Jeden známy mi vravel, že bol na nejakom úrade, s ktorým aj ja mám svoju skúsenosť, a potvrdil, že to v ňom funguje otrasne. Že keby mohol hovoriť, tak by sa diali veci. Len keby začal kritizovať, tak by nič nevybavil.
Píše mi mnoho ľudí, že zažívajú neraz horšie veci ako ja, no keď im hovorím, aby sa bránili, boja sa odhaliť svoju totožnosť a opodstatnenú nespokojnosť. V 21. storočí, desiatky rokov po nežnej revolúcii. Stretávam ľudí, čo mi vravia, čo to nenechám tak, čo bojujem s veternými mlynmi. Isto, majú pravdu, so svojou školou by som si mohol v pokoji vykonávať svoju prácu a neriešiť problémy sveta, potichučky a konformne. Pýtam sa však, čo by sa stalo, keby všetci tak konali. Napr. ekologickí aktivisti, ochrancovia ľudských práv, lekári na misiách… Prečo by som práve ja ako učiteľ na Slovensku mal mlčať, prečo by mal niekto mlčať, keď sa deje preukázateľná nespravodlivosť, nezákonnosť zákernosť. Kto potom na tieto neprávosti poukáže? Či zostanú na starých koľajach? Chceli sme zmenu vo veľkej politike. A bežné nedostatky necháme len tak?
Odpoveď je v podstate jasná: aby ste vybavili veci, aby ste neprišli o prácu, aby ste neboli vystavení šikane nadriadených či kolegov, aby vám nezašpinili povesť, aby vám neublížili, tak voľte pokoj a utvrďte si, že sa aj tak nič nezmení. Pravdou je, že ja som si svojou činnosťou získal mnohých, ktorí by stáli o spoluprácu so mnou. Pravdou však je aj to, že pre moje presvedčenie som prišiel o prácu, ktorú som vykonával čo najlepšie a s výbornými výsledkami. Obávam sa, že je súčasťou môjho charakteru byť konštruktívnym rebelom. No tým pádom som v mnohých kruhoch nežiadaný. Najmä v situácii, keď je rebelov máličko, a preto sa ľahko označia ako neprispôsobiví, problémoví, nežiaduci. Až ich to omrzí alebo odídu do inej oblasti. Málokedy totiž bojujú za seba. Ale zmysel sa vytráca, keď sa ostatní nechajú dirigovať, hoc´ aj hluchým dirigentom, len aby mali pokoj. Bez ohľadu na to, že partitúra poškodzuje nás samých aj iných. Ale stojí to za ten pokoj, však? Potom sa veľkohubo sťažovať na naše podmienky je absurdné.
Ticho a poklonkovanie zostáva normou. Mne je to cudzie. No už ma obťažuje to, že moja práca nie je ocenená len preto, že jednám otvorene. Nuž, mám čas uvažovať, čo ďalej. No transformácia na handru by ma mrzela. Ak je u mňa vôbec možná.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk