Napriek tomu, že nemávam problémy so žiakmi, rodičmi, že ovládam vyučovanie svojich a niekoľkých iných predmetov na základnej, strednej i vysokej škole, napriek tomu, že sa vyznám v školstve a dokážem školu aj riadiť, čoraz častejšie hľadám cestu úniku od môjho vysneného povolania. A určite nie kvôli žiakom, rodičom, kolegom či riaditeľom. Ešte aj tu byrokratizáciu a nedostatočné platové ohodnotenie by som vedel prežiť. Pravý dôvod naznačujem vo svojich ostatných textoch. I keď sa mi nezdá, že školstvo je v totálne katastrofálnom stave, systém jeho fungovania a pedagogických nastavení mi stále viac nevyhovuje. Lebo škodí predovšetkým žiakom, teda generácii, ktorá prevezme fungovanie štátu, spoločnosti. A určite sa ovplyvňuje aj pedagógov, aj rodičov. Napriek trom-štyrom reformám sa žiaci stále učia zbytočnosti, náhlime sa v učive, je ho veľmi veľa, nepracuje saso zdrojmi, nemáme dostatok didaktických prostriedkov, nie je čas na fixáciu a aplikáciu učebných tém, nie je čas na individuálnu a výchovnú prácu so žiakmi, niet priestoru na kreativitu, pragmatizmus, diskurz či otváranie rôznych stránok života a realizovanie dôslednej prípravy na pôsobenie vo svete dospelých.
Mám veľmi dobrú skúsenosť s diskusiami či debatami s mladými ľuďmi. Na ich neverbálnych prejavoch vidím, že ich to zaujíma, že začínajú uvažovať, že sú radi, že sa s nimi rozprávam aj o všeobecnejších témach života, snažiac sa nájsť paralelu s učebným obsahom. A keďže verejne pôsobím, dostávam od žiakov rôzne otázky, ktoré ich zaujímajú. Niekedy sú naozaj veľmi dobré a súvisia s pedagogickými požiadavkami na súčasných učiteľov, ktorí by mali byť polytematickými sprievodcami mladých a mali by im ponúkať spektrum informácií, z ktorých si sami vyberú, čo budú v ďalšom živote potrebovať. Pritom im nevnucujem svoj názor. Ale náhľady podložené argumentmi. Žiaľ, takáto univerzálna výučba a výchova sa v súčasnom systéme nedá vždy aplikovať, hoci sa mi niekedy zdá, že je oveľa dôležitejšia ako predpísané témy. Učím slovenčinu – čo téma, to rada do života alebo otázka od študenta. Avšak nemôžem vždy rozvinúť širšiu debatu, ktorá by žiakom isto niečo dala. Musím ísť s predpísaným učivom ďalej. A keďže mi aj na strednej škole záleží na fixovaní učiva a nejakej tej aplikácii (tvorenie), musím žiakov neraz stopnúť v rozvíjaní myšlienok a zahrnúť ich povinnými témami. Inak by som riskoval ich neúspech vo zväčša faktografickej maturite. Napriek tomu v učive meškám, lebo deti rád počúvam, a verte, že vravia k veci A nie preto, že ma chcú zabaviť, aby bola voľná hodina. Keď už preberáte trebárs tému o syntaxi, ponúka sa kvantum rôznych podtém, nehovoriac o učení správneho skladania viet, ktoré presahuje niekoľko hodín. Namiesto diskusie a rozvíjania myšlienkových operácií sa učia vetné členy...
Veľmi dobré zážitky mám aj s písaním slohov. Keďže nedávam domáce úlohy často, viem žiakov motivovať a málokedy sa mi stane, že žiak si mimoriadne zadaný sloh na doma nenapíše. No objaví sa ďalší problém. Veľa žiakov by vytvorené texty chcelo prečítať, keď ich už napísali. Navyše, učiteľ by si mal vypočuť práce žiakov, aby mohol priamo reagovať na chyby. Isto, môže to opraviť doma. Ale priama interakcia so žiakmi je efektívnejšia a zaujímavejšia. Tak „strácam“ ďalší čas, hoci kompetencia tvoriť ucelené texty a komunikáciu je v SJL prvotná. Keďže ma zaujíma tvorba žiakov, ten spomínaný čas na povinnú teóriu strácam. A potom sa naháňam a niektoré učivá musím triede sprostredkovať rýchlo a monologicky a vylúčiť akýkoľvek, hoci užitočný dialóg. Takto prichádzam o hodiny aj vtedy, keď chceme spraviť dôkladnejší rozbor textu. Lebo ja chcem, aby moji žiaci uvažovali. No tí nevedia vždy o jazykovej a literárnej téme vysloviť postreh na počkanie. Ďalšie meškanie...
Tento stav ma už nenapĺňa, ba stresuje. Ani tá slávna reforma na ZŠ nesmeruje k náprave. Iba zmenili formu administratívneho textu s „novými osnovami“. Zostali tam zbytočnosti, kvantá učiva, zbytočné pedagogické experimenty, počíta sa so siahodlhou prácou detí doma, vo voľnom čase, nebude sa dať ani individualizovať práca so žiakmi, nebudú sa rozvíjať kompetencie pre život...
Ja komunikáciu, diskusiu a tvorbu milujem. Som presvedčený, že sú základom všetkých oblastí fungovania spoločnosti. No niet na ne dostatočný priestor. A to je v protipóle k môjmu presvedčeniu, preto musíte uznať, že môj dôvod opustiť vyučovanie je opodstatnený.
Kedysi som chcel založiť školu. Bola by výnimočná, lebo z veľkej miery sa dajú niektoré moje pedagogické bolesti v pozícii riaditeľa odstrániť a nastaviť aspoň v rámci školy. Obávam sa však, že by ma pre môj aktivizmus a moju silnú, hoci konštruktívnu kritiku, priškrtili nepriateľskí a zakonzervovaní ľudia (veď aj pod mojimi článkami sa objavujú nekonštruktívne komentáre). Preto musím hľadať inú cestu. Na poli pedagogiky by som rád zotrval. No boj so systémom a zároveň môj vnútorný boj so sebou v rámci výkonu povolania pedagóg ma čoraz viac unavujú a demotivujú. Hoci som medzi žiakmi ako ryba vo vode...
*
Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, zdieľajte, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na sociálne siete. A nezabúdajte: Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky. Ďakujem za slušnú a konštruktívnu diskusiu, taká mňa a všetkých nás posúva k dobrým riešeniam.
*
PhDr. Ján Papuga, PhD., pedagóg, rodič, spisovateľ
janpapuga@gmail.com
www.janpapuga.sk * Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Ján Papuga - školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu * janpapuga.blog.pravda.sk * https://janpapuga.sk/2materialy/