S. O. S. deviatakom alebo Plne podporujem petíciu za zrušenie prijímačiek na stredné školy

Ako učiteľ slovenčiny plne podporujem petíciu za zrušenie prijímacích skúšok (link prikladám na konci). Má to dva hlavné dôvody. Po prvé sa teším, že pod vplyvom deviácií v slovenskej politike sa čoraz viac aktivizujú mladí ľudia a čoraz viac vyslovujú vlastný (i keď často ignorovaný) názor. A len preto, že nie sú plnoletí, neznamená, že ich vyjadrenia zatlčieme s tým, že sú to len deti a nemajú sa čo starať. Omyl! Neraz som zažil, že práve dieťa inšpirovalo zaujímavým náhľadom a nadhľadom, ale aj na svoj vek vyspelým názorom. Okrem toho sa posúva aj psychická vyspelosť detí, sú názorovo otvorenejšie.

Po druhé sa s danou petíciou stotožňujem preto, lebo majú pravdu. V danej situácii deviataci naozaj nie sú dostatočne pripravení na prijímačky. A nie je to žiadna ich výhovorka! Kto pozná priebeh, technické zabezpečenie, úskalia vzdelávania veľkej skupiny detí cez online, musí uznať, že i keby sa učiteľ roztrhal, nedá mu takú kvalitu, akú v učebni v škole. A nie preto, že by na to učitelia a ich detskí poslucháči nemali. Ale preto, že sú tu mimopedagogické faktory, ktoré bránia kvalite vyučovania. Nemyslím teraz len počítačové a internetové zabezpečenie, ktoré máme každý iné a v rôznej kvalite. Ale ide aj o faktor psychologický. Dospeláci, len si predstavte, že by ste mali školenia rok, denne pri počítači a v rámci toho, aby sa čo najviac stihlo a aby nepadal net by to bol monológ lektora. Mrle by nás žrali už po hodine. O sústredení sa nehovoriac. A deti sú nadľudia, že to v pohode vydržia? Navyše predmety rôzneho charakteru, ktoré nie sú vždy vhodné na online. Aj na toto treba myslieť. A zabudnúť na to, že keď sa nedostatky kompenzujú samoštúdiom a desiatkami domácich úloh, tak sa všetko naučia. (Na základnej školy by navyše malo byť samoštúdium minimálne.) Kedy to majú robiť? Po 4 – 5 hodinách online majú pokračovať aj popoludní? Alebo večer? Bez psychohygieny a pobytu vonku, mimo počítačov? A s kým? Čo ak rodičia učivu nerozumejú? Alebo dlho pracujú? Kto im všetko vysvetlí?

Je tu aj iný faktor. Snáď si nikto nemyslí, že deviataci len preto, že sú deviataci majú už všetko vedieť z predchádzajúcich ročníkov. No, už len slovenčinu si budú pamätať v dobe explózie tisícok informácií. Potrebujú dôkladnú fixáciu, ktorá bola rok obmedzená. Zvyčajne sa v 9. ročníku opakuje učivo 2. stupňa. A na to online vyučovanie nestačí. Myslieť si, že v deviatom ročníku sa preberú iba deviatacke témy je neznalosť situácie v školách, neznalosť detskej psychiky a vôbec pedagogická utópia. A sami žiaci vidia toto všetko, čo sa deje, vnímajú dôsledky, a preto dospeli k rozhodnutiu spísať petíciu. Nie aby sa dostali na stredné školy „zadarmo“.

Túto situáciu nikto z nás nespôsobil. To, že zavreli školy, že nevedeli nastaviť bezpečné opatrenia na prezenčné štúdium, že nevedeli vopred stanoviť jasný, zrozumiteľný a logický plán školského roka, je len a len vinou ministerstva školstva a pridružených orgánov. To bolo nadmerne nekompetentné, že po nástupe deviatakov do škôl stanovili akýsi adaptačný týždeň, kde nemáme učiť, ale venovať sa psychologickým seansám, ktoré máme dokonca zapisovať do triednych kníh, aby mala inšpekcia čo kontrolovať. Teda neučiť! Dva týždne pred prijímačkami máme robiť zo žiakov nesvojprávnych, čo nevedia po ministerstvom premárnenom roku, čo je to škola a nedokážu sa vrátiť do starých koľají, neuvedomujúc si, že deti sú flexibilnejšie, ako si myslíme. A pritom na prijímačky treba čo najviac času, z ktorého nám ukrojilo ministerstvo na psychoaktivity, ktoré im asi na prijímačkách nepomôžu. Ale už sme, žiaľ, zvyknutí na nariadenia a manuály, ktoré idú do priameho rozporu s tým, čo školy potrebujú. V tomto prípade žiaci, ktorí sa pripravujú na ďalšie vzdelávanie. Aj toto je vážny dôvod na zrušenie prijímačiek, ktoré sú úplne nezmyselným rozhodnutím po problematickom ročnom online vyučovaní.

Isto, vyzerá to, že si žiaci chcú zľahčiť štúdium. Ale tak to nie je! Hoci, nečudoval by som sa im, že by mohli mať niektorí aj takúto motiváciu. Veď žiaci, aj tí mladší, už dlhodobo vidia, že sa tu politikmi zdegradovalo vzdelávanie na všetkých stupňoch škôl, o čom učitelia kričia dlhé roky. A vidia aj to, aké vzdelanie majú vrcholoví predstavitelia štátu. Sám minister spochybňuje opodstatnenosť maturity a zruší ich ako nič. Ale žiakov základných škôl nechá v strese, pričom ich príprava na prijímačky je rovnako problematická ako u maturantov. Napriek tomu som presvedčený, že hlavnou motiváciou petície je to, že deviataci tušia, že nemajú dostatočné vedomosti na prijímacie skúšky. Isto, v mnohých školách sú prijímačky formalita. Ale verte tomu, že je veľká časť žiakov, ktorí majú pred nimi rešpekt a obávajú sa neprijatia. Okrem toho sú aj prestížne školy, ktorých prijímačky budú mať znenie, akoby sa učilo riadne celý rok. Na druhej strane nezrušenie skúšok nemôže byť len preto, aby si prestížne školy vedeli vybrať žiakov.

Prijímačky by sa mali zrušiť aj z dôvodu, že ani pár dní pred ich konaním nič nevieme, o ich priebehu a či vôbec situácia dovolí robiť pohovory. Keď už minister zabil maturitu a školský rok, zabitie tohtoročných prijímačiek je minimom. A keď už ministerstvo psychologizuje, tak práve takéto rozhodnutie by bolo pozitívnym pohladením rozháranej detskej psychiky, ktorá čelí takej situácii, ktorej sme my dospelí v ich veku nečelili. A bez mementa prijímačiek by sme ich v pokoji vyučovali a zároveň viedli touto hroznou dobou do júna. Pokojne sa mohli stanoviť kritériá na prijímanie ako minulý rok, bez prijímacích skúšok. Je zložitá situácia, takýto krok ministerstva by verejnosť pochopila. A keď nie, povedzme si, že na prijímačkách bude iba učivo niektorých tematických celkov, nie celý štátny vzdelávací program.

Prosím, podpíšte túto petíciu, pomôžte deviatakom, šírte tento nápad. Stačí už to, že za posledný rok sa deviataci s triedou nevideli, neboli na exkurzii a asi sa nebudú môcť ani kolektívne rozlúčiť so školou. Nejde tu o degradáciu vzdelávania, sám by som sa ozval, keby to tak bolo. Degradácia vzdelávania na všetkých stupňoch je tu vďaka nekompetentným vládam a ministrov školstva roky rokúce. Konaním či nekonaním prijímačiek sa nijako vzdelanie nezvýši, iba pomôže tisíckam deviatakov, stále deťom. Nekonanie skúšok by bolo logickým vyústením toho, čo sa dialo za posledný rok a čo sa pre objektívne príčiny (nie vinou nás v školách) zanedbalo. Na jednej strane máme žiakov adaptovať na školu po roku, upokojovať ich, na druhej strane máme do nich v učebniach natlačiť to, čo sa cez online nedalo dôsledne vyučovať. Aj tu vidno s akou ľudskosťou ministerstvo rozhoduje. A takýto prístup je dôvodom pomôcť deviatakom a povedať politikom, že ich rozhodnutia hraničia so zdravým rozumom, dostávajú žiakov i učiteľov do sústavných stresov a v tomto prípade negatívne ovplyvňujú ciele a zmätené pocity neplnoletých detí.

https://www.peticie.com/peticia_za_zrusenie_prijimacich_skusok_na_stredne_skoly_2021?s=85522019

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Slobodná iniciatíva nezávislých občanov * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk
Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva, príp. iným vládnucim politikom bol text zaslaný.

