29. 10. 2021 si pripomíname narodenie Ľudovíta Štúra, s prídomkom Velislav. Ide o jednu z našich najznámejších a najvýznamnejších osobností, ktorá výrazne ovplyvnila slovenské dejiny a Slovenské národné obrodenie. Napriek tomu, že opustil svet v pomerne nízkom veku, vryl do národa večné stopy.
Štúr bol všestranným človekom, dalo by sa povedať polyhistorom. Bol jazykovedcom, pedagógom, teológom, estetikom, básnikom, redaktorom, vydavateľom, rečníkom, politikom. Takýto renesančný a sčítaný človek by bol dnes pre nás príťažou. Keďže vzdelanie sa na Slovensku necení a kto sa zaoberá inou oblasťou, ako je jeho domovská, je považovaný za dezoláta. Štúr bol však vo svojej dobe považovaný za mimoriadne vzdelaného človeka, ktorý ovládal niekoľko jazykov. Všetko, čo vedel, využil v prospech svojho názoru. Preňho bola dôležitá komunikácia. Aj tá sa dnes v spoločnosti devalvuje a podceňuje.
Štúr bol učiteľ. Dalo by sa povedať, že kontroverzný. Do svojich prednášok vkladal poznatky o slovenskom národe a vedel pútava vysvetľovať témy. Aj preto bol medzi študentmi obľúbený. A vrchnosťou sledovaný. Keď bol vyhodený z Evanjelického lýcea v Prešporku, nasledovali ho niektorí jeho študenti do Levoče. Politická moc tak zastavila jeho pedagogické pôsobenie (ó, aká paralela so súčasnosťou). No potajme prednášal naďalej a zarábal si doučovaním.
Je neuveriteľné, že uprostred zúriacich slovensko-uhorských konfliktov, ktorých hlavným predstaviteľom bol Štúr sa mu podarilo uzákoniť druhú spisovnú slovenčinu v roku 1844 a vydávať Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský. Isto, bolo to veľmi dôležité pre to, aby sa šírili slovenské myšlienky a sama slovenčina. Samozrejme, musel si dávať pozor na cenzúru. Tá sa však vyskytuje aj v dnešnej demokratickej dobe. Jeho noviny vychádzali tri roky a sotva si vieme predstaviť tú mravenčiu prácu v časoch bez počítačov a rýchlych kopírok. Je známe, že Štúr jednotlivé čísla novín precizoval dlho do noci.
Ľudovít Štúr bol aj poslancom v Uhorskom sneme za mesto Zvolen. Tam sa postavil čelom k prívržencom maďarizácie a odporcom práv iných národov v Uhorsku. Za jeho vystupovanie ho neraz osočovali, ba vyhrážali sa mu stratou života. Napriek tomu sú jeho reči plné právd, myšlienok, odvahy a odhodlania. V súčasnom parlamente by bol svojím jednoznačným postojom a neúnavným bojom zosmiešňovaný. Isto by ho mainstreamové médiá roznosili aj za to, že v prospech Slovákov požiadal o pomoc rakúsku monarchiu, teda prežité spoločenské zriadenie. To si uvedomoval on aj Maďari. Avšak v práci pre národ je politické lavírovanie bežné. Dnešní politici lavírujú vo svoj prospech.
Štúr, hoci si uvedomoval charakter súdobého národa, by v našej dobe trpel. Možno by bol považovaný aj za extrémistu, keďže v boji za slobodu zdvihol aj zbraň. Bulvár by ho rozniesol za jeho vzťahy k ženám, prípadne vzťahy k mužom. Nie preto, že by sa niečoho dopustil, že by jeho sexuálna orientácia bola pravda. Ale preto, že by nevyhovoval. A je úplne jedno, že vedel zjednotiť národ bez ohľadu na vek, vzdelanie, profesiu. Aj dnešok Štúra ohovára, hoci o ňom málo vedia. Jeho pohreb 15. januára 1856 svedčil o tom, ako si vtedy neoficiálne a zaostalé Slovensko vážilo túto osobnosť. Ba, sú informácie o tom, že si ho vážili aj sami Maďari. Dnešná spoločnosť hľadá na svojich dejotvorných osobnostiach chyby, zaznáva ich a očierňuje. A to nehovorím o jeho náklonnosti k Rusku, čo je dnes takmer zločin. Vieme aj to, že dom v Modre, v ktorom mal Štúr prenájom, je schátraný, štát sa oň nezaujíma. Býval v ňom preto, aby sa staral o siroty po zosnulom bratovi. Tie žili s matkou v dome. Oproti Štúrovmu cez ulicu (dnes je tam Múzeum Ľudovíta Štúra).
Možno sú aj medzi Slovákmi nejakí noví štúrovia. No dnes nemajú šancu na uplatnenie, preto spoločnosť posúvajú rôzne pochybné pseudosobnosti. Kam? To netreba uvádzať.
Spomeňme si teda v súvislosti s jeho zameraním na hodnoty. Spomeňme si na to, čo je správne, slušné, potrebné. Spomeňme si na obetavosť ľudí minulých či prítomných. Spomeňme si na ľudí, na človeka, na dieťa, na občana.
A skúsme oprášiť spôsoby, ktorými Ľudovít odovzdával národu kus seba. A pripomínajme tieto spôsoby tým, ktorí zničili súčasnú slovenskú spoločnosť. A nedovoľme im nás ničiť. Aj za cenu štúrovskej revolty: „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“
Článok som publikoval v Hlavnom denníku.