Rád by som ešte zareagoval na svoje dva ostatné články, ktoré vyvolali veľký ohlas a stále sa o nich diskutuje. Ide o tieto texty: https://janpapuga.sk/kauza-inkluzia-29-2026/ a https://janpapuga.sk/deti-sa-nerodi-s-umyslom-vrazdit-31-2026/. Vďaka nim som sa dozvedel ozaj aj veľmi zaujímavé postrehy, návrhy a poznatky skúsených a konštruktívnych ľudí. Mrzia ma len tie hrubé vyjadrenia, ktoré by hlavne nám učiteľom mali byť vzdialené. Na druhej strane chápem, že je situácia taká vyostrená, že tvrdé vyjadrovania sú prejavom nášho zúfalstva z práce, ktorú milujeme, no tí, čo riadia školstvo, nám ju len sťažujú a znechucujú. Avšak v mnohých diskusiách sú aj nepedagógovia, ba nastrčení záškodníci, čo majú za úlohu rozsievať zlo a stavať nás proti sebe. Aspoň my pedagógovia by sme na to nemali naletieť a mali by sme aj o tých najťažších, najkontroverznejších a najboľavejších témach diskutovať s nadhľadom, aby sa riešili, nie aby nás trápili. Inak vyhrajú tí, čo ubližujú školstvu, pedagógom, deťom, ba i rodičom. Nebuďme ako záškodníci, medzi ktorých patria isto aj rôzni toxickí politici a ich poskokovia. Pokojne sa vyjadrujme ostro, ale vzájomne sa neoznačujme invektívami a vulgarizmami.
Ako som naznačil, mnohé podnety z diskusií má inšpirovali a motivovali k ďalšiemu uvažovaniu o naznačených témach. Preto si dovolím niekoľko dodatkov k svojim dvom článkom, aby sa téma rozšírila. A hlavne by som bol rád, aby sa upriamila pozornosť na podstatu a stav, nie na to, aby niekto zo školskej komunity, či už pedagóg, rodič či priateľ školstva, bol pranierovaný pre svoj postoj. Mali by sme si však osvojiť jednu ťažkú schopnosť – odosobniť sa a byť objektívny, nech sa deje akákoľvek krivda. Môžu nami mávať rôzne emócie zo zlých vecí, čo sa dejú, no keď ich budete ventilovať citovo zaujatými postojmi, nijako odbornej téme nepomôžete, ba problém sa bude stupňovať. A potom sa nečudujme úradníkom a politikom, že sa v riadení školstva tiež rozhodujú emóciami, egom a často nekompetentnými pohnútkami. A to nám nevyhovuje. Pokúste sa teda o takú diskusiu, staňme sa nezaujatými odbornými komentátormi a vyslovujme reálne postrehy, nie emócie. Meňme veci inak. V opačnom prípade je naša odbornosť a skúsenosť nanič a bude sa prehlbovať negatívny postoj verejnosti k pedagógom!
- Uvedomme si fakt, že drvivá väčšina detí a mladých ľudí je normálna, nemá chuť vraždiť a fyzicky ubližovať, naopak, robia nám radosť a tešíme sa z ich dospievania. Poznám správanie žiakov z rôznych škôl, poznám mnohé skúsenosti pedagógov, poznám osobne mnohé deti a dospievajúcich ľudí. Áno, niektorí vyrušujú, papuľujú, neplnia si povinnosti, sedia s mobilom, vulgárne rozprávajú, no nemajú v sebe zámer fyzicky likvidovať spolužiakov a pedagógov, príp. iných ľudí. Keď však iné dieťa tragédiu vykoná, aj vďaka médiám, ktoré cynicky bulvarizujú aj veľmi boľavé témy a „štengrujú“ tým národ, máme pocit, že celá generácia mladých sú budúci zločinci. S takýmto masírovaním úsudkov nesúhlasím! Detí s vážnymi patopsychologickými prvkami je veľmi málo, hoci ich pribúda. Aj preto je veľmi ťažké robiť prevenciu a predchádzať takýmto útokom. Nevieme vždy dopredu povedať, kto z takýchto detí niečo vykoná. Nemôžeme teraz celú generáciu mladých ľudí pre niekoľko psychopatov vystaviť tvrdým represáliám, a tým im zničiť školský život a vzťah k škole. A možno práve to by u nich vyvolalo ďalšie neželané reakcie, hoci nemusí ísť hneď o zločiny. Nemôžeme pre mediálne interpretácie paušalizovať činy jednotlivcov a odrovnať tak generáciu normálnych, mierumilovných a štandardných žiakov. Nedajme sa obrať o racionálny prístup médiami. Tie dajú svojmu článku lákavý titulok, ktorý môže vyvolať silnú dávku emócií. Človeku sa tým zatemní myseľ a nastaví sa na nepriateľstvo voči mladým. A máme ďalší boj v spoločnosti. A zároveň aj strach z ľudí. A médiá majú sledovanosť...
- Deti, žiaci majú rôzne prejavy nevhodného správania, najmä keď sú v kolektíve v škole alebo mimo školy. Určite verím rodičom, keď na rôznych stretnutiach hovoria, že takto sa moje dieťa doma nespráva. Sila kolektívu je odpradávna veľká a dokáže aj z poslušného dieťaťa spraviť rebela, pričom doma je v pohode. Ak si k tomu pripočítame devastačný vplyv médií (teraz myslím aj filmov, seriálov, reality show) a negatívny vplyv spoločnosti dospelých, môže sa úplne zmeniť podstata správania dieťaťa. Škola a rodičia ťahajú za kratší koniec, majú oveľa menší vplyv ako, povedzme, priemerná rapová pieseň plná vulgarizmov. A ťažko čelia tlaku kolektívu. Ale ani to nevedie ku krvilačnému správanie. Len dnes sú deti iné a z hľadiska školy menej tiché a poslušné. No a práve v takejto situácii netreba rezignovať na výchovu detí. Zo strany školy, ale ani zo strany rodiny. Aby sa zlé správanie nezmenilo na devastačné. Výchovou sa dajú pozitívne ovplyvniť osobnosť, charakter a prejavy dieťaťa. A pravdepodobne sa môže výchovným prístupom zabrániť aj tragédiám. Obávam sa však, že pedagógovia i rodičia vplyvom rôznych liberálnych pedagogických náhľadov na výchovu zabudli na jej dôležitosť pri deťoch. Treba sa k nej okamžite vrátiť a štát má vytvoriť podmienky na to, aby školy neboli len lieviky na zbytočné encyklopedické vedomosti, ale aby boli prostriedkom pedagogiky = umením výchovy. Samozrejme, zohľadňujúcej nový spoločenský kontext modernej doby.
- Aj keď sa mnohé školy snažia, stále sa rok čo rok vyskytujú v triedach problematickí žiaci. Hoci školy majú málo účinných možností riešiť takéto deti, keď sa vyčerpali bežné metódy, existujú spôsoby, ktoré môžeme využiť. Keď som bol riaditeľom, využíval som ich a problematickí žiaci sa dostali do rúk odborníkom – pravda, trvalo to dlhšie. Aj keď neveríte zníženým známkam zo správania a výchovným opatrenia, navrhujte ich a trvajte na nich. Nie že pod vplyvom strachu zo straty práce ustúpite riaditeľovi, čo nechce dať dieťaťu sponzorovi školy opatrenie za zlé správanie. Známka je dôkazom, že sa niečo zlé deje, že ste nezanedbali svoju povinnosť, že ste si všimli zlé správanie. Píšte sociálnej kuratele na úrade práce. Aj niekoľkonásobne. Reagujú pomaly, ale reagujú. Pravidelne navrhujte rodičom diagnostické ústavy, prípadne využite možnosť školy obrátiť sa na súd, aby ten nariadil špecializovaný zásah do správania dieťaťa. Diagnostické ústavy a resocializačné zaradenia dnes nie sú stredoveké polepšovne. Sú to inštitúcie, ktoré vedia odbornými metódami korigovať správanie dieťaťa, vedia mu pomôcť oveľa lepšie ako v bežnej škole. Pri nebezpečných prejavoch správania detí žiadna inklúzia nesmie platiť, treba využiť špecializované zariadenia. Ak sa cítite ohrození žiakmi (či rodičmo), neváhajte volať bez ohľadu na prehováranie riaditeľa políciu, podávajte trestné oznámenia, odmietnite pracovať v triede s takým žiakom (na to máte právo aj podľa zákonníka práce). Môžete podať podnet detskému ombudsmanovi, verejnému ochrancovi práv, niekedy aj inšpekcii. Máte možnosť vylúčiť extrémne vyrušujúceho žiaka z triedy (musí zostať pod dozorom). Na veľkej časti škôl sú asistenti, pokojne predajte problematického žiaka im na individuálnu prácu. Najväčšou chybou je nevyužiť tieto možnosti, čo si deti všímajú, a keď vidia pedagogickú