Milá moja rodina, drahí moji blízki!
Stretli ste sa na tomto tichom a pokojnom mieste pri lese, aby ste sa so mnou rozlúčili. Po 74 rokoch od môjho narodenia vo futbalovej a vínnej Grinave v roku 1950 sa osud rozhodol ukončiť môj život a vzal ma na lepší svet. Aj na tomto večnom mieste mi budete veľmi chýbať: Moja Antonička, s ktorou som žil v dobrom i zlom a bola pre mňa v chorobe oporou. Moja sestra Evička, ktorú som pre moju chorobu naposledy nespoznal, hoci na jej veľké srdce si pamätajú aj naši rodičia. Janko a Olinka, ktorí ma navštevovali a pozývali k nim, aj keď už mali vlastné rodiny. Marco, Rebeka, Šimon, moje vnúčatá, ktoré si ma krátko užili. Ďakujem aj za početné chvíle v Pezinku, v Grinave - s Edom, Jankou, Jarkou, Marcelom, Lukášom, Ferkom, malou Evičkou, s Čvirikom. Rád som sa tam vracal, do rodného domu. Ale aj do Košíc, kde ma čakali ďalší drahí príbuzní a je len škoda, že sme sa nevídali častejšie. Všetci ste pre mňa nezabudnuteľní.
Neoddeliteľnou súčasťou môjho srdca bola železnica. Stovky lokomotív prešli mojimi rukami a v depe som našiel mnoho kamarátov. Ťažko sa mi odchádzalo do dôchodku, preto som svoje pracovisko navštevoval, kým som sa mohol po meste a okolí pohybovať sám.
Rád tu vidím aj susedov z Bieleho kríža, ktorých som mal aj napriek drobným prekáračkám rád a boli súčasťou našej rodiny. Sojákovci, Kristiánovci, Michalíkovci, Horvátovci, Funkovci...
O niekoľko chvíľ i moje telo odíde na večnosť, kde sa stretnem s milovanými: so sestrami Katkou a Oľgou, s rodičmi Jurajom a Margitou, s Tonkinou sestrou Julkou a s inými zosnulými blízkymi. Vám milovaným pozostalým želám dlhý a šťastný život, ale verím, že sa navždy nelúčime a raz sa stretneme na miestach, kde nás už nič nebude trápiť. Do tých čias sa stretávajte a spomínajte na mňa. A hlavne žite.
Na svete som sa snažil byť dobrým otcom, manželom, bratom, krstným otcom, kamarátom. Ak mi to sem-tam nevyšlo, bolo to preto, že ma zahlcovala starostlivosť o rodinu a blízkych. Veľa času som trávil na záhrade, kde pod mojimi rukami rástol nový život, domáce ovocie a zelenina, ktorému ste sa tešili. Potešilo ma, keď som vedel dať viac, ako môže bežný človek dať. Aj preto som podnikol cestu do Austrálie, hoci som mal obrovský strach z lietadiel. Ale vďaka Tonkinmu bratovi Mariánovi som priniesol svojej rodine prilepšenie.
Bolo by veľmi veľa životných chvíľ, ktoré by som mohol spomenúť. Stali sa nezabudnuteľnými udalosťami aj vďaka vám. Avšak nastal čas odchodu... Nie, neplačte, spomínajte na mňa úsmevom. Posledné mesiace boli pre mňa veľmi ťažké. Moja choroba mi nedovolila to, čo som vždy rád robil, a tým som trpel: Rýľovanie a polievanie záhrady, podávanie športky, cigaretka s kávou, zaváranie, zbieranie orechov, labzovanie po okolí, starostlivosť o hroby našich blízkych, jazdenie na aute, varenie... Na to všetko mi zostali iba spomienky, hoci aj tie boli hmlisté. Tak jediným mojím ostrovom zostala rodina, ktorá sa o mňa starala a brávala ma von. Len pre mojich najbližších som odďaľoval čas svojho odchodu. No to ma náramne unavilo, preto som sa oddal večnému spánku, ktorý ukončil moje pozemské putovanie. Nechcel som vás rozosmútiť, ale môj osud sa naplnil a už som vám nemohol dať viac, ako som vždy chcel. Odchádzam teda od vás s úsmevom a s pokojom v duši. Ale zostávam vo veľkej miere s vami, lebo kto v srdci žije, nezomiera. Nezabúdajte na seba či ste na tomto či onom svete!
Peter Papuga, manžel, brat, otec, starý otec, strýko, švagor, bratranec, kamarát zomrel vo štvrtok 26. septembra 2024 v ranných hodinách v bratislavskej Rači v kruhu svojej rodiny. Bez bolesti a s vďakou za lásku.