boja, že odhalia cez osobné údaje ich úmysly, majú prostriedky na aplikáciu tohto vraj revolučného, no podľa mňa nezmyselného, zbytočného a veľmi ťažko aplikovateľného zákona. Samozrejme, Slovensko, resp. vládnuci prevzali túto smernicu v tom najzložitejšom variante. Bude sa týkať všetkých inštitúcií, ktoré pracujú s osobnými údajmi. Teda aj škôl…
Doposiaľ som nevnímal problematiku osobných údajov osobitne. Viem, že ich treba tajiť a dôkladne archivovať. Sem-tam som rozmýšľal, či je aj známka osobný údaj. Tak či tak, nech sa utajilo, čo len chcelo, deti si vlastné osobné údaje aj sami medzi sebou povedali. Alebo ich zdieľajú na internete. O obludáriu G.D.P.R. som sa dozvedel, keď som na riaditeľský mail začal dostávať rôzne ponuky na vypracovanie nejakej smernice, na školenia, konferencie a pod. Ignoroval som ich, keďže ako riaditeľ stredne veľkej školy riadim od deratizácie po víziu a koncepciu výchovno-vzdelávacieho procesu všetko. Tak musím trénovať pracovnú logistiku a hľadať priority, stále mylne a naivne veriac, že prioritou vedenia školy je výchova a vzdelávanie. Koncom mája však bude G.D.P.R. realitou a pokuty za nedodržiavanie by zlikvidovali nejednu školu (či malú firmu). Preto riaditeľ, čo nechce ohroziť svoje postavenie a svoje úspechy v riadení, nech je akokoľvek výborný v pedagogickom vedení školy, má novú prioritu, ktorá ho zamestná na mnoho týždňov. Vytvoriť smernicu na osobné údaje – ich zbieranie, archivovanie mazanie, vymeniť softvér a pravidelne ho aktualizovať, stanoviť človeka, čo bude koordinovať proces práce s osobnými údajmi, vyškoliť zamestnancov, čo pracujú s osobnými údajmi (teda všetkých učiteľov), prispôsobiť celú administráciu školy novému zákonu, upraviť webovú stránku, aby nič neprezrádzala. A ak máte kamerový systém, máte ďalšie kvantum práce. Hodiny zložitej práce, keďže zákon je písaný právnickým jazykom, ktorý treba dešifrovať. Bez akejkoľvek pomoci štátu, bez finančného zabezpečenia. Áno, veľké pracoviská a súkromné firmy to zvládnu, majú na to špecializované oddelenia a manažéri, riaditelia sa týmto vôbec nezaoberajú. Ale čo slovenská škola, ktorá má málo prostriedkov na odborných zamestnancov, v rámci šetrenia v jednom človeku kumuluje viacero funkcií a doslova robí veľa vecí naraz počas rušného procesu vyučovania, ale často aj cez víkendy a doma v noci.
Tento stav si uvedomujú aj mnohé firmy, ktoré zabezpečujú aplikáciu G.D.P.R. v praxi a predbiehajú sa v rôznych cenových ponukách (dávno si myslím, že najlepšie sa zarába na školstve). Jednak však je to obrovský náklad pre školu, s ktorým sa v rozpočte či normatíve sotva počíta, jednak je aj tak zodpovedný riaditeľ, tak v konečnom dôsledku to bude musieť prejsť, resp. vytvoriť on sám. Alebo to zvalí na zástupcu riaditeľa, ktorý tiež už nevie, čo robiť skôr, keďže popri tom všetkom učí viac ako riaditeľ, pričom často robí toľko, čo riaditeľ. Bezvýchodisková situácia. K BOZP, revíziám, k hospodárstvu, k opravám, k vybaveniu školy, k projektom pribúda ďalšia povinnosť, ktorá vedenie vzďaľuje od výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorý bol už od čias antiky najdôležitejším cieľom školy. Potom sa nečudujem hlasom, ktoré hovoria, že riaditeľom by mal byť manažér školy. Áno, ten by to možno zvládol. Ale zvládol by pedagogické riadenie školy? Prečo takíto mudrlanti nepresadia to, aby mali školy napr. peniaze na zamestnanie právnika, ktorý by takéto záležitosti riešil (myslím, že máme veľa absolventov práva)? Alebo sa všetci vládnuci spoliehajú, že školy budú čoraz viac robiť nadľudskú byrokraciu a potom sa od nich budú žiadať výkony vo vzdelávaní? Za taký plat, aký dostávajú (ani ten riaditeľský nie je bohviečo)? V situácii, keď školskí zamestnanci nadobúdajú status polyfunkčného človeka. Je to síce aj naša hlúposť, že robíme na rozdiel od iných povolaní vysoko nad výšku svojho platu (ak sa dá vôbec o výške hovoriť). V duchu akejsi súdržnosti so svojimi žiakmi alebo vplyvom učiteľského humanizmu, ktorý majú praví učitelia vrodený.
