Každý rok sa necháme vtiahnuť do diskusie o neobjektívnom a otázne zostavenom rebríčku Ineko, akoby nám chýbali základy kritického myslenia, keď nevieme odhaliť, že tento rebríček škodlivo (niekedy si myslím zámerne) polarizuje školy a vytvára nebezpečný trend elitárskeho vnímania škôl. A vnímania škôl na základe štatistík z pochybného celoslovenského testovania, ignorujúc malé úspechy obyčajných škôl, ktoré sa snažia robiť niečo síce nie pre budúcich lídrov, ale pre obyčajných žiakov, ktorých si často nemôžu vyberať. Možno by namiesto diskusie stačilo dať si na profilovku banner: Odmietam rebríčky Ineko, príp. iné. Robiť Ineku meno tým, že komentujeme tento podivný rebríček, je motiváciou robiť ho naďalej – robíme mu vynikajúcu reklamu, ako aj celej firme. Stačí, že senzácie chtivé médiá hltajú poradia škôl a hurónsky hovoria o najlepších školách ako o vzoroch vzdelávania bez analýzy kontextu ich fungovania, ktorý neraz umožňuje škole byť, povedzme, atraktívnejšou. A mnohým školám zas kontext neumožňuje byť lepšími.
Isté je, že školy boli vrhnuté do dravého kapitalizmu, čo sa nemalo stať. To už vieme. K náprave však nedochádza a školy aj bez rebríčkov medzi sebou bojujú, odsúvajúc podstatu vzdelávania na druhú koľaj. Okrem toho je škôl príliš veľa, preto je nutná ich rozumná a transpatentná eliminácia. A v neposlednom rade záujemcovia o štúdium a rodičia majú mať možnosť oboznámiť sa s kvalitou školy. Ale nie prostredníctvom takýchto netransparentných rebríčkov či prostredníctvom zle nastaveného celoslovenského testovania 2 – 3 vyučovacích predmetov. Polemizoval by som aj o relevantnosti nadštátnych testovaní.
Problémom však je, že laická verejnosť priam dychtí po rebríčkoch, štatistikách, prvých miestach, najmä ak ich mesiac čo mesiac podsúvajú médiá presne tak, ako volebné preferencie. Hoci keby bola sama verejnosť testovaná, už by sa pohľad zmenil. Kedy sa objavil ten bod, keď sa naše hodnotenie zmenilo na škálovanie? Najhoršie je, keď zriaďovatelia škôl doslova trýznia riaditeľov, ak majú horšie výsledky z testovaní alebo sa neumiestnia na popredných miestach Ineko, ignorujúc to, že škola závisí od zloženia žiakov, od klímy, ktorú utvára aj zriaďovateľ.
Aká je cesta z tejto demagogickej skratky hodnotenia fenoménu, akým je škola? Nedať sa ubiť riaditeľom, zriaďovateľom, rodičom. Hovoriť o tom, v čom spočíva skutočná hodnota školy, šíriť protiargumenty k rebríčkom, písať podobné články, ako je tento. Ak to nepomôže, pozorujme, ako sa zo školy stáva excelovská tabuľka a čo to spraví, teda už robí so vzdelávaním. Ale buďme aktívnymi pozorovateľmi! A hlavne si nedajme nahovoriť, že štatistické ukazovatele sú výrazom, motiváciou a výsledkom našej práce, ktorá pracuje so živými deťmi a živými mladými ľuďmi. A či sa tí uplatnia v živote v závislosti od výšky hodnoty v stĺpčeku, nech zostane nezodpovedané.
Po tomto všetkom stanovme presnejšie kritériá hodnotenia školy. Je to možné. Len to nesmie zostať v rukách rôznych inštitúcií a spoločností, ktoré školu berú ako prostriedok sebaprezentácie, nie ako stredobod odborného, kompetentného a citlivého záujmu o najdôležitejšiu oblasť ľudskej spoločnosti a kultúry.