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Pridajte sa alebo sa poddajte. Testy, rúška, manuály, podania…

            Ministerstvo školstva zase vydalo x-té usmernenia k otváraniu škôl, ktoré už mali byť dávno otvorené, keďže dôsledky ročného vysedávania doma sú dlhodobo veľmi závažné.  Zbežne som si tieto inštrukcie pozrel. Zaviedli tzv. adaptačný proces, čo sa dá, samozrejme, chápať, lebo veľa kolegov – učiteľov nám robí hanbu a isto sa pustia do detí a zavalia ich písomkami, skúškami a známkovaním. Máme s takými bezprostredné skúsenosti. Mám však pocit, že dokumenty sú príliš psychologizované, akoby sme sa mali stať terapeutmi, akoby sme nevedeli, ako s nimi komunikovať po návrate škôl, hoci súčasťou pedagogického štúdia sú aj psychologické disciplíny. Ale tak, máme riaditeľku ŠPÚ psychologičku a pripomenúť si psychologické metódy nikomu neublíži. Ale nezmysly typu meniť rozvrh na psychoseansy, dávať samé triednické hodiny a dokonca toto všetko zapisovať do triednych kníh, aby bola inšpekcia uspokojená, je neprimeraný zásah do kompetencií školy, ktorej zase pribudnú byrokratické povinnosti. Napr. zmena rozvrhu – to nie je len tak. O to smutnejšie to je, že súčasné vedenie ministerstva vyznáva slobodu. Ich kroky však k posilneniu kompetencií škôl nesmerujú, naopak, hádžu sa úlohy, ktoré sú zásahom do riadenia školy tak, že zodpovednosť nie je na úradoch, ale na školách. Normálna škola určite nedovolí po návrate grilovanie žiakov. A tie nenormálne nech sa riešia, nech podliehajú nekompromisnej kontrole.

            Síce nechápem kadenciu v ich prekrásne ilustrovaných manuáloch ako záväznú, no vieme, že submisívne školy každú vetu ministerstva berú ako rozkaz a premotivovaní riaditelia či učitelia v snahe byť pápežskejší ako pápež všetko doslova plnia aj za cenu sekírovania celej komunity školy. Aj preto by sa mali ministerskí pracovníci dôkladne ponárať do textov, ktoré vypľujú. To by však museli mať aspoň minimálnu empatiu k realite v školách a rodinách.

            Prečo konečne úradníci či politici nenapíšu jednoduchý, konkrétny a zrozumiteľný text. Isto, môžu v ňom aj prikazovať, lebo niektoré veci treba striktne vyžadovať od kolegov, čo drtia deti i rodičov. A treba dávať aj jednoznačnejšie pokyny, aby si ich kadekto v okolí školy nevysvetľoval po svojom. Takýto dokument po návrate škôl by mohol vyzerať v náznakoch takto (je to len rýchly náčrt, ale stranu by nepresiahol):

            1. Prvý týždeň po návrate škôl neskúšať, ale analyzovať nedostatky vo vedomostiach a realizovať so žiakmi diskusie a pedagogicko-psychologické aktivity v spojení s vyučovaným predmetom, s jeho témami.

            2. Prvý týždeň po nástupe do škôl preberať témy po častiach, nie po veľkých tematických celkoch presahujúcich 300 znakov. Po týždni možno prejsť aj k tematickým blokom.

            3. Riadiť sa prezenčným rozvrhom hodín. Predmety, ktoré sa nemôžu vyučovať, venovať pedagogicko-psychologickým aktivitám do času, kým sa budú znova vyučovať. V prípade potreby môže riaditeľ školy prvé dva týždne po návrate do škôl skrátiť vyučovanie o 1 – 2 vyučovacie hodiny. Zdôvodnenie skrátenia vyučovania stačí uviesť v triednej knihe.

            4. Prvý týždeň neznámkovať, možno využiť motivačné a ústne hodnotenie.

            5. Do triednej knihy zapisovať podľa školských vzdelávacích programom. K témam doplniť nadpredmetové aktivity slúžiace na adaptáciu (napr. román Dva roky prázdnin – ako efektívne využiť voľný čas – diskusia s aktivitami).

            6. Uprednostniť prvé dva týždne po nástupe do škôl dialóg so žiakmi, komunikáciu, ústne formy skúšania. V rámci možností realizovať vyučovanie vonku.

            Prečo to takto nejako nemôže byť vždy? Jednoducho, stručne, výstižne? Nadviazať na zavedené veci, presne vymedziť, čo treba robiť a nevymýšľať kadejaké hlúposti. Ak sa niečo zanedbá, potom sa treba obrátiť na kontrolné inštitúcie. A nie tak, že si niečo úradníci zavedú a vyhrážajú sa, že to bude inšpekcia kontrolovať. Pričom sa zabúda na to, že na papieri nie je aj tak realita, koná sa inak, pretože škola je papierovo neuchopiteľná inštitúcia. Treba umožniť školám ľahko a elegantne nadviazať na to, čo je dané a neumožniť im také konanie, ktoré by poškodilo žiakov, rodičov, učiteľov. Zmeniť rozvrh v prospech psychologických aktivít absolútne nikomu nepomôže a sotva sa dá očakávať, že sa niekto od pondelka stane psychológom či mentorom. Ale dá sa to pekne prepojiť s bežným fungovaním škôl. Metódy na prácu so žiakmi v rôznych situáciách nájdeme v knihách, na internete a pamätáme si ich z vysokoškolského štúdia. Určite treba kontrolovať učiteľov, čo chcú hneď skúšať, známkovať a preťažovať žiakom (hoci podľa metodických pokynov stačia dve známky za polrok). Nie obťažovať učiteľov tým, že ich budú postihovať za to, že nezapíšu do triednej knihy výraz typu relaxačné cvičenie. Keby sa takto normálne a rozumne vydávali ministerské texty, bolo by čas na ozaj vážne problémy v školstve a na ponúkanie citlivejších postupov v epidemiologickej situácii.

            Situácia počas covidu je vážnym klinom medzi školami, rodičmi, ale aj medzi žiakmi, ktorí naozaj vnímajú to, čo sa deje a už aj v pomerne nízkom veku majú svoj názor. Na toto treba manuály! To však ľudia odtrhnutí od reality ignorujú. Najzreteľnejším klinom v komunitách škôl je testovanie a nosenie respirátorov (rúšok). A nesúďme ľudí! Každý z nás má dôvod na to, prečo je proti, prečo je za to. A z veľkej miery sú to veľmi rozumné dôvody.

            Asi budeme raritou v tom, že biologický materiál v rámci testovania detí odoberajú nezdravotníci (!), teda pedagogickí zamestnanci školy. Isto, asistencia pri testovaní je na báze dobrovoľnosti. Viem aj to, že vedenia škôl to riešia aj tak, že radšej testuje riaditeľ a zástupca, aby nemuseli prosiť zamestnancov. Niektorí sa, naopak, priam sami ponúknu a nechajú sa zneužiť. Tak či tak, na testovanie žiakov budú využití laici s bežnými ochrannými prostriedkami, v uzavretom priestore, kým na celoplošných testovaniach sa kreovali viac-menej ambulantné podmienky. Pri takomto nezmysle, ktorý snáď ani z hľadiska medzinárodného práva nie je možný, je viacero rizík: Nákaza zamestnancov laicky vykonávajúcich testovania, ale aj nákaza žiakov. Veď si len spojte rovnicu žiaci + kloktanie + aerosóly. A nemusí ísť iba o covid. Ak si niekto myslí, že kloktanie stoviek detí bude prebiehať ľahko ako umývanie zubov ráno v kúpeľni, nepozná vôbec realitu školy, jej podmienky a hlavne nepozná žiakov, ktorí aj pri najbežnejších úkonoch sú nepredvídateľní a nedajú sa viesť ako vojaci. Nieto pri testovaní, kde ozaj musí byť zvýšená bezpečnosť a pozornosť. Ale tak, zvykli sme si, hodí sa všetko na školy, na ich úkor sa ušetria peniaze, ba nájdu sa zamestnanci škôl, ktorí s radosťou testovanie odmoderujú. Ale pozrime sa na tie všelijaké opatrenia od jari 2020. Prísne, tvrdé a nekompromisné. A v škole zrazu neplatia? Učitelia sú imúnni? Alebo sa vie, že sa im dá nakladať čoraz viac? Som presvedčený, že pri ústnom kloktaní je úplne rovnaké riziko ako trebárs pri nedodržiavaní odstupov niekde na proteste. Teda úplne otvorene a priamo sa tu obetúvajú zamestnanci škôl a ohrozujú žiaci. Ak teda pripúšťame, že corona tu je. No opatrenie v rámci kloktania sú také, akoby tu nebola. Teda priamo a protizákonne sú ohrození vykonávajúci zamestnanci, deti a nepriamo rodičia. A opakujem, biologický materiál preberajú laici! To už rovno môžu ísť zamestnanci škôl robiť zdravotné sestry.    

     

            Druhá téma, ktorú s ľahkosťou peria nariadilo ministerstvo, samozrejme na príkaz isto nie apolitickej epidemiologickej komisie či hygieny, sú rúška či respirátory, teda zahatanie dýchacích ciest prekážkou. Mať ich celý deň v škole. Či zamestnanci školy, či žiaci. Áno, mudrlanti vravia, že lekári to bežne nosia. Tak po prvé sú dospelí, po druhé majú rúška z vysoko kvalitných materiálov, po tretie ich často menia, majú v nemocniciach dostatočné zásoby a v normálnych časoch ich určite nenosia celý deň (a nerozprávajú v nich prúdom niekoľkohodinovej reči) ako ich dnes nosia predavači, robotníci v továrňach či učitelia. Nebudem polemizovať o účinnosti rúška, sú rôzne názory na to. Ale držať učiteľa, čo celý deň rôznym triedam hovorí nahlas a tým hlbšie dýcha, to bez polemiky hraničí so zdravým rozumom, ale aj s obmedzovaním zdravia a životného štýlu. Osobne nemám nejaký vážny problém dať si rúško počas niekoľkominútovej návštevy obchodu. Ale aj keď je moje zdravie vo veľmi dobrom stave, pri dlhodobom nosení pokrytia tváre a pri rečnení zároveň sa mi krúti hlava a mám mdloby, čo nemávam ani pri zmene počasia. Lekári mi však výnimku nedajú, som zdravý ako ryba – klop, klop. Opakujem pre mudrlantov: fakt nie som tintítko, čo ho rozhodí každá boliestka. A onedlho nastupujem do práce, tak sa teším sa svoju výkonnosť pri neľudských a protiprávnych opatreniach. Zaujímavé, že rôzne televízne relácie v pohode fungujú bez rúšok. A čo nás s nimi spája? Intenzívna ústna komunikácia. Ale my sme v rúškach…

            A čo tie deti? A je úplne jedno, v ktorom veku. Celé vyučovanie s rúškami… Ja som dospelý, dajme tomu, že viem, čo robiť, aby som ozaj nezamdlel. Ale čo ony? Vieme dobre, že sú čoraz viac zraniteľné, chorľavé a nebezpečné celodňové nosenie rúšok im môže ozaj vyvolať rôzne problémy. Kto tomu neverí, ani netuší, čo všetko deti dokážu v škole zažívať a prežívať, čo nimi môže otriasť. Nehovoriac o tom najzákladnejšom poznatku, že sa má dýchať čerstvý vzduch a nie oxid uhličitý. Odkiaľ to mám? Z konšpirácií, však? To si povedia mudrlanti a nekritickí uctievači aj tých najhlúpejších opatrení. Mám to z biológie, vedy, ktorú sa učíme od 2. stupňa základnej školy. Prečo sa asi hovorí, že pri strese, triaške, nepokoji sa máme niekoľkokrát zhlboka nadýchnuť?

            A ďalší aspekt je materiál prekrytia. Je ozaj nezávadný? Podľa niekoľkých názorov odborníkov sa hovorí, že sa z nich uvoľňujú rôzne čiastočky. Dokonca niektoré aj nebezpečné. Okrem toho, môžeme veriť tomu, čo sa predáva v rôznych covidomatoch či reťazcoch pri tých podozrivo nízkych cenách? Nie každý si kupuje rúško/respirátor v lekárni. A ak, naozaj si ho meníme každé 2-3 hodiny? Majú ľudia na to len tak si kupovať stovky rúšok či respirátorov. A ak to všetko je slabý argument, vieme si vôbec predstaviť, čo po vyučovacej hodine bude na rúšku, ktoré funguje ako cedník a lapač čiastok, nalepené? Čo po hodine, po piatich minútach… Občas sa dá dole, deti sa najedia, napijú a zvyšky potravín sú už na rúšku, kde zahnívajú, kysnú… Nehovoriac o tom, že sa žiaci rúšok dotýkajú, naprávajú si ich a možno si ich budú vymieňať či pokladať na bakteriologické plochy. Nie naschvál, ale sú to deti! A takéto narábanie s vecami, ako už dávno vieme, je veľmi vďačné na prenášanie rôznych vírusov, nie iba covidu. Ja to možno tak lekársky vysvetliť neviem, ale bežné zákonitosti fyziky a biológie mi hovoria, že toto opatrenie, ktorým je dlhodobé nosenie pokrytia tváre, je viac nebezpečné ako užitočné. Rovnako ako to nešťastné testovanie. Takže nás čaká ďalšia rarita: Komunikovať čo najhlasnejšie a najzreteľnejšie, zároveň dýchať, a to počas celého dňa, cez kus ktovieakej handry, ktorá nemusí byť taká účinná, ako sa traduje alebo ako sa informácie výrobcu o výrobku tvária.

            Poďme do extrému: Ak niekto ozaj zamdlie, vyhádže sa, dostane záchvat z nízkeho prísunu vzduchu, kto bude vinný? A ak niekto zamdlie tak, že sa udrie o stenu, podlahu a bude mať následky? Samozrejme, škola to zaplatí v rámci poistenia či úrazu v práci. Ale nezaplatia to tí, ktorí bez štipky znalosti žiakov a škôl rozhodli, aby sme ohrozovali svoj život v mene ochrany života, ktorá sa dá riešiť úplne inak, citlivejšie, racionálnejšie a možno účinnejšie. Super, možno neochoriem na covid, no uženiem si niečo iné… Ani toto ministerský manuál nerieši.

            Asi nepoviem žiadnu novinku, že takéto zmýšľanie má stále väčšia časť komunít škôl. Žiaľ alebo chvalabohu, máme veľmi veľa informácií, ktoré otvárajú strach. Aj zdanlivo lživé informácie sa postupne stávajú pravdou. No i keď vidíme, aké sú nelogické a nebezpečné opatrenia od vlády, veľa toho spraviť nemôžeme. Rodičia musia ísť do práce, žiaci potrebujú školu, učitelia sa boja o svoju prácu, riaditelia o funkciu. V takejto situácii by sme nedobrovoľne (niektorí aj dobrovoľne) prijali aj opatrenie vyháňať choroby šamanskými rituálmi s obojkom na krku.

            Mnohí rodičia to chcú riešiť vyvolávaním konfliktu so školami alebo podávaním trestných oznámení na riaditeľov. I keď máme riaditeľov i učiteľov, ktorí k opatreniam pristúpia diktátorsky, budú hučať po žiakoch a nedovolia im chytiť sa ani samých seba, máme tu aj normálnych riaditeľov, ktorí ozaj nemôžu pohnúť s touto situáciou, hoci sú presvedčení, že sa realizujú sprostosti. Ak opatrenie odignorujú, prídu o miesto alebo im môžu úrady znepríjemniť život. A môžu ich aj bonznúť vyznávači opatrení. Ak zase naplnia nariadenia, ako im to tlačí do hlavy ministerstvo a iné úrady, znepriatelia si niektorých rodičov. Sám by som nevedel, čo mám spraviť v tejto situácii na mieste riaditeľa. Asi by som to riešil komunikáciou. Ale môže sa objaviť niekto, kto sa postaví do silnej opozície a slová, argumenty nepomôžu.

            Dávať sťažnosti a trestné oznámenia na školy je strata času, školy sú len vykonávačmi, žiaľ, riaditeľ v demokracii na Slovenskú nemá vlastnú vôľu. Trestné oznámenia treba podať na tých, čo tieto nariadenia vymysleli, požadujú ich, hoci ich zbabelo hodili na školy a zriaďovateľov. Preto treba mieriť právne protikroky voči vláde, ministerstvu školstva a hygiene, aby oni pocítili zodpovednosť za svoje konanie. A čím viac ľudí sa ozve, tým je väčšia šanca.  

            Manuál ministerstva ani nerieši to, čo bude s deťmi, ktorých rodičia odmietajú pristúpiť na nebezpečnú hru vládnych opatrení a nechajú deti doma. Je hlúpe a cynické povedať, že nástup do školy je dobrovoľný, no zároveň povedať, že rodičia majú zodpovednosť za deti, ktoré zostávajú doma, teda nechajú sa bez dozerania na ich vzdelávanie, resp. sa prenesie zodpovednosť na rodičov, pedagogických laikov. Odporúčal by som školám, aby sa postarali aj o deti, ktoré nepodľahnú štátnemu nátlaku. Je to nadpráca, ale dobrý riaditeľ ju vie v primeranej miere naplánovať a perspektívne odmeniť. Stačí sedliacky rozum, strednú cestu a komunikáciu. Pozor, tie deti, čo zostanú doma, sú a zostanú vašimi žiakmi aj v prípade, že ich rodičia využili svoje právo rozhodnúť sa, hoci právo v poslednom roku je na Slovensku relatívnym pojmom. Prečo by sme sa mali k takýmto žiakom správať ako k takým, za ktorých nezodpovedáme. Slušná škola sa postará o ich dištančné vzdelávanie. A môže zároveň s celou komunitou tlačiť na eliminovanie neľudských opatrení.

            Manuál od MŠ by mal motivovať aj k tomu, aby školy žiakom, ktorých rodičia nesúhlasia s takýmito podmienkami, pomáhali pokračovať v dištančnom vzdelávaní (aj za adekvátnu odmenu za túto nadprácu). Malo by písať apolitické manuály, nie podprahovú propagandu. Veď sa sami politici hlásia k tomu, že testovanie je dobrovoľné… Akoby nás mali za negramotných. Situácia je ozaj taká, že mnoho slušných, vzdelaných a rozhľadených rodičov, odborníkov, zdravotníkov má vážne a opodstatnené obavy z umiestnenia detí v školách, kde sa kloktá a hodiny sa držia zakryté DÝCHACIE cesty.

