HNOJ

Vyloženie hnoja pri úplne zbytočnom stožiari, ktorý má proklamovať lásku k vlasti namiesto skutočnému vzťahu k politikmi zdevastovanému Slovensku, považujem za výrazný čin. Jednak obdivujem odvahu poľnohospodárskych aktivistov, ktorí aj za cenu porušenia legislatívy – znečistenie verejného priestranstva, ktoré sa vyšetruje takmer ako atentát – si stáli za svojim a vytrvalo poukazujú na to, ako sa drancuje poľnohospodárstvo a ako sa porušujú zákony štátnymi inštitúciami. Oproti takýmto činom, ktorých je v každom rezorte mnoho, je vykydanie hnoja pred NRSR ničím.
Nevyznám sa veľmi v poľnohospodárskej problematike, ale beriem akt poľnohospodárov ako všeobecný protest proti politike, ktorá si robí, čo chce, účelovo porušuje, čo sa dá, koná vo svoj prospech a politicky, nerozhoduje odborne a už vôbec nie slušne. A ako laik vnímam aj to, čo sa (ne-)deje v poľnohospodárstve. Aj keď sa zdá byť vykydanie hnoja namierené proti ministerstvu poľnohospodárstva, treba to vnímať všeobecnejšie. Jednotlivé ministerstvá sú tak úzko prepojené, že nemožno jedno z nich obviňovať, že nekoná a ostatné nechať robiť si promo, aké sú dokonalé. Snáď nebudeme veriť úprimnosti ekologických snáh ministerstva životného prostredia popri tom, že ministerka pôdohospodárstva obhajuje ťažbu v lesoparkoch a národných parkoch. Aj keď nie vždy to platí, v tomto prípade stav Slovenska treba pripísať kolektívnej vine vládnucich.
Tento hnoj mi však vnukol ešte jednu myšlienku. Koľko by sa ho asi zišlo pred ministerstvom školstva? Každý v školstve asi odpovie veľmi jasne. Ale kto ten hnoj vykydá? To už všetci zmĺknu. A taký je rozdiel medzi učiteľom a tými poľnohospodármi, ktorí už nechcú byť handrami.