bezzubosť, nie sú nútení krotiť sa. Som presvedčený, že takýto nekompromisný postoj k problematickému správaniu môže predísť aj väčším tragédiám. Isto, mnohé už existujúce opatrenia sú nedostatočné. Ale to už je vina štátu. Dokonca taká, že práve politikov obviňujem z toho, že všetko riešia až po tom, čo sa stane niečo veľmi zlé. Zodpovedné orgány zaoberajúce sa problematickými deťmi majú konať rýchlo a flexibilne, špecializovaných ústavov na výchovu detí má byť viac a majú byť lepšie financované, pedagogicko-psychologické centra takisto, rodičia nestarajúci sa o deti majú bezodkladne platiť vysoké pokuty, prípadne im má byť dieťa odňaté a zverené do ústavnej výchovy, rovnako tak, keď vyrastá v sociálne zlom prostredí. Dávno mali byť zavedené dočasné vylúčenia žiaka zo školy, nech sa rodičia oňho starajú na vlastné náklady a na úkor svojho voľna 24 hodín. Sestričku mať na škole nie je také dôležité ako mať nejakého človeka, čo sa bude starať o bezpečnosť v škole a bude zasahovať, keď sa dieťa nezmestí do kože (kamery nič takéto nevyriešia). Rôzne odborné vyšetrenia žiakov musia byť dostupné a nesmie sa na ne čakať niekoľko mesiacov. A veľa iných opatrení, ktoré ste ponúkli v diskusiách. Predpokladom však je, že by sa rôzne opatrenia a sankcie mali realizovať už v počiatkoch zlého správania detí, aby sa negatívne prejavy nestupňovali a neusádzali v osobnosti dieťaťa. Ale určite využívajte aj aktuálne platné možnosti riešení, aj keď nie sú dokonalé. Lebo úlohou pedagóga je ochrániť seba, žiakov i svojich kolegov. Aj keby sa riaditeľ priečil prísnejšiemu prístupu k problematickým deťom, musíte ho vy ako pedagogický kolektív pritlačiť a trvať na riešeniach. Keď sa niečo stane, bude neskoro, nebude sa to dať vrátiť a negatívne to ovplyvní celú vašu komunitu.
- Inklúzia ako politický prístup k školstvu je veľmi zle uchopená teória a uplatňuje sa tak, že skôr škodí. Tomu som venoval v úvode spomenutý článok. Ale inklúzia je v podstate prirodzený spôsob fungovania školy, aj za socializmu sa uplatňovala. Kedysi sa volala integrácia žiakov. Jednoducho to znamená, že žiaci, ak majú na to intelektové a sociálne predpoklady sa vzdelávajú v bežných triedach. Azda si niekto nemyslí, že sa každé dieťa so špecifickými potrebami vyčlení z bežnej triedy a budú sa zakladať desiatky nových osobitných škôl. Dyslektik, vozíčkar. ADHD, cudzinec, dieťa národnostnej menšiny a pod. patria do úplne normálnej triedy a z hľadiska všeobecnej pedagogiky majú mať rovnaký prístup ako ostatní žiaci. Samozrejme, takéto právo majú aj talentovaní a bežní žiaci, takisto sa im treba plnohodnotne venovať. Tak to vždy fungovalo, ani za socializmu sme nemali uniformované deti. To, čo sa spravilo dnes, je brutálnou chybou – začali sa uprednostňovať deti, ktoré vyžadujú osobitný prístup a zabúda sa na zvyšok triedy. A keď máte v preplnenej triede troch-štyroch žiakov, čo vyžadujú takýto prístup, je úplne jasné, že pedagóg a podporný tím stratia energiu práve na takýchto žiakov. Ani to však neznamená, že tieto deti treba dať hneď do špeciálnej školy či triedy. Na rade je štát, aby zabezpečil všetky opatrenia, aby sa v triede mohli vyučovať rôznorodí žiaci (najmä znížiť maximálny počet žiakov v triedach). Nehovoriac o výraznom skvalitnení prípravy budúcich pedagógov a členov podporného