            Rečnenia však už bolo dosť. Mnohí ľudia mi píšu, čo sa dá s tým robiť. Jedna cesta je masový odpor, ale dobre vieme, že národ sa dokáže zjednotiť veľmi výnimočne a málokedy vie ťahať za jeden špagát. A bojí sa, lebo je združovanie sa zakázané… Druhá cesta je podávať sťažnosti, trestné oznámenia, podania na súdy a pod. Ale nie na školy! Školy, samosprávy, úrady sú rovnakými rukojemníkmi, ako sú žiaci, rodičia, predavači či iné zamestnania.

            Preto sme sa s Adrianou Kráľovou, pôvodným povolaním učiteľkou a neúnavnou aktivistkou, rozhodli podať trestné oznámenie ako nepolitickí, nezávislí a konštruktívne kritickí občania v súvislosti so život ohrozujúcimi opatreniami. Ak sa nebojíte, ste aktívny a máte podobný názor ako my, ozvite sa mi čo najrýchlejšie na nižšie uvedené kontakty. Trestné oznámenie napíšem ja a podám ho na Generálnu prokuratúru. Keď tam bude viac podpísaných, tak to má, prirodzene, väčšiu silu. Ak nie, podám to za seba ako človeka, ktorému chcú priamo ohroziť zdravie. Treba však povedať, že právnych podaní pribúda. Zrealizovalo sa zaslanie sťažnosti na súd v Haagu. Adriane Kráľovej sa zas podarilo nazbierať prostriedky na právnikov v priebehu jedného dňa od rodičov i učiteľov na podanie na Európsky súd pre ľudské práva ohľadne prezenčného vyučovania bez podmienok. Toto je spôsob, ako sa vzpriečiť nekompetentným rozhodnutiam a teraz nehovorím iba o opatreniach. Pozrite si, ako rýchlo po tlaku ľudí prehodnocujú nenormálne zákony a nariadenia. 

            A je tu ešte jedna možnosť, ako konať: mlčať, nič nepodporiť a frflať v kuloároch.

            Netreba báť využívať svoje možnosti, ktoré neporušujú žiadne nariadenia. A možnosti sú. Vôbec nejde o boj proti opatreniam, to nie. Ale proti nariadeniam, ktoré sú politické, neodborné, v rozpore s legislatívou a preukázateľne škodia zdraviu. Hoci by mohli byť iné a možno účinnejšie…     

Ján Papuga a Adriana Kráľová

Užitočné zdroje súvisiace s témou článku:

https://ahojmama.pravda.sk/blogy/vedecke-zdovodnenie-k-listu-rodicov-51/108-clanok.html
https://ahojmama.pravda.sk/blogy/otvoreny-list-rodicov-a-zaujem-o-otvorenie-skup/107-clanok.html

Odpovede na komentáre k tomuto blogu na tejto platforme nezverejňujem, nesledujem, nevyjadrujem sa k nim aj z dôvodu, že autori komentárov majú anonymné ID a môžu byť medzi nimi provokatéri. V prípade, že máte záujem o konštruktívnu pripomienku a moju reakciu na ňu, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom uvedeného e-mailu alebo FB. Rád odpoviem.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Slobodná iniciatíva nezávislých občanov * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

Publikované v Nezaradené | Jeden komentár

A vládnu ďalej. No a?

          

No dobre, nová vláda. Prezidentka ju menovala, musia sa uchádzať o podporu parlamentu, tak z hľadiska legislatívy ide ozaj o novú vládu. Nepáči sa mi to, ale asi neporušili ústavnosť a proces kreovania ide podľa zákonov. .

            Matovič ministrom financií? No a? Ústava to dovoľuje. Od osemdesiateho deviateho sme mali na rôznych dôležitých ministerstvách fakt politické úkazy. Obzvlášť vyniká ministerstvo školstva. Ale nezaostáva ani ministerstvo zdravotníctva. Matovič je len orieškom na pokazenej šľahačke. Pri minimálnej miere skepticizmu a pri obrovskom byrokratickom aparáte celej vlády by mohol financie pokojne riadiť aj on. Aj keď nemá na to vzdelanie. O jeho osobnosti nemusíme uvažovať, málokedy sa do politiky dostanú charakterní, nezávislí a proobčianski politici. Navyše naše zákony umožňujú dosadiť na ministerstvá či iné vládne funkcie hocikoho. Možno s takým prebujneným systémom úradníkov a expertov by som si pri mojej chabej znalosti matematiky trúfol aj ja riadiť také ministerstvo. Ak si politik zvolí dobrý a odborný tím, mohol by to zvládnuť. Či to zvládne Matovič so svojimi osobnostnými vlastnosťami, to je otázka, ktorú zákony neriešia. Žiaľ, ministri sa nevolia občanmi.

            Že je premiér v područí Matoviča sa dalo očakávať. A je to aj prirodzené. Je predsedom koaličného hnutia, ktoré malo kedysi obrovskú podporu voličov túžiacich po normálnosti, slušnosti a cti v politike. Zažijeme to, čo v prípade Radičová – Dzurinda. Možno aj s takým koncom. Len by to tak očividne nemuseli dávať najavo, že tu nevládne Heger, ktorý submisívne vraví a novom začiatku, o šanci pre novú vládu, o pokoji pre občanov. A, samozrejme, ďakuje. Za chrbtom s Matovičom. Vlastne, Matovič a Heger v poZadí. Nepriznajú to a stále ponižujú Slovákov tým, že nepresvedčivo a s úsmevom klamú o tom, že nastali nové časy. Ale veď prečo nie, stále je časť Slovákov, čo vzdáva modly k tým, čo naplnili scenáre najabsurdnejších kníh o štáte, pred ktorými sa zahanbí aj Orwellova Zvieracia farma.  

            Mnohé by som vedel politikom tolerovať najmä v situácii, keď nie je perspektíva, že by sa v budúcnosti zmenil spôsob riadenia štátu. Niekto tu vládnuť musí. A možno ich zmeníme. Preto občas minimálne verím a chcem veriť aj tým, ktorým sa už veriť nedá. Niektorí dokonca sklamali viacnásobne. To je však realita slovenskej politiky. Riešim ju, že verejne píšem a dúfam. Lebo ak si priznáme, že už lepšie nebude, stráca sa akási radosť z budúcnosti. A to sa potom odrazí vo všetkých oblastiach života. Potom už bude neskoro spamätať sa.

            Jednoducho, veľa vecí chápem. Možno aj to, prečo sa tak držia svojich postov. Ale to, čo vyvádzajú pár dní po akože štátnickom kroku Matoviča, ubíja vo mne aj poslednú vieru, ba nazdávam sa, že by mohol vzniknúť film podobný Svini. Možno miernejšia, no o to absurdnejšia verzia. Čím sú títo akože politici obyčajní? Keď dovolia svojmu predsedovi priam diktátorsko-boľševické maniere aj po tom, čo sa mala situácia v politike upokojiť? Čím sú nezávislými osobnosťami, keď priam závisia od klaňania sa predsedovi? Neodpovedať novinárom a karhať ich? Hm, kde som to len už videl? Viem, že novinári dokážu klamať,  vyrývať, bulvarizovať. No v prípade publicistickej nálože na koalíciu a jej tieňového veliteľa je ich stupňujúca sa kritika plne opodstatnená. Najmä v súvislosti s tým, že v tomto prípade zrkadlia nálady naozaj zúfalých občanov, čo sa stále viac a viac pýtajú. No ako obyčajní z vyvolených obyčajných sa nemôžu pýtať priamo. Pýtajú sa za nich novinári. Ako sa môže najobyčajnejší Matovič ukájať na sociálnej sieti, písať tam zásadné vyjadrenia, ktoré dajú do pozornosti nielen Slovensko, ale už aj svet, a keď sa ho redaktori oprávnene pýtajú, neodpovedá, tvári sa bolestnícky a manipulatívne presadzuje povedomie, že on je ten ukrivdený. Či ukrižovaný?

            Ako si môže jeden člen vlády dovoliť vetovať zákony celej vlády? Ako vôbec môžeme uvažovať, že sa chce na poste ministra financií mstiť ľuďom? Ako mu ako „kresťanovi“ vôbec môže napadnúť zvýšiť dane v čase núdze občanov a v čase, keď oni pokojne mrhajú financiami na nezmyselné testy a na vakcíny, ktoré zrejme respirujú? Ako môže mať človek s diagnózou idiot, ktorý napriek demokratickým voľbám už nemá udržateľný mandát vládnuť, takú moc, že mu ustupujú aj tí niekoľkí rozumní politici v koalícii? Ak ich tak dnes ešte môžeme označiť. Ľudovo povedané, hlúposť vládne rozumu.

