PREŤAŽENÍ ŽIACI

Keďže pôsobím verejne, aj za cenu, že mi to prináša invektívy, takmer denne dostávam prosby o rady.

Naposledy takýto text (upravil som znenie, aby sa nedal pisateľ konkretizovať).

"Rada by som sa s Vami ako pedagógom poradila, ako sa vysporiadať s problémom množstva učiva, ktoré si moje deti odnášajú domov zo školy. Nejde iba o písané domáce úlohy, písaných nie je veľmi veľa, ide o množstvo učiva, ktoré majú doma zvládnuť na nasledujúcu vyučovaciu hodinu. Okrem výtvarnej výchovy sa u nás v škole musia učiť aj na hudobnú a občiansku výchovu. Na každej hodine preberú kvantum textu. Učebnice sa nepoužívajú. Všetko sa prepisuje do zošita. Na jednej hodine zapíšu deti aj 2-4 strany, niekedy aj A4. V jeden deň rozvrhu majú tie najdôležitejšie predmety. Na každý predmet takéto množstvo učiva (niekedy možno trochu menej). Bežne sa doma učia aj 2 hodiny. Nestíhame, majú toho veľa, domáca rodinná pohoda neexistuje, všetko je o naháňani, neporozumeni, strese. Tento týždeň majú celý voľný, prázdniny (a áno aj sa učia), ale ja mam doma úžasné pohodové deti, s ktorými si výborne rozumiem. Škola ničí naše spoločné životy. Asi nemusím dodávať, že po pár dňoch či týždňoch z toho učiva nič nevedia, pretože to jednoducho zabudnú. Toto všetko musia deti absolvovať, ak chcú (a ja s nimi), aby prinášali domov uspokojivé výsledky. No ani pri hodnotení za túto podľa mňa extrémnu prácu (keďže škole venujú viac času ako zamestnaný človek v 8 hodinovej pracovnej dobe), nedostanú pochvalu alebo jednotku. V našej škole všetko počítajú na percenta, a tak z písomky z matematiky, ktorá má max. počet bodov 8, môže dieťa na jednotku stratiť iba pol boda. Za 7 bodov už dostane dvojku. Vo výsledku sa všetci snažíme, ja aj deti, makaju oni i ja a napriek tomu, že ak učivo vedia, ale chybu urobia a výsledok je aký je. Veľmi ma to hnevá a veľmi je to smutné, čo škola dáva deťom do života. A ja by som knihu mohla napísať o výchovných a pedagogických metódach učiteľov a ich neochote niečo v tomto procese zmeniť a prispôsobiť súčasnej dobe. Ďakujem za prečítanie a prípadný názor."

Žiaľ, nevedel som pomôcť. Možno sa mnohé v školskej legislatíve zmenilo, no nadmerné preťažovanie žiakov sa nedá nijako riešiť ani postihnúť, ak škola nechce. Isto, mať žiaka zvyknutého na takýto štýl vyučovania znamená mať úspešného žiaka. Ale za akú cenu? Človeku, čo mi to napísal, som odporúčal iba to, aby zmenil školu. Verím, že cítite, že pisateľ sa snaží, záleží mu na výsledkoch jeho dedí, je konštruktívny. Nie je to výkrik premotivovaného rodiča!

Škola nie je jediná hodnota ľudského života. Neraz je dôležité, ako deti konajú doma, na krúžkoch, vo voľnom čase. Musia mať dostatok času aj na iné činnosti a vzťahy s rodinou.

Môj postoj nie je o znižovaní úrovne vzdelanosti. Je o humanizme, ktorý by mal byť v školách samozrejmosťou. Riadim sa ním vo svojej praxi, preto nemám večné konflikty so žiakmi a rodičmi. A pritom mám latku nastavenú vysoko. No nie tak, že zničím motiváciu žiakov, ich vzťah ku škole a život po odzvonení poslednej hodiny.

*
Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na sociálne siete. A nezabúdajte: Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky. Ďakujem za slušnú a konštruktívnu diskusiu, taká mňa a všetkých nás posúva k dobrým riešeniam.
*
PhDr. Ján Papuga, PhD., pedagóg, rodič, spisovateľ
janpapuga@gmail.com
www.janpapuga.sk * Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga - školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu * janpapuga.blog.pravda.sk * https://janpapuga.sk/2materialy/