Ak ste v prvom prípade učiteľ než riaditeľ ako ja, prežívate sklamanie, keď cítite, že sa musíte zmeniť na úradníka a nemôžete sa venovať tomu, čo je poslaním pedagóga, hoci vo funkcii riaditeľa. Ak sa úradníkom nestanete, riskujete pokutu, ak príde kontrola alebo sa do vás oprie nejaký nespokojný zákonný zástupca či váš nepriateľ. Ak sa úradníkom stanete, odsúva sa na vedľajšiu koľaj výchovno-vzdelávací proces. Ak všetky svoje úlohy skĺbite, zabudnite na súkromný život a kdesi v kúte školy si pripravte posteľ na nocovanie.
Vidí sa mi zbytočná akákoľvek snaha o debyrokratizáciu, keď po odstránení jedného úkonu, príde päť nových. A to nehovorím o novelizácii zákona o pedagogických zamestnancoch, v ktorej sa zase chystá papierová kultúra. Ani elektronizácia dokumentácie nebola výhrou. Čím viac jej pribúda, tým viac pribúda aj papierov. A podľa G.D.P.R. bude treba akékoľvek údaje, maily šifrovať. Ďalšia rana do školského rozpočtu. Okrem toho sa opäť zvýši časová náročnosť, čo zrejme nebolo cieľom po vynájdení výpočtovej techniky.
Sme byrokratická monarchia. A to doslova. Lebo sa nesústredíme na aplikáciu, ale najmä na to, aby všetko na papieri sedelo. Vo svojom živote som sa už mnoho ráz presvedčil, že akékoľvek tlačivá sa nečítajú, iba zakladajú a väčšinou sa z nich vyberie iba minimálny údaj. Žiaľ, vďaka takýmto „buzeráciám“ sa stráca podstata našich povolaní. Stačí si predstaviť to, že aj lekár pracuje s osobnými údajmi. Na aký úkor bude to, že sa bude musieť zaoberať aj v tomto odvetví bujnejúcou administráciou? Šťastie, že učiteľ iba vzdeláva deti a riaditeľ zodpovedá iba za školu plnú budúcej generácie…
Rodeo okolo osobných údajov považujem za davovú psychózu, ktorú nám vsugerovali kadejaké úrady na ochranu osobných informácií, aby zdôvodnili svoju existenciu. Nepamätám si prípad, že by sa stalo, že by osobný údaj zničil obyčajného človeka. Skôr väčšie korporácie alebo svetové osobnosti. No ako som už uviedol, zasiahnutí budú najmä obyčajní ľudia.
Dnes na večeri s kamarátkou sme vymysleli spôsob, ako sa tomu všetkému vyhnúť. Zapíšme žiakov do školy pod číslami. Nevolajme ich menami, ale číslami, nikmi. Dajme im čipy a pre istotu s nimi ani nekomunikujme. Nefoťme ich, zrušme webové stránky a FB skupiny. Nič nevystavujme, zrušme nástenky a popisky tried. Oblečme sa do masiek a vyučujme ich cez videohovor. Neznámkujme, nech ich nevystavujeme nebezpečenstvu. A vôbec, zrušme školy. Veď už dávno nie je v ich moci realizovať výchovu a vzdelávanie, keďže priority sveta a slovenskej byrovlády sú úplne inde…
PS: Napriek svojmu pesimizmu vyzývam ministerku školstva, aby ministerstvo pomohlo školám duchovne i materiálne aplikovať smernicu, o ktorú školy nestáli.