            Ako je možné, že si banda á la Matovič a jeho skalná sekta, privlastnila prekrásne slovo – obyčajný. Čím sú obyčajní? Toto je obraz nás, naozaj obyčajných ľudí? Podobne je to s inými slovami, ktoré sa nechutným spôsobom marketingovo využili v prospech získania hlasov, no sú ďaleko za realitou: sloboda, za ľudí, rodina… 

            A možno posledná otázka: Ako je možné, že toto pomerne rozumný a šikovný národ toleruje? Strach z návratu Fica je veľmi slabý argument. Isto, možno títo nestihli veľa pokradnúť. Možno sa pozatýkalo pár ničomníkov, hoci si myslím, že to je dôsledkom  neudržateľného a intenzívneho tlaku nás, nepolitikov. Ale toľko zla, čo tu narobila súčasná koalícia, toľko zničených životov, toľko poníženia a toľko cynickej arogancie spojenej s exemplárnym papalášizmom sa nepodarilo spraviť ani tým predchádzajúcim gaunerom za toľké roky.  

            Politická perspektíva však nie je dobrá. Aj keď sa súčasná opozícia tvári prívetivo, bude rovnaká. Jednak im systém nedovolí byť ústretovými, ľudskými, čestnými, jednak sa na epidemické opatrenia vyvíja taký tlak, že si máloktorá vláda dovolí len tak ich uvoľniť. Sledujem, že sa aktivizujú mnohé mimoparlamentné strany a rovnako sa aktivizujú rôzne vznikajúce združenia či potenciálne politické zoskupenia. A aj keď majú dobré myšlienky, buď nemajú šancu byť zvolení alebo nemajú skúsenosti, a ak sa prehupnú do parlamentu, zomelie ich to a stanú sa štandardnými politikmi – neústretovými, neľudskými, nečestnými. A šanca, aby sa dostali ľudia z občanov, odborní, vzdelaní, charakteroví do vysokej politiky, je veľmi malá. Prečo? Lebo náš systém umožňuje stať sa zvolenia schopným iba vtedy, ak má politický subjekt obrovské peniaze na registrácie a kampane. A dobre vieme, ako sa boháči a oligarchovia správajú v politike. Alebo ako sa správajú politici, ktorí majú svojich mecenášov. Teda tu rozhodujú peniaze o politike, nie idey. To je však sčasti aj vina nás občanov, ktorí uprednostníme graficky upravený bilboard pred analýzou programov a zámerov politických subjektov. Isto, pomaly sa to mení. Ale podľa preferencií strán vidno, že stále nie sme poučení.    

            Keďže dávam šancu ľuďom, mám aspoň minimálnu vieru a hlavne dúfam v existenciu zdravého rozumu. Politiku neviem ovplyvniť a asi to nevie ani väčšina mojich známych. Tak sa snažím vidieť aj v zlom dobro. Chcel som preto veriť, že sa koalícia zobudí a možno sa tá vláda naozaj poučí na vlastných chybách. Nepoučila sa. A nezobudila sa. A ak niekto viní len bývalého premiéra, zabúda na to, že neraz sú vinní hlavne tí, čo toto všetko dovoľujú, hoci vidia a vedia, čo sa deje. Či je to vláda, poslanci, prezident, súd alebo my obyčajní občania. Verte mi, že sa táto ľahostajnosť nevráti poslancom, ministrom, prezidentke, sudcom, oligarchom, ale iba a iba nám. A bude jedno či pôjde o absurdné protiepidemické opatrenia alebo o priame zásahy do kvality nášho života v normálnych časoch.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Slobodná iniciatíva nezávislých občanov * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Ústavný súd rozhodol. Môžu ďalej vyčíňať…

Ústavný súd uznal opodstatnenosť núdzového stavu, teda de facto legitimizoval očividné porušovanie zákonnej hierarchie a dal vláde, ktorú nikto nevolí na rozdiel od poslancov obrovskú moc.

 

Ja nie som vôbec prekvapený. Iba kdesi v hlbšom závite svojho rozumu som dúfal, že by to mohli vyhodnotiť ako protiústavné. Ale to bola utopická nádej. Tým, čo považovali protiústavnosť za núdzový stav, som opakovane hovoril, že súdna moc výkonnú moc nemôže podraziť, lebo keby uznali protiústavnosť, nastal by obrovský chaos a vládna moc by sa dostala do vážnych problémov. Nemyslím si, že sudcovia konali na príkaz jednotlivých politikov. Ale keby sa postavili proti vláde, poškodilo by to aj súdnu moc. To máte, ako keby sa občan súdil so štátom. Málokedy vyhrá, lebo by to bol z hľadiska moci nad občanmi nebezpečný precedens. Je to aj logické, v štáte musí byť poriadok. No ten náš štát je dlhodobo a najmä teraz v rukách nebezpečných, nekompetentných, zákerných, nečestných a vysoko cynických politikov bez skúsenosti a v niektorých prípadoch aj bez potrebného vzdelania.

 

Bez ohľadu ma epidémiu už dlho tvrdím, že naše súdy nie sú nezávislé. A hlásať, že ich rozhodnutie treba rešpektovať je síce štátotvorné, ale určite kontroverzné. Verím, že tí, čo podali podnet na Ústavný súd, pôjdu ďalej a pošlú podnet na európsky súd.

 

Ani sudcovia nie sú nezávislí. Určite nerozhodujú iba na základe práva. Keby aj, tie naše zákony sú také, že priam ponúkajú viacero interpretácií. A kompetentní musia  rozhodnúť, ku ktorému výkladu sa priklonia. A keďže sú tiež len ľuďmi, navyše silno poznačení svojvoľnosťou moci, čo sa na Slovensku dlho rozmáha, asi ťažko sa dá eliminovať ego v procese rozhodovania. Ani tá najodbornejšia komisia to nedokáže. A možno v súdnej rade boli rúškari, prívrženci očkovania či represií. Isto sa aj podľa toho rozhodovali.

 

V prípade súdnych uznesení je akékoľvek rozhodnutie dôležité, keďže sa všeobecne pretláča, že rozhodnutie súdu je najodbornejšie a najnezávislejšie. No sme v situácii, keď vidíme, ako fungujú súdy a ako sa láme právo. Preto je opodstatnená nedôvera občanov v rozhodnutia, ktoré priamo ovplyvňujú náš život. Najmä keď sa takmer denne dozvedáme o vážnych pochybnostiach a pochybeniach tých, čo rozhodujú. O to ťažšie je to v situácii, keď vidíme, komu sme zverili politickú moc. Zásah do fungovania súdnej moci je síce kontroverzný, no na Slovensku potrebný. Ale ani ním sa neeliminuje subjektívny faktor rozhodovania. Otázkou je, do akej miery to máme rešpektovať…

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

 

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Realisticky ku Dňu učiteľov

Nedávno som čítal od Komenského zásady vyučovania. Nie všetky sú také nadčasové ako tie okrídlené, ktoré všetci poznáme. Viaceré z jeho princípov sú poznačené kresťanstvom alebo sú príliš rigídne na dnešnú dobu, ktorá presadzuje humanizáciu školstva. Isto, portfólio činností a myšlienok J. A. Komenského ho robí oprávnene symbolom pedagogiky, učiteľom učiteľov. Aj preto dnes spájame jeho narodenie s Dňom učiteľov.
 
Ako minulý aj tento rok ma poháňala túžba napísať kolegom blahoželanie. Len nie plné kvetiniek, bezbrehého optimizmu a utopických želaní. Tých bude na nete isto veľmi veľa. Niekedy som písal aj ja rôzne optimistické želania. No popravde už sám neverím tomu, že sa skoro naplnia a nezostanú len frázami. Ale tak po krátkom zamyslení na záver textu predsa len želanie napíšem. Neočakávajte však niečo naivne optimistické či fanatické. Ale viera v dobré školstvo mi ešte zostáva…
 
Ťažko sa mi želá niečo v situácii, keď sú deti nie vinou epidémie, ale vinou neschopnosti kompetentných pred počítačmi medzi múrmi svojich príbytkov bez potrebného sociálneho kontaktu a priamej akademickej interakcie medzi učiteľom a žiakom. Dôsledky zatvorenia škôl si politici, čo toto spôsobili, neuvedomujú, nemajú na to. Načo by sa tým aj trápili, veď za nich dobrovoľne všetky škody po epidémii napravíme, veď poslúchame ich kadejaké nezmyselné nariadenia. Kým inde sa deti vracajú do škôl. Kde? Tam, kde si ozaj vážia vzdelanie a výchovu.
 
Bolo mi smiešno, keď som videl a počul mnohé vyjadrenia o tom, aký vynikajúci minister odišiel. Isto, bol iný ako predchádzajúci, mal predpoklady byť lepším. No po tom, čo sme mali na ministerstve predtým, by vynikol aj capko-záhradník. Aj ja som mal obrovské očakávania, podporoval som ho a verte, že som nemyslel iba na platy. Aj keď mal odišlý pán minister inú komunikáciu, sklamal rovnako ako tí predchádzajúci. Navyše za jeho mandátu deti, žiaci (!) nechodili do školy a v školách bol taký obrovský chaos, že sa vystupňovali konflikty medzi učiteľmi, rodičmi i žiakmi. Skoro rok! A namiesto pomoci, komunikácie a maximalizácie snahy otvorenia škôl, ministerstvo prehadzovalo svojimi opatreniami zodpovednosť na školy, učiteľov, samosprávy, rodičov a to zase spôsobovalo početné konflikty. A nech mi nikto nehovorí, že koaličná strana nedokáže presadiť záujmy v prospech školstva. Potom tam nominant strany nemá čo robiť.
 
