Aj keď som učiteľ a snažím sa byť lojálny k svojim, nie vždy sa to dá. Tak sa aspoň snažím nemenovať kritizované školy alebo kolegov. Nebude to inak ani teraz. U dieťaťa, ktoré poznám, sa objavil opäť problém s domácimi úlohami. A neviem pomôcť, lebo tento fenomén zadávania úloh nie je nijako obmedzovaný. Chlapec je štvrták na ZŠ. Deň čo deň dostávajú minimálne tri úlohy. Často aj také, kde je potrebná intervencia dospelého. Pripomínam, že neodborná, lebo ak nie je rodič učiteľom v danej aprobácii, dokáže možno dieťaťu pomôcť, no často mu úlohy nevie vysvetliť tak, ako to vyžaduje didaktika. Môže ho to naučiť spôsobom, ktorý sa už nepoužíva a ešte mu to v škole budú vyčítať. Alebo to nechá tak, keďže to nie je povinnosť rodiča, a dieťa to vyrieši samo, možno nedbalo, možno nesprávne, možno neúplne, možno vôbec. A takýto spôsob práce sa v ňom potom fixuje, najmä keď je ešte v spolupracujúcom a usilujúcom sa mladšom školskom veku.
Mňa ako rodiča trápi, keď sa úloha rieši bez porozumenia. Riešenie rôznych úloh má pre žiaka potenciál, to uznávam. Ale len v prípade, že to robí s odborníkom - pedagógom. Alebo po dôkladnom vysvetlení učiva v škole tak, že doma úlohu hravo zvládne bez väčšej pomoci.
Spomínaný žiak raz dostal veľmi veľa úloh v rámci opakovania z matematiky. Bolo to ozaj vyčerpávajúce množstvo príkladov, a to zo dňa na deň. Rodičia mu pomáhali tie desiatky príkladov riešiť, čím zabili hodinu. Pripomínam, že po náročnej práci v ich zamestnaní a po chlapcovom tréningu, teda až večer. Pritom si všimli, že niektoré z príkladov riešili žiaci v škole. No ich výsledky boli takmer všetky nesprávne. Opýtali sa ho, či to nerobil sám v školskom klube detí. Nie. Počítali to na riadnej vyučovacej hodine samostatne! A bez kontroly učiteľa. Osvojenie si nesprávnych postupov pri takom množstve príkladov je priam zaručené. Keď sa na to pýtali učiteľky, povedala, že to majú kontrolovať rodičia. Okolo 50 príkladov na troch stranách! V prípade mojich detí sa im snažím pomôcť s úlohami, aby mali aký-taký zmysel. No nie vždy to dokážem. Matiku neviem vysvetliť a neznášam ju. Okrem toho som po pedagogickej práci v mojej škole unavený a potrebujem si oddýchnuť. A nie robiť prácu za iných. A oddýchnuť s podľa mňa potrebujú aj deti.
Ja neodmietam zadávanie domácich úloh. Ale musia mať zmysel a učivo musí byť UČITEĽOM dôkladne vysvetlené. A má byť na ich riešenie väčší časový priestor. Domáce úlohy by nemal zadávať pedagóg, čo ich nemieni kontrolovať, aby diagnostikoval vedomosti žiakov a zistil, čo treba zopakovať. Aby si overil, či žiaci nerobia chyby. Rodič môže pomôcť, ale nemá ani spôsobilosť, ani silu riešiť ďalšiu hodinu kvantá niečej inej práce. Aj preto ako pedagóg nezadávam domáce úlohy, riešime cvičenia so žiakmi frontálne, aby som hneď vedel, kde majú problém a hneď ho riešil. A keď úlohu zadám, je taká, že žiaci nemusia nikoho zaťažovať, riešia ju sami. A čo by som robil ako rodič? Pýtal by som sa, navrhoval by som, protestoval by som... A všetko by som adresoval škole. Lebo zlá známka či poznámka za neriešenie úlohy nie je hodnotením školy, ale domácnosti žiaka. A to by som v prípade svojich detí nedovolil. A je jedno, v akom veku by boli.
Súvisiace články:
https://janpapuga.sk/preco-nezadavam-domace-ulohy-dodatok-ku-kauze-du/
https://janpapuga.sk/preco-nezadavam-domace-ulohy/