Dnes som si bol s kamarátkou pozrieť film o Karolovi Duchoňovi. Najprv som nechcel, lebo sa mi nepáči, ako režisér Bebjak ten film prezentuje a robí mu tým zlú reklamu, ktorú si nezaslúži. Hral som v tom filme v komparze, režisér na mňa „na pľaci“ zapôsobil veľmi dobre, ale nepáči sa mi jeho politická angažovanosť, ktorú prenáša do svojho pôsobenia. Nemohol som však kamarátku nechať samu v kine, tak som sa pripojil.
Samozrejme, čítal som rôzne názory o tom filme. Polovica takých, polovica onakých – podľa politickej, hodnotovej či inej orientácie. Nuž, Slováci sú odborníci na všetko a nech sa objaví akákoľvek téma, sú na ňu okamžite expertmi. Žiaľ, bez kúska objektivity a odstupu, ktorú si posudzovaný jav vyžaduje. A to potom vyvoláva mnohé až nedôstojné konflikty. Všade sa podsúva politická ideológia. Či už z jednej, či z druhej strany. A v tomto stave je nejaký triezvy postoj priam nemožný. Tak sa oň pokúsim aspoň ja.
Ja počúvam Duchoňa od detstva, považujem ho za perfektného speváka, poznám všetky jeho piesne. Ale som aj naňho veľmi nahnevaný za to, ako si zničil život hoci mohol tešiť ľudí dodnes. To neviem odpustiť ani iným osobnostiam a hviezdam s podobným osudom. Asi by bolo veľmi romantické, keby film nezobrazil tento jeho životohrozujúci zlozvyk. Najmä keď vieme, že bol jeho neoddeliteľnou súčasťou a už v čase jeho života bolo jeho pijanstvo verejným poznatkom. Žiaľ, poháriky čoraz častejšie ovplyvňovali aj jeho profesionalitu.
Keďže veľmi rád pozerám biografické filmy, tak môžem odvodiť ich spoločný cieľ – zachytiť čo najvernejší obraz života osobnosti a obdobia, v ktorom pôsobila. Či to bol Elvis, Freddie Mercury, či Whitney Houston, vždy sa zobrazovali popri ich umeleckej veľkosti aj ich osudové slabiny. Dnes sa už netočia naivné fresky typu dokonalej cisárovnej Sissi z rakúskej filmovej trilógie alebo utopické filmy socialistického realizmu. Dnešná biografia chce byť poučná i náučná, snaží sa teda o komplexnosť zobrazenia. A to film splnil. Predstavil speváka, jeho piesne, talent, úsmevy, ale aj jeho život, dobu a negatívne stránky jeho činov. Možno mi chýbalo viac pozitívneho, no zrejme bol dôvod, aby sa pozornosť sústredila na devastačný spôsob života tohto speváka. Určite som však z filmu nemal pocit, že Duchoň nedával radosť, že nebol profesionálny spevák, že nebol popri hviezdnej popularite obyčajným človekom bez rôznych manier.
Nevyrušilo ma ani zobrazenie doby socializmu a to, že sa Duchoň tomuto režimu viac-menej poddával. Vtedy ste mali dve možnosti. Buď ste nechceli dráždiť režim, a tým ohrozovať seba, svoju prácu, rodinu a priateľov, alebo ste sa prispôsobili a žili relatívne pokojný život. Mnohí naši rodičia a starí rodičia museli čeliť podobnej voľbe. A keď sa rozhodli pre pokoj, neslobodno ich odsudzovať. Napokon aj dnes musíte pre uplatnenie sa v niektorých oblastiach robiť neraz horšie veci ako v socializme. Duchoň nebol politik, bol umelec. A potreboval publikum. Napriek tomu sa sem-tam správal rebelantsky, čo film objektívne nezamlčal. Určite je tento jeho postoj menej odsúdeniahodný ako jeho alkoholizmus.
Socialistická spoločnosť je podľa mňa vo filme zobrazená primerane, pomerne presne a s minimálnymi nánosmi priamej kritiky. A tak to má byť. Je to história, ktorú si treba pripomínať, aby sa neopakovala. Ale bežných ľudí, príp. umelcov súďme vtedy, keď budeme raz sami čeliť rozhodnutiu sa medzi dvoma možnosťami určujúcimi osud.
Keď sa niekto stane idolom, neznamená to, že bude idealizovaný ako v kreslenej rozprávke. Isto, možno nakrútiť aj také inscenácie. Napokon máme veľmi veľa dokumentov o Karolovi Duchoňovi, ktoré ho rozoberajú iným uhlom pohľadu, tým umeleckým. Avšak poznávacia hodnota nekriticky idealizovaného diela bude nízka a práve to môže medzi divákmi vyvolať mnohé domnienky či klebety. Kritické vsuvky o osobnostiach akéhokoľvek štátu v rámci komplexného filmového diela v žiadnom prípade neznamenajú to, že ich škrtáme z kultúry. Iba sa snažíme pochopiť, prečo sa stalo to, čo sa stalo.
Film Duchoň ponúkol vkusný a inscenačne (aj herecky) nadmieru pôsobivý pohľad na život výnimočného speváka, ktorý sa nám navždy bude spájať najmä s jedinečnou farbou hlasu a krásnymi melódiami. Poukázanie na zbytočnú smrť síce vo mne po filme zanechalo smútok (vyvážený krásnou mozaikou hudby a fotografií v záverečných titulkoch). Ale vďaka tomuto filmu som si nanovo pripomenul nezabudnuteľný prínos tejto osobnosti do československej populárnej hudby a kultúry.