tímu. Takže vylučovať dieťa, čo má miernu poruchu alebo jednoducho riešiteľné problémové správanie je absolútny nezmysel a ani to nie je možné. Štát má vytvoriť reálne podmienky na vytvorenie efektívnej integrácie žiakov namiesto investície do webov, lajstier či farebných manuálov. Vrátane navýšenia kapacít a rozpočtov pedagogicko-psychologických centier a špecializovaných zariadení. Na toto my, rodičia i pedagógovia, musíme tlačiť spolu namiesto bojov proti žiakom s osobitným výchovno-vzdelávacím prístupom. Inak „odpálime“ nielen generáciu detí, ale aj učiteľov. No a potom máme žiakov, ktorí majú závažnejšiu psychologicko-psychiatrickú diagnózu alebo výrazne problematické správanie Tí majú byť ihneď diagnostikovaní a v prípade pozitívneho nálezu, či rodičia súhlasia, či nie, majú byť umiestnení načas alebo trvalo do špecializovaného zariadenia, ktoré im samotným oveľa lepšie pomôže ako bežná škola. Veľmi ťažké bude pripravovať dospelého človeka na ďalší život, musí to byť podchytené už na úrovni základnej alebo strednej školy. Isto, dnes môžeme takéhoto žiaka, čo vyvádza alebo má záchvat pre svoju diagnózu, odovzdať podpornému tímu školy. Ale potom ide o vylúčenie žiaka z vyučovania a o inklúzii nemožno hovoriť. Snáď si úradníci nemyslia, že asistenti učiteľov budú s ťažko zvládateľným žiakom bojovať v triede a traumatizovať ostatné deti. Hoci sa aj to deje. Ako niektoré deti s jednoduchšími špeciálnymi potrebami patria do štandardných škôl, tak existuje časť detí, ktoré do nich nepatria a v rámci dobra ostatných detí i v rámci vlastného dobra sa majú vzdelávať v odborných zariadeniach, ktoré majú oveľa lepšie podmienky na to, aby deň čo deň pomáhali.
- Skúsený učiteľ, čo zažil veľa žiakov a neustále sa zaujíma o pedagogiku, musí mať vždy a vždy otvorené oči, musí byť interpretom žiakovho správania a musí sa aj zaujímať o žiaka (rovnako rodič, to je však iná kapitola). A keď niečo postrehne, nesmie to ignorovať a nesmie dovoliť ani to, aby to škola ignorovala. Čokoľvek škodlivé sa zachytí v zárodku, je veľká šanca, že sa to lepšie vyrieši. My však nesmieme mlčať, aj keby sme mali ísť proti pasívnemu vedeniu. Ak budeme rovnako pasívni, nečudujme sa, že nevhodné správanie detí sa začne stupňovať. Lebo sami žiaci vedia/vidia, že môžu. Opakujem, nerezignujme na prevenciu, výchovu a všeobecnú pedagogickú diagnostiku. A to nie je nič, čo by sme nemohli robiť. Ozve sa rodič? No a čo? Ten nemá čo neodborne zasahovať do práce chránenej a odbornej osoby pedagóga. Uvedomte si svoju odbornosť a dôstojnosť. Ja napr. nemám zo svojej pedagogickej skúsenosti pocit, že som ponižovaný, vysmievaný, nerešpektovaný. A možno práve preto si 25 rokov učenie užívam, nemám so žiakmi a rodičmi konflikty, ba hravo krotím nespratnejších žiakov, a tým si ich získavam. Nie som neoblomná autorita, no neštudoval som preto, aby som zahodil svoje suverénne pôsobenie. Som v strehu a poznám v potrebnej rovine každého svojho žiaka. Viem predpovedať veľkú časť jeho reakcií a tomu prispôsobujem prácu s ním. A keby sa môj prístup nepáčil vedeniu školy, bez problémov by som odišiel. To je na osobitný článok. Skrátka, školy aj učitelia majú veľmi veľké možnosti, ale pre rôzne druhy strachov a obáv ich prestali aplikovať. A potom sa čudujú, ako nás vníma verejnosť. A najmä žiaci.
