Priatelia dobrého školstva. Internet mi „vybuchol“ po mojom článku o domácich úlohách. V prevažnej miere boli reakcie pozitívne a konštruktívne. Mám rád aj nesúhlasné stanoviská, lebo ma vedú k uvažovaniu alebo ma učia argumentovať. Avšak z veľkej časti svojich postojov nemám prečo ustupovať. Mám ich overené rokmi pedagogickej praxe s tisíckami diskusií s pedagógmi, žiakmi a rodičmi po celom Slovensku. A keď sa deje niečo nesprávne, keď sa má niečo zmeniť, keď sa nekoná v súlade so súčasnou pedagogikou a charakterom spoločnosti, nemienim idealizovať svoje prezentované témy len preto, aby sa to niekoho nedotklo. Ak to tak u vás v škole nerobíte, prečítate si môj text iba ako zaujímavosť, prípadne ho pošlete tam, kde sa daný problém vyskytuje. Takže falošnou lojalitou (kolegialitou) nedisponujem. Ako môžete kritizovať mňa, môžem kritizovať aj ja. Iba nesuverénny človek bez vlastnej integrity sa bude nadúvať, keď sa objaví negatívnejšie hodnotenie. Alebo človek, čo koná presne tak, ako to pomenúvam. A verte tomu, že kritizujem aj rodičov a neraz aj žiakov. Plne si uvedomujem, že sa moje náhľady nemôžu zovšeobecniť a stále máme v systéme skvelých ľudí. Takisto sa nedá vyhlásiť, že keď sa to nedeje u vás, nedeje sa to nikde.
Keď som riadil školu, počúval som názory nie iba od pedagógov, ale aj od rodičov, žiakov a od okolia školy. Nepotreboval som sa zapáčiť žiadnej z týchto skupín. Hľadal som dobré argumenty a nápady. A vtedy mi je jedno, kto ich vysloví. Mojím hlavným cieľom totiž je dobrá pedagogika a parádna škola. Na tento problém som narazil vo funkcii riaditeľa na Riazanskej. Aj tam sa „odulo“ zopár učiteľov, ktorí si mysleli, že majú jediné a hlavné slovo. Napriek tomu, že som pre nich spravil veľmi veľa. Niektorí však neboli schopní alebo sa nechceli posunúť a nepochopili, že školu netvoria iba učitelia. Ani to ma neprimälo k tomu, aby som ustúpil zo zásady počúvať všetkých členov školskej komunity.
Takže sa nepotrebujem svojimi názormi zavďačiť. Prezentujem to, čo si viem obhájiť pred kýmkoľvek a kedykoľvek. S cieľom kreovať žiaka, ktorý bude v škole rád a dokáže sa presadiť v tejto spoločnosti.
Teším sa, že ste prijali môj postoj k domácim úlohám. No stále máme aj medzi pedagógmi ľudí, čo nemajú základné chápanie a prekrúcajú mnohé vety. Preto sa ešte raz v niekoľkých bodoch vrátim ku „kauze“ domácich úloh v nadväznosti na môj pôvodný článok Prečo nezadávam domáce úlohy?
- Keď nedáte žiakom domáce úlohy, nie je to žiadny ústupok či snaha, aby deti vedeli stále menej a menej. Musia sa predsa pripravovať do školy – učiť sa. Učenie sa nových poznatkov nepovažujem za domácu úlohu v tradičnom zmysle slova. A pri opakovaní dieťa môže samo preriešiť úlohy, keďže sú súčasťou učebníc – podľa svojho tempa a schopností, vynechajúc tie, ktoré nevie. Deti často samy alebo po intervencii rodičov tušia, čo im nejde, čo si majú zopakovať a precvičiť – môžu pritom využiť aj iné príručky s úlohami, je ich dosť. Takže nehrozí, že by dieťa po príchode zo školy úplne zabudlo na školské povinnosti, ak nie je notorickým lajdákom. Čo tak teda deťom zadať, čo majú vedieť na budúcu hodinu a úlohy odporučiť ako dobrovoľné a motivujúce. Takto budú uspokojení aj tí, čo chcú riešiť domáce úlohy, aj tí, čo nechcú riešiť, lebo majú iné aktivity.