Asi netreba pripomínať ani pochybné vzdelanie ministra školstva, teda vzdelávania. Mohol byť tajomníkom, poradcom, riaditeľom sekcie, ale určite nie ministrom školstva. Vôbec mi nevadí, že sa zaoberal vlasmi a stylingom. Ale to, ako získal diplom, by pre učiteľov malo byť na prvom mieste, nemalo by to byť tolerované. Že sa minister pekne prezentuje a stretáva sa s vyvolenými skupinami či školami, je v tomto prípade druhotné. Treba si len na chvíľu pripomenúť, ako učitelia vnímajú podvádzanie u žiakov. U ministra by to malo platiť dvojnásobne.
 
Minister sa okrem iného obklopil ľuďmi, možno skúsenými a nápaditými, no bez empatie k procesom zmien v školstve. A tým vychádzal v ústrety. Bez citlivého a skúseného prístupu. Zrušila sa maturita, aký populárny krok! Hoci tá ústna sa realizovať naozaj dá a má svoje opodstatnenie. Isto, možno odborne diskutovať o podobe maturity a záverečného hodnotenia. No k tomu nedošlo. Minister sa vyjadruje v zmysle, že maturita je prežitok, že je proti nej, že ju treba zmeniť (možno zrušiť?). Úplne bez pohľadu na to, že tu máme tradíciu maturít, ktoré okrem spoločenskej funkcie majú preukazovať komplexne schopnosti budúceho absolventa, nehovoriac o dôležitosti praktických maturitných skúšok, ktoré rozhodne nie sú iba enumeráciou učiva z jednotlivých ročníkov strednej školy. Ale minister nechce maturitu, a tak nebude! A takto mysliacich má okolo seba. Najmúdrejších, plných experimentov, no bez pohľadu na tradície, kontext, kontinuitu a komunikáciu.
 
Samozrejme, tieto devízy mali aj predchádzajúci ministri. No ten posledný sa od nich v tomto nelíšil a vôbec mi nie je ľúto, že odišiel a nebude nás dnes (28. 3.) balamutiť v nejakom prejave ku Dňu učiteľov. Ale ani ten po ňom nebude lepší, kým bude takýto systém riadenia školstva.
Som presvedčený o tom, že zmena v školstve je veľmi potrebná. A naozaj nemyslím nejaké obrovské experimenty. Učitelia majú jasné a reálne predstavy o reforme. Sám mám nápady, mám názor na maturitu, v podstate vyznávam mnoho liberálnych náhľadov a, veru, mám aj radikálne názory o zmenách v školstve. Ale zmena školstva nie je iba o mne či o nejakých iných individualistických nápadoch. Nemôže sa každá myšlienka či zmena v školstve len tak strieľať do komunít škôl, dráždiť ich, vyvolávať nepokoje či konflikty. Najmä nie v ministerskej pozícii. Zároveň existuje množstvo zmien, ktoré sa dajú spraviť veľmi rýchlo, v konsenze, dá sa nimi získať pedagogická obec a potom sa môže postupne prechádzať k veľkým koncepčným zmenám. Ale to predpokladá aj komunikáciu. Nie iba s vyvolenými predstaviteľmi školstva alebo prostredníctvom marketingových tlačoviek, ale s celými komunitami školstva, dokonca aj s rodičmi. A ak sa to nie vždy dá, treba aspoň myslieť na kontext školstva, nie iba na neraz nerealistické alebo druhotné nápady najbližších poradcov a fanúšikov ministra, ktorí si chcú presadiť svoje predstavy. Je to ťažšia cesta, ale práve preto musí byť vo vedení ministerstva skúsený, rozhľadený a nezaujatý a najlepšie apolitický (utópia!) pedagóg.
 
Tak si všetci v školách želajme zdravie, lásku k práci a k vzdelávaniu, empatiu, konštruktívnu spoluprácu s celou komunitou školy a aspoň záblesk náznaku politickej zmeny v prístupe k výchove a vzdelávaniu. Želajme si aj väčšiu nezávislosť a kriticko-konštruktívny postoj k tým, čo profilujú školstvo, aby sa diskusia o ňom realizovala objektívne, presne a suverénne, aby sa závažné chyby nestávali tolerovanými aj za cenu popretia pedagogických princípov.
 
Pekný učiteľský deň! A aj tie ďalšie…
 
 
 
 
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk
 
Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva, príp. iným vládnucim politikom bol text zaslaný.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

ŠKOLY SA DAJÚ OTVORIŤ. ALE…

      Kým nebude ministerstvo riadiť apolitický odborník, rozumej niekto, kto nebude dosadzovaný iba politicky a neskončí vo funkcii s pádom vlády, o nejakej výraznej a dlhodobej reforme školstva môžeme len snívať. Ak ste aj spokojní so súčasným ministrom, asi bude ďalší, čo neukončí funkčné obdobie. A ak aj mal nejaké nápady, pokojne sa môže stať, že príchodom nového ministra sa zase začne odznova, keďže bude mať nominujúca strana zrejme iné plány do školstvom. A tak to bude dokola! Hoci by aj nejaký minister vypracoval nejakú dlhodobú víziu, tá neprinúti nasledujúceho politického nominanta, aby sa jej držal, najmä keby popierala program jeho politickej strany.
 
      Zrejme odchádzajúci minister, neviem, čo sa stane budúci týždeň, zverejnil zoznam toho, čo sa mu podarilo. I keď je pre mňa pán Gröhling sklamaním, mám ma to závažné dôvody, vôbec mu nevyčítam, že prezentuje svoju prácu, ktorá isto bola náročná. No nechválil by som sa niekoľkonásobne otvorením trhu učebníc v čase, keď potrebujeme úplne iné materiály ako papierové učebnice. A v čase, keď niet autorov učebníc. Rovnako by som nezvýrazňoval výzvy na inkluzívne tímy, ktoré v čase dištančného vyučovania buď nevyužijeme na 100 %, alebo ich potrebujeme oveľa viac. Nechválil by som sa ani podporou športových klubov v čase, keď deti nemôžu športovať či už v klube, alebo na obyčajnom krúžku. Je prinajmenšom podivné chváliť sa úspechmi v školstve, keď samy školy sú takmer rok (!) zatvorené, čo bude mať nepríjemné dôsledky. Nemyslím iba meškanie v učive, ktoré sa dá dohnať. Nebudem tu však opakovať všeobecne známe riziká zastavenia výchovno-vzdelávacieho procesu, mysliac si, že dištančné vzdelávanie je adekvátnou náhradou.
 
      Aj keď si uvedomujem, že minister školstva je závislý od vlády a jej premiéra, mal by mať istú suverenitu, silu a odbornosť, aby školy zatvoril iba na nevyhnutne možný čas, resp. našiel možnosť na otvorenie škôl. Reálnu, nie teoretickú. Uvedomujem si tiež, že do otvárania škôl, žiaľ, hovoria aj samosprávy a iné inštitúcie. Ale hlavné kompetencie či funkciu koordinátora by malo mať ministerstvo, ktoré sa díva na fungovanie škôl nie iba z hľadiska ochrany pred vírusmi, nie iba z hľadiska regiónu, ale najmä z hľadiska ochrany pred nevzdelávaním a nevýchovou, čo môže mať celoštátny dosah a dopad. Pravda, súčasný minister poskytol spôsob návratu do škôl prostredníctvom toho ich semaforu, no nepresadil ho z nám známych dôvodov. Odvtedy sa snaha vrátiť deti do školy odsúva, hoci sa takmer denne deklaruje, že sa už-už otvoria (v zmysle pre všetkých žiakov). Niekedy sa mi zdá, že si už časť spoločnosti zvykla na život bez škôl a berie tento stav ako samozrejmosť.
 
     Bez výraznejšej pomoci učiteľom a žiakom sa stanovilo dištančné vyučovanie. Kto však učí cez počítač, vie podrobne vymenovať menej vážne i veľmi vážne nedostatky online vyučovania. A to nehovorím, že sa nevyriešili domácnosti, kde sa z rôznych dôvodov deti nemôžu napojiť na internet. Ministerstvu vyčítam aj to neuveriteľné množstvo pokynov, čo produkovali na začiatku epidémie a robia tak dodnes. Nech sú aj graficky príjemné, uverejňovali sa zo dňa na deň, boli chaotické, často sa menili, a kým ste ich pochopili, stratili ste hodiny času, ktoré v školách potrebujeme. A to neuveriteľne stresovalo učiteľov i riaditeľov. A niektorí zriaďovatelia využili neurčité formulácie v nariadeniach, robili nadprácu a požadovali od škôl rôzne nezmyselné byrokratické dokumenty a formuláre. Byť riaditeľom v tomto čase bola fakt výhra!
 