- Prosím, naozaj myslite na to, že ide o deti. Nemajú rozum, skúsenosti, často ani dobré zázemie. A keď majú nejaké vrodené negatívne predpoklady, nemôžu za niektoré konania. Opakujem, nehovorím o prípade v Staškove, nič o tom neviem a nebudem sa spoliehať na bulvárne informácie médií. Ale keby ľudia konali len tak, bez nejakej otvorenej či skrytej príčiny, bolo by vyšetrovanie úplne jednoznačné. Tak to však nefunguje. Myslite na to, že deti ničí spoločnosť dospelých. A všetko, čo sa v nej nachádza, čo vymysleli dospelí, nie deti. Od hračkárskych pištolí po filmy obdivujúcimi násilie a zločin. A povedzme si pravdu, často im ani my nezabránime vnímať škodlivé produkty a sami im ich kúpime. Deti nemajú absolútnu kapacitu vyhodnocovať, čo sa s nimi deje, čo sa okolo nich deje, čo spôsobia ich činy. Ak to spojíte s procesmi dospievania, máme obraz rozháraného dieťaťa, ktoré čelí zložitým situáciám súčasnej doby. A to všetko musíme my dospelí (aj rodičia) sledovať a pomáhať im s dospievaním. Musíme byť ich sprievodcami, nedovoľme, aby ich vychovávala ulica. Keď zlyháme, môžu sa stať aj tragické činy. Málokedy sa teda stane niečo bez príčiny. Ako dieťa nevie predpovedať niektoré dôsledky svojho konania, tak nevie zakryť svoj charakter, t. j. dá sa pozorovať neštandardnosť v jeho správaní. A my musíme byť pozorovateľmi, interpretmi detí a v rámci možností iniciátormi opatrení na zlepšenie ich stavu. Kým zodpovedné orgány nezlepšia svoju činnosť, musíme ich zastupovať my (aj rodičia).
- Nemajme rodičov za nepriateľov, máme v nich silných spolupracovníkov vo výchove detí a v naprávaní ich správania. Trvajme na tom, aby spolupracovali so školou. Keď si s deťmi nevedia poradiť, pomôžme im radami. Neviďme v nich rypákov, keď sa zaujímajú o školu a dieťa deň čo deň, hoci aj cez Edupage. Chcú vedieť, ako funguje ich dieťa v triede, takí rodičia chcú spolupracovať. Aj vzťah medzi rodičmi a školou môže predchádzať problémovému správaniu. Rodiča ja osobne nevnímam ako nepriateľa, ale ako zdroj iného náhľadu, konštruktívnej spolupráce a hlavne ako človeka, čo môjho žiaka pozná z inej strany. Samozrejme, ak sa k vám rodič správa negatívne alebo nebezpečne, ani v mene povesti školy neignorujte svoje práva a riešte akékoľvek napádanie dostupnými prostriedkami (pozri bod 4). Väčšina rodičov je však normálnych. Isto, často v mene lásky k dieťaťu vedia liezť na nervy. Ale aj učitelia sú rodičia, tiež bojujú za svoje dieťa. Obom stranám ide o rovnaký cieľ – vzdelávať a vychovať dieťa, ktoré sa stane plnohodnotným členom dospeláckej society, ktorej nebude ubližovať.