- Domáce úlohy v primeranom množstve som nekritizoval. No ak dieťa dostane z každého predmetu zo dňa na deň domáce úlohy v rozsahu niekoľkých cvičení alebo písania textov, je to neprimeraná záťaž a demotivujúci faktor v učení sa. Priznal som, že ojedinele aj ja musím zadať domácu úlohu. No vždy sa žiakov opýtam, či nemajú niečo zložité na deň splnenia úlohy, nedávam im úlohy zo dňa na deň, majú na ne dlhší čas. Keďže som slovenčinár, na domácu úlohu dávam najmä slohové práce alebo tvorivé písanie. Dobré texty sa nie vždy dajú tvoriť v ruchu krátkej vyučovacej hodiny (sami žiaci chcú písať slohy doma – nie z dôvodu práce s internetom). A keďže mám stredoškolákov, nemôžem si (žiaľ) dovoliť každému slohovému útvaru venovať 2-3 hodiny tvorenia. U mladších žiakov si viem predstaviť, že by tvorili text aj na hodine, tam nie sú osnovy také preplnené, resp. sa dajú ľahšie prispôsobiť.
- Prečo som vlastne rezignoval na zadávanie domácich úloh? Mám na to viacero dôvodov. A určite nesúvisia s tým, že by som práve ja zľahčoval svojim žiakom štúdium (z hľadiska obsahu vyučovania som prísny). Prvý dôvod je to, že som sa obával, že úlohu vyriešia nesprávne a zafixujú sú nesprávny spôsob riešenia, ktorý ja neodhalím alebo nestihnem odhaliť. Ďalej som sa vždy obával, že si úlohu iba mechanicky odpíšu od spolužiaka a ja nezískam objektívne informácie o ich stave ich vedomostí. Aby mala domáca úloha zmysel, je potrebné ju dôkladne skontrolovať a prípadné chyby znova vysvetliť. Preto je pre mňa efektívnejšie riešiť úlohy na hodine a pozorovať schopnosti žiakov a ihneď reagovať na ich nepresné riešenia. Stávalo sa mi aj to, že deti si domáce úlohy spravili a potom ich všetky chceli čítať. Nerád nevyvolám žiaka, ak sa hlási a chce sa prezentovať. No tým strácam čas. Pri riešení úloh v škole si „overím“ postupne všetkých. V neposlednom rade rešpektujem, že žiaci majú po škole (aj po školskom klube) právo na oddych od formálneho vzdelávania v školách. Majú takisto právo chodiť na krúžky, rozvíjať svoj talent, prípadne sa venovať aktivitám s rodičmi. Preto okrem bežnej prípravy na ďalší vyučovací deň netreba ďalšiu domácu úlohu. Zošit, učebnica, pracovná učebnica poskytujú mnoho návodov, ako si upevniť učivo.
- Tým, že istý čas nezadávam pravidelne domáce úlohy, pociťujem, že sa zlepšuje môj pedagogický kumšt. Vždy uvažujem, ako aplikovať vyučovaciu tému tak, aby nebola domáca úloha potrebná. A učím sa triediť školský vzdelávací program tak, aby bol priestor na precvičovanie bez nutnosti prenášať povinnosti do domovov žiakov. Rád zadávam dobrovoľné domáce úlohy, bonusové cvičenia alebo tvorivé, z ktorých majú žiaci radosť a nezanevrú pre ne na môj predmet.
- Veľká časť rodičov dohliada na svoje deti pri riešení domácich úloh. Niektorí učitelia – najmä mladších žiakov – na tom aj trvajú, resp. to odporúčajú. Potom máme deti, ktoré jednoducho nepochopia zadanie učebnice (to sa stalo aj mne v mojom veku) alebo si z rôznych dôvodov nedostatočne osvojili učivo alebo sú veľmi unavené a skrátka nedokážu úlohu vyriešiť – nie všetci sú jednotkári a máme aj žiakov s poruchami. Rodič je jeho prvá pomoc. Ja som maminu pomoc pri matematike potreboval aj na strednej škole. Nemám bunky na tento predmet. No a tu máme problém – rodič po minimálne osemhodinovej práci nemôže viesť s dieťaťom jedinú komunikáciu o domácich úlohách. Unavený po práci a s domácimi povinnosťami, ktoré ho čakajú po príchode domov. Isto to pociťujú aj učitelia. Ja napr. prichádzam domov okolo 16.00. Úlohy robíme po tréningu a vždy sú minimálne tri. Asi viete, že dobrého slova na takýto prístup nenájdem. No ja si to ako učiteľ a zároveň rodič viem so školou vyriešiť. Ale nie každý rodič ide do sporu. Denné riešenie úloh s dieťaťom, resp. kontrola ich riešenia, sú neuveriteľne zaťažujúce a pripravujú nás o vzácny čas s rodinou. Navyše rodič, aj keď vie úlohu s dieťaťom vyriešiť, nie vždy mu to vie didakticky vysvetliť. Lebo to nie je jeho povinnosť. Môže ho naučiť nesprávny postup. Alebo jednoducho vyrieši úlohu zaňho, keďže má toho dosť. Téza, že deti si majú úlohu riešiť samy, v mnohých prípadoch neplatí. Najmä keď sa žiak obáva sankcie za nevyriešenie úlohy, ktorú nevie.