      Potom sa v júni 2020 otvorili školy ako veľká výhra, v čase, keď sa už so žiakmi nejako efektívne pracovať nedá. Dnes sú otvorené školy iba pre niektorých žiakov. No ochranných prostriedkov pre učiteľov je zas toľko, že si ich sami musia kupovať. Ako vždy. A to chcú ešte učiteľov poveriť koordináciou kloktania. Kým pri testovaniach v teréne sú testujúci v overaloch, učiteľom, ktorí mimochodom nie sú zdravotníkmi a nemali by pracovať s biologickým materiálom, dajú sotva respirátor či rukavice. Aj toto je zodpovednosť ministra. Nemohli sa prostriedky, ktoré sa dávali na veci, ktoré v súčasnosti nepotrebujeme, presunúť na nevyhnutné materiálne zabezpečenie, aby sa mohli bezpečne otvoriť školy? A tie sa otvoriť mohli! Ak si niekto myslí, že otvorením škôl by sa zvýšila mobilita, tak nech si uvedomí, že tá mobilita stále je. Snáď si nikto nemyslí, že normálni rodičia uzavrú deti, ktoré majú sociálne potreby, na mnohé mesiace medzi štyrmi múrmi. Takže to môže byť ideálna predstava vedcov, ktorí sú združení v protipandemickej komisii, ktorú však ustanovili politici a sú jej členmi… A práve tí bez náhľadu na pedagogické (tiež odborné) dôsledky nechali zatvorené školy. Kým v zahraničí sa otvárajú, uvedomujúc si riziká dlhodobo zatvorených škôl.
 
      Plne si uvedomujem, aká je situácia v súvislosti s vírusom. No zároveň si plne uvedomujem a opakujem, že tento vírus tu bude, prípadne ho nahradí iný. Skôr či neskôr. A vieme, že vírusy silnejú počas jesenných, zimných mesiacov. A teraz čo? Budeme pravidelne zatvárať školy a ničiť sa cez počítače? Pritom sú možnosti, ako bezpečne otvoriť školy. Presne tie isté, ktoré sa používajú v obchodoch, vo firmách, na úradoch. Isto, klasické špáranie v nosoch maloletých detí si vláda nedovolila nariadiť. Ale je veľmi veľa alternatívnych spôsobov testovania, ktoré sa už dávno mohli zrealizovať, ak sa teda testovanie našimi politikmi korunuje za jedinú záruku. Nevylúčil by som ani to kloktanie, avšak celý proces musí byť v rukách odborníkov, nie učiteľov-laikov. Pokojne by som v rámci školy uplatnil aj ďalšie už známe opatrenia, ktoré sa považujú za garanciu aspoň čiastočnej bezpečnosti. Meranie teploty vchádzajúcich žiakov sa dá zvládnuť. Nepúšťať rodičov do budov škôl sa pri vzájomnej komunikácii dá takisto pochopiť. Peniaze, ktoré sa vyčlenili na veci, ktoré vo výnimočnej situácii zatiaľ nepotrebujeme, sa mohli investovať do prístrojov na dezinfekciu prostredia škôl, do hygienických brán, do dezinfekcií a pod. Nedávno som písal, že jestvuje niečo ako ústna voda, čo eliminuje šírenie vírusov. Mohlo by sa zabezpečiť dostatok rúšok pre žiakov a učiteľov, nie respirátorov. Tie by sa mohli v nejakých pravidelných intervaloch, keď deti nie sú v triede, dávať dole. Pravidelné vetranie cez prestávku je tiež dobrým opatrením, ako aj vyučovanie vonku (ak to obsah vyučovacej hodiny dovoľuje). Čo bráni púšťať deti na každú prestávku do školského areálu (ak ho škola nemá, tak skrátka ísť na chvíľu mimo budovy školy) na čerstvý vzduch? A cez ich pobyt vonku vetrať a dezinfikovať (samozrejme, adekvátne ohodnotiť pracovníkov, čo budú musieť intenzívnejšie upratovať a prevádzkovať školu). A čo tak vrátiť telesnú výchovu a pravidelne cvičiť? Vonku alebo v telocvični. Tam sa ten odstup dá pekne zachovať. Pri vhodnej komunikácii sa dá deťom vysvetliť, aby fyzický kontakt eliminovali bez toho, aby sa na ne hučalo či by sa neustále napomínali, skrátka, aby nemali strach z kontaktu so spolužiakom, kamarátom, ale aby vedeli, že momentálne to musia obmedziť. Isto by aj pomohlo, keby jeden deň bola v škole prvá polovica triedy, ďalší deň druhá polovica, keď sa už bojíme rizika nákazy pri plnej triede, hoci bežne máme v obchodoch desiatky ľudí. Aj také pravidelné obedovanie v školskej jedálni môže mať pozitívny vplyv na životný štýl žiakov. Možno by sa pridali zvýšené dávky ovocia a zeleniny. Peniaze na to sú. A napadajú mi ďalšie možnosti. Isto aj vám. Lebo ony sú a školy sa už dávno mohli otvoriť.
 
     Možno by bolo dobré nechať niektoré rozhodnutia na školy, ktoré sú právnymi subjektmi. Neraz vedia pripraviť aj v spolupráci s komunitou školy lepšie opatrenia a nastaviť ich svojim podmienkam tak, aby sa mohli otvoriť. Navyše samy spolupracujú s rôznymi orgánmi, tak sa nemusíme báť, že si riaditeľ len tak otvorí školu, akoby epidémia nebola. No takéto možnosti škôl má navrhovať a otvárať ministerstvo. Najmä v situácii, keď sa ich všelijaké nariadenia nedajú aplikovať na každú školu. Dnes ich texty iba zahlcujú, sú bezzubé, všeobecné a navyše za neplnenie ich chaotických nariadení, ktoré sa dajú ťažko interpretovať, sa prenáša zodpovednosť na školy a riaditeľov, ktorí navyše nemajú dostatok prostriedkov na ich plnenie. Nie sú totiž bohaté korporácie s neobmedzenými možnosťami, čo majú čas právne rozoberať desiatky textov, ktoré vypľúva ministerstvo. Možno je ozaj najlepšie v tejto situácii nechať školy zatvorené… Ale nie je to správne!
 
     Musím priznať jednu vec, ktorá hraničí s pochopením nečinnosti akéhokoľvek ministra. Nech by aj súčasné ministerstvo postupovalo odbornejšie, ráznejšie a citlivejšie, nech by bol aj ministrom ten najlepší pedagóg z nášho okruhu, ťažko by rozhodoval v situácii: keď sa otvoria školy, zle je, keď sa zatvoria, zle je. Raz frflú učitelia, raz zase rodičia. Pravdou však je, že za tento stav sú zodpovední aj predchádzajúci ministri a vôbec predchádzajúce vlády, ktoré nachytali komunity škôl krásnymi slovami, no zo všetkého zostali iba sľuby a nesplnené očakávania. Navyše dlhodobo chýba ministerstvu citlivá komunikácia, relatívna suverenita a politická nezávislosť alebo namiesto nej aspoň politická podpora ministerstvu školstva, hoci aj bez nej má minister desiatky možností, ako meniť školstvo. A toto všetko potom robí z akokoľvek ambicióznych ministrov iba ministrov, ktorí po čase strácajú dôveru škôl i rodičov, čo sa navyše prejavuje konfliktmi medzi učiteľmi, rodičmi i žiakmi. A potom sa nečudovať, že sa aj výborné zámery ministrov (tých je ozaj málo) stretávajú s nevôľou a sú ostro kritizované osadenstvami škôl. Najmä v situácii, keď sa na odvedenie pozornosti vypľúvajú motáky typu zrušenie 9. ročníka a pod.
 
     V ministroch školstva sme stratili lídrov, obhajcov a ochrancov škôl, poradcov učiteľov, pomocníkov, dôverníkov, iniciátorov a hlavne skúsených znalcov školy a regionálneho školstva.
 
 
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk
 
 
Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva, príp. iným vládnucim politikom bol text zaslaný.
Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Moja nová kniha nie iba pre pedagógov…

Milí kolegovia, priatelia, podarilo za mi za jeden rok vydať dve knihy. Tentoraz ide o knižku aforizmov a sentencií o škole a vyučovaní. Je doplnená o krásne ilustrácie mojej kamarátky, bývalej kolegyne a mojej učiteľky Tatiany Valachovičovej. Kniha sa hodí každému, kto rád uvažuje a každému, kto sa vydal na cestu učiteľského povolania. Obsahuje vyše 250 pedagogických sentencií (zákonitostí, rád, odporúčaní), ktoré sa hodia začínajúcim i skúsenejším učiteľom, ale aj rodičom. Pozor, knihu som sám vydal v nízkom náklade, preto neváhajte v prípade záujmu s jej objednaním. Teším sa na komentáre a konštruktívnu spätnú väzbu.

 

Info o objednávaní: https://janpapuga.sk/o-mne/ja-zivot-skola-alebo-skola-zivota/

 

Uvedenie knihy do života – video: https://www.youtube.com/watch?v=HY_cYnn9hew

 

Predhovor ku knihe:

Milí čitatelia, učitelia i neučitelia, moji blízki i vzdialení priatelia!