- Často počúvam, že učiteľ nemôže žiakovi ani požiadať, aby zotrel tabuľu. Len tu si už ukrajujeme z vlastnej dôstojnosti sami. Lebo toto je obrovský nezmysel. Školy majú školské poriadky, existujú základné povinnosti žiakov, kolektív sa v každej inštitúcii správa tak, že spolupracuje. Isto, ak agresívne a s krikom prikazujete žiakom niečo spraviť, je jasné, že reagujú aj oni podráždene. Každý z nás by tak reagoval. Súčasní žiaci sú iní a nenechajú si skákať bez príčiny po hlave. Agresívne vyžadovanie povinností učiteľom by dnes nemalo byť bežnou metódou. Deti sú na to citlivejšie a nie preto, že si povedali, že budú také, ale preto, že sme si ich roky tak vychovávali, zvýrazňujúc im len práva, nie povinnosti. Navyše, humanistický prístup je celosvetovým trendom v školách, asi ho nezvrátime. Forma komunikácie so súčasnými deťmi je veľmi dôležitá. Deti už nie sú otroci či mlčanliví pionieri desiaci sa autoritárskych učiteľov. Keď so žiakmi slušne, pokojne a argumentačne komunikujete, dá sa od nich požadovať hocičo. A zároveň sa im stávate vzorom v správaní. To platí aj v rodinnej komunikácii. Úplne nedôstojné je vstúpiť do hádky so žiakom pre nejakú blbosť. My sme dospelí, my máme väčší rozum a skúsenosť, my musíme pochopiť, čo však neznamená ustúpiť. Ale nie dohadovať sa. Počul som o situácii, ktorá sa stala za covidu. Učiteľka povedala žiačke, že ak si nedá rúško, zomrú jej rodičia. No aká mala byť jej reakcia na túto hrôzostrašnú predikciu, ktorá sa dotýkala vysoko citlivej témy? Zo žiačky vyhŕklo: „Pi.a!“ A dostala dvojku zo správania. Kto tu však bol podnecovateľom skratovej reakcie? Kto však mal byť potrestaný? A to môžeme byť radi, že konflikt vznikol v podstate s bezproblémovou žiačkou. Opakujem, my sme tí dospelý a je našou povinnosťou udržiavať rešpektujúci a empatický prístup k žiakom. Ak nechceme, aby sa u detí rodila horšia forma reakcie, ktorá prevýši použitie vulgárneho slova.
Verím, že po tomto dodatku sa nespustí zase vlna invektív, vzájomného osočovania a prázdneho mudrovania. Stačí sa odosobniť a pochopíte, že v spoločnosti fungujú procesy, ktoré sa len tak nedajú zmeniť a už vôbec nie preto, že to chcete vy. Pedagogika má brať inšpirácie z rôznych prístupov, nemá jeden z tých, čo sú momentálne moderné, povýšiť nad ostatné. Tak sa to robí na Slovensku, a to je chybou. Rovnako však nesmieme zabúdať, že aj my prispievame do toho marazmu, čo na Slovensku máme. Rezignovali sme na dôslednú pedagogiku a rôzne problémy riešime cez vlastný uhol pohľadu. Oba tieto nedostatky sú pritom riešiteľné, žiadny zákon nám ich nezakazuje. No a potom sú objektívne nedostatky vychádzajúce z mnohoročného zanedbávania školstva politickou mocou. Aj to sa dá riešiť, no pedagogickej obci je aktivizmus vzdialený. Nedržíme spolu, pedagógovia, rodičia a žiaci, a preto žiadne veľké systémové zmeny nedosiahneme. Tak či tak, aj v súčasnom stave máme veľa možností, ako predchádzať výrazne problematickému správaniu detí. Vyžaduje si to však zmenu nielen osobného prístupu pedagóga, ale zmenu celých kolektívov rôznych škôl. Ruka v ruke so zmenou prístupu rodičov k svojim deťom. A s obrovským tlakom na politikov.
*
*
*
Ďakujem za prečítanie. Zdieľajte. A hlavne, komunikujme, možno aj ostro, no bez vulgarizmov, invektív a dehumanizácie.
*
*
*
Keď sa s mojím textom stotožňujete, šírte ho, ZDIEĽAJTE, posielajte na e-maily, aby sa dostal do širšieho povedomia, aby sa zo slov stali činy, aby sa veci začali meniť. Sprostredkujte môj text ľuďom, ktorí nechodia na sociálne siete. A nezabúdajte: Skutočná zmena školstva = skutočná zmena spoločnosti = skutočná zmena politiky. Ďakujem za slušnú a konštruktívnu diskusiu, taká mňa a všetkých nás posúva k dobrým riešeniam.
*
PhDr. Ján Papuga, PhD., pedagóg, rodič, spisovateľ
*
*
www.janpapuga.sk * Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * Školoveda * Sekcia pedagógov a školskej komunity * Ján Papuga - školstvo, pedagogika, politika * Knihy Jána Papugu * janpapuga.blog.pravda.sk