- Domáca úloha má zmysel, keď je učivo dobre vysvetlené, keď úlohy na doma napodobňujú úlohy z vyučovacej hodiny, keď ich je primerané množstvo a žiak ich vie vyriešiť bez pomoci dospelého a najmä vtedy, keď ich učiteľ dôkladne skontroluje, aby neboli v zošite nesprávne riešenia. Domáca úloha nemá robiť žiakovi problémy.
- Keď domácu úlohu žiak rieši hneď po príchode zo školy, je to proti psychohygiene, ktorá sa zo súčasných škôl pre objektívne príčiny vytratila. Môže sa stať, že v tom čase dieťa nie je odpočinuté a jeho sústredenie je nízke, rýchlo zabudne čo a ako sa riešilo. Keď zase má krúžky alebo iné povinnosti, tak robí úlohy až večer. A tam je efektivita rovnako pochybná, keďže, najmä mladší žiaci, už prechádzajú na spánkový režim. Takže keď sa v diskusiách objavilo presvedčenie o efektivite domácej úlohy, ja to veľmi spochybňujem. Paradoxne, domáca úloha zadávaná na víkend či na prázdniny má väčšiu efektivitu, lebo si dieťa môže sily rozdeliť na minimálne dva dni. Ale voľné dni majú iný účel. Jedným z nich je, aby bol žiak odpočinutý a motivovaný na pôsobenie v škole po voľne. A predsa takého žiaka chceme... Ani dospelým by sa nepáčilo mať počas dovoleniek pracovné povinnosti.
- Domáca úloha nie je príprava na reálny život. Iba zlomok povolaní si prenáša pracovné povinnosti domov. Veľká časť dospelých necháva svoju pracovnú náplň v zamestnaní a vrátia sa k nim po uplynutí voľna. Teda domáca úloha nevedie k žiadnemu plneniu pracovných povinností, naopak, môže viesť k nechuti a k zanedbávaniu neraz dôležitejších rodinných povinností.
- Môj prístup vôbec nie je neoliberálneho charakteru s cieľom ustupovať deťom a robiť z nich hlupákov. Ja hľadám medzi rôznymi ideológiami a filozofiami strednú cestu. Môžete byť akokoľvek presvedčení, že domáca úloha vychováva a učí deti plniť si povinnosti, nie je to tak. Učí ich jedine demotivácii, stresu, záťaži v čase, keď má byť fyziologicko-psychologický relax. My sme boli vraj iní (podľa mňa neboli). Ale nostalgia nie je na mieste. Deti sú skrátka dnes odlišné, je to prirodzený vývin generácií. Má to mnoho príčin, ktoré vieme ľahko pomenovať. Nie sú však iné preto, že ony samy chcú byť iné – veď sú deti. Ale sú také preto, lebo na nich tlačí spoločnosť – teda my, svet dospelých. Takže ak chceme žiakov meniť, zmeňme najprv seba a prístup k deťom. A možno tak ich dostaneme do ideálneho stavu. Zadávanie domácich úloh však charakter dnešných detí nijako pozitívne neovplyvní.
Ako som tak uvažoval, dospel som k poznaniu, že je dobré, že nezadávam pravidelné a časté domáce úlohy. Som veľmi rád, že ich ani k svojmu vyučovaniu nepotrebujem. Vôbec by mi neprekážalo, aby sa úplne vylúčili z pedagogiky. To by sa však musel systém vyučovania nastaviť tak, aby domáca úloha nebola potrebná. To je však už iná téma...
*
Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na sociálne siete. A nezabúdajte: Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky. Ďakujem za slušnú a konštruktívnu diskusiu, taká mňa a všetkých nás posúva k dobrým riešeniam.
*
PhDr. Ján Papuga, PhD., pedagóg, rodič, spisovateľ
janpapuga@gmail.com
www.janpapuga.sk * Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga - školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu * janpapuga.blog.pravda.sk * https://janpapuga.sk/2materialy/