V živote som napísal niekoľko básní, ale aj piesní, no nepublikoval som ich. Tvorba lyriky je krásne zložitá a zdá sa mi veľmi náročné zobraziť život na malom priestore s rešpektovaním básnickej poetiky a rytmu. Aj preto som zvolil na zachytenie svojich lyrických pocitov počas dlhého životného úseku formu aforizmov, ktorá neraz pripomína básnenie. V detstve som aforizmy nazýval zrnkami pravdy a práve odvtedy mám k nim vzťah. Zbieral som rôzne výroky známych ľudí a postupne som prešiel aj na vlastné aforizmy, tematicky zhustené vetné postrehy, ktoré mi napadli pri rôznych situáciách, najčastejšie pri písaní a komunikácii so známymi.

Prvé výroky vznikali ešte v čase, keď som písal na starožitnom písacom stroji a vytvoril som si vlastnú knižku s textami i kresbami. Vtedy som ani netušil, že sa niekedy moja tvorba objaví v naozajstnej knihe, tentoraz v zbierke Ja, život a škola. Vďaka jemnocitnej grafike Radima Jančoviča a úvahovým ilustráciám Tatiany Valachovičovej, kamarátky s jedinečným autorským rukopisom, vám na jednotlivých stránkach otváram myšlienky, ktorými žijem, ktorými sa riadim, ktorými si udržiavam pokoj v nepokoji súčasnosti, dúfajúc, že aj vám ponúknu iné pohľady a nadhľady, prípadne vám odhalia môj názor na neraz bolestivé problémy doby a ľudskej duše.

Keďže sa moja práca od roku 1999 spája so školstvom, nesporne cítiť v mojej zbierke tento prameň inšpirácie. Preto v druhej časti zbierky, v prídavku Školoveda v sentenciách, ponúkam prevažne vlastné výroky, ktoré sa síce viažu k téme škola, ale ju aj presahujú  postrehmi o vzdelávaní a výchove detí a mládeže. Mohlo by sa zdať, že poslúžia iba pedagógom, ale nie je to tak. Výroky zachytávajú predstavu o fungovaní školy a celej jej komunity. Verím im, riadim sa nimi, z veľkej časti vyplynuli z mojej dlhoročnej pedagogickej praxe. Samozrejme, najviac pomôžu učiteľom, ale desiatky sentencií môžu uchopiť vo svoj prospech žiaci i rodičia, rovnocenní členovia školského spoločenstva. Nemôžem nespomenúť, že tento počin predznamenáva môj zámer vypracovať pedagogiku vychádzajúcu z Konštruktívnej školovedy hľadajúcej strednú cestu fungovania škôl v 21. storočí.

Želám vám teda príjemné spoznávanie života, môjho či svojho, objavovanie práce učiteľa a odhaľovanie podstaty dobrej školy a plnohodnotného vyučovania.

 

Ján Papuga

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Starí do šrotu!

Mám veľmi vzácnu kamarátku, ktorá sa verejne nevyjadruje k dianiu, hoci tiež trpí a vidí, čo za politikov sa ujalo vlády. Dokonca mňa krotí, keď som ostrejší v názoroch. Má už rizikový vek, no je oveľa významnejšia pre Slovensko ako väčšina nechutných politikov, z ktorých jednu citujem nižšie. V takomto rozpoložení mi napísala nižšie citovanú súkromnú správu. Verejne by to nenapísala, s jej súhlasom to zverejňujem. Keď už ona toto povie, som v strehu, lebo fakt nie je ženou, čo burcuje, politikárči či sa na niečo sťažuje. Inak, väčší vrchol cynizmu som si už nevedel predstaviť. No vláda prekvapuje deň čo deň.

 

Citujem teda tú moju mierumilovnú kamarátku: „Poslankyňa NRSR (!) Zemanová, predsedníčka poslaneckého klubu SaS na otázku moderátorky Jančkárovej, ako hodnotí skutočnosť, že ľudia starší ako 65 rokov sa z pôvodne tretej skupiny očkovania prepadli do skupiny č. 8, odpovedala a teraz presne citujem: ,Títo starší ľudia už nemajú pre štát takú ekonomickú hodnotu.´ Všade na svete, už v staroveku aj indiánskej kultúre aj vo východných krajinách, si ctia starých ľudí ako drahokam a tu des… Totálne morálne dno. Janko, raz aj oni zostarnú.“

Toto je to, čo kritizujem najviac. Očakával som konečne slušnú a empatickú politiku. Kovid im zazlievam iba sčasti. Ale neľudskosť vystupňovali do výšin. A viete, že odkladanie starých ľudí bola kedysi konšpirácia?

 

Táto strana pre mňa definitívne skočila. Najmä ľudsky. A to, že sa už ozývajú ľudia, čo politiku nikdy neriešili, je veľmi vážnym signálom. A ten by mali títo politickí hochštapleri počúvať.

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

 

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Riešenia na zlepšenie situácie existujú

V posledných dňoch som si študoval niekoľko zdrojov o epidémii a o jej prípadnom riešení. Zaujímavé informácie som našiel. A je čoraz viac bežných ľudí, čo si študujú túto odbornú problematiku. A nie iba odborníci. Tí neraz majú ďalej od objektivity ako bežný občan nevyštudovaný v odbore. Sledujem aj rôzne logické a pravdepodobne aj účinné návrhy opatrení na zlepšenie situácie na Slovensku, ktoré ponúkajú odborníci i laici. Niektoré z nich sú overené v zahraničí.

 

Pôvodne som v dnešnom texte chcel vymenovať riešenia, ktoré by mohli vylepšiť stav boja proti chorobe. A také naozaj existujú! Ale potom som si uvedomil, že by bolo zbytočné rozvádzať to formou blogu. My tu dole bez politických či iných záujmov vieme, že sa to dá zvládať inak a lepšie. Isto, úmrtiam sa úplne nezabráni! Určite sa však dajú znížiť…

 

Ale akákoľvek rada je zbytočná. Veď ich naša vláda denne dostáva po desiatkach. V slovenskej politike však niet sebareflexie, slušnosti, empatie, odbornosti, ľudskosti. Vyníma sa egoizmom, politikárčením, láskou ku kapitálu, prekrúcaním štatistík, ignorovaním nezaujatého ľudového hlasu z reálneho života, pohŕdaním zákonmi štátu a morálkou, tvrdohlavosťou a nevraživosťou. A vtedy sú akékoľvek rady založené na rozume a skúsenosti zbytočné. A je jedno či v čase epidémie, či v čase štandardného života, či pod vládou prípadnej novej koalície. Slovenský politik počúva sám seba a sadá k svojim vranám.

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

 

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár

Nejde o pôvod vakcíny

Ale dobre to vedia robiť! Chlieb a hry. Alebo chliev a hry. To handrkovanie okolo vakcíny vynikajúco odvádza pozornosť od zvráteností, ktoré konajú, alebo od skutočných problémov, ktoré Slovensko má a neriešia sa (dlhodobo).

 

Celé Slovensko teraz rieši hádku politikov storočia, nech sa národ baví. Normálni a slušní politici by si to vyriešili medzi sebou a potom by ponúkli riešenie a verejne ho prezentovali. No slovenská politika dlhodobo takýto princíp popiera, ba systematicky buduje rozpory, čo sa potom prejavuje v polarizácii a rezignácii spoločnosti.

 

Vakcína má byť dobrovoľná. A ak sa už máme očkovať, nech sa každý svojprávny občan rozhodne, čím sa chce očkovať. Suverénne. Sám si vie zistiť informácie, trebárs aj od svojho lekára. A nech je tá vakcína hoci z Hornej Dolnej. Ak je tam vedecké laboratórium, nech sa páči. Určite sú tam väčší odborníci ako medzi politikmi s pochybným vzdelaním.

 

Že nie je vakcína registrovaná? No a? Je overená, používa sa vo vyspelých štátoch, nepočuť o vážnych následkoch. Navyše ju netreba po druhý raz aplikovať. A máme aj svoje liekové agentúry, čo ju vedia posúdiť, či je bezpečná. Nepotrebujeme tú európsku, ktorá sa isto nebude rozhodovať iba odborne.

 

Necítim sa ako pokusný králik, viem, ako si vybrať vakcínu, ak sa budem chcieť dať zaočkovať, a určite ma najmenej zaujíma, odkiaľ pochádza. Veď už za komunizmu sa chodilo do Ruska za kvalitným liečením. Snáď si niekto nemyslí, že ak použijeme vakcínu z Putinovej krajiny, tak nás otrávi. Potom sú v keli rozumnejšie štáty, čo ju už používajú. A studenú vojnu nech si politici riešia kdesi tam v ringu a nech v principiálnych veciach neotravujú občanov.

 

Takže nech nikto nerobí z občanov nesvojprávnych. A hlavne nenaleťme týmto politickým šou, v ktorých ide o to, kto z koho, kto bude populárnejší, kto sa komu postaví, kto sa akej zahraničnej krajine strčí a kto lepšie zakryje nekompetentnú a škodlivú politiku.

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * youtube: Ján Papuga * www . janpapuga . sk

Publikované v Nezaradené | Vložiť komentár