KTO BUDE MINISTROM?

Kolegovia, nebláznite, ja a minister, to nie! Ja len rád píšem o tom, na čo sa v školstve dlhé roky zabúda, vychádzajúc z tej najprízemnejšej praxe. Pretože verím tomu, že texty nás skúsených učiteľov si raz osvoja tí, čo možno nie sú takí skúsení, no vedú alebo chcú viesť školstvo. Veľa z nás kolegov píše podobne ako ja. No písanie neznamená hneď, že by sme zvládli rezort, akým je školstvo. Napriek tomu som presvedčený, že by ho mal riadiť učiteľ z regionálneho školstva, ktorý v ňom pôsobí a reálne vyučuje. Alebo by takí mali tvoriť najbližší poradný tím ministra. Ale to je skôr utópia. Dnes je moderné mať v tímoch analytika, experta či mentora, ktorý možno vie kreovať dlhodobú koncepciu vyučovania, no nevie riešiť každodenné konkrétne problémy riaditeľov škôl či učiteľov (alebo rodičov a detí). A neraz sú problémy školstva zásadné, ovplyvňujúce negatívne akúkoľvek dobrú reformu a bez ich riešenia nie je šanca meniť veci. Je veľa krásnych koncepcií školstva, veľa filozofií, sám mám priehrštia nápadov. No začať treba od tých zemitých každodenných problémov, nie od hurónskej koncepcie školstva, ktorá padne práve na neriešených drobných problémoch. Pritom veľká časť takýchto problémov sa dá rýchlo a bez väčších výdavkov riešiť. Ale to si tvorcovia koncepcií, dlhodobých vízií neuvedomujú, resp. ich nedávajú do správneho poradia. Avšak práve začatím realizácie drobných opatrení by si mohol minister získať tisíce učiteľov. Lež, je tu mnoho prekážok, ktoré bránia tomu, aby v riadení školstva vyhral rozum. A to je hlavný dôvod, prečo sa ja a nikto z nás normálne, odborne a prakticky zmýšľajúcich ministrom nestane.
Dôvody rozvediem na svojom príklade: 1. Nie som politik. Do funkcie sa dostanú iba politici na vysokých miestach v strane. A to je smutné. Apolitické školstvo je v rukách absolútnych politikov. A neviem, či mám záujem do takej špiny, akou je slovenská politika vstúpiť. Na druhej strane si uvedomujem, že ak nevstúpime my, nahradí nás rad hejodborníkov a ľudí, čo im nejde o ľudí. 2. Nenechali by ma vo funkcii ani mesiac. Lebo by som vymenil minimálne polovicu úradníkov z ministerstva a z tých zbytočných organizácií parazitujúcich na rozpočte školstva by zostala štvrtina. A oni/ony by sa začali brániť, robili by intrigy a časom by na mňa niečo vymysleli. A naše médiá by im uverili a politici v strane by sa zo strachu z preferencií zľakli, vystriedali by ma za bezzubého ministra, ktorý by na seba neupozorňoval a nemali by dôvod produkovať o ňom „overené” informácie, aby sa ho zbavili. 3. Nikdy by som nevstúpil do tejto funkcie, keby som nemal plnú podporu strany a koalície. A bez nej ste iba štatistom. Ja neviem byť iba na ozdobu. Je isté, že i keď sa strany prezentujú záujmom o školstvo, sotva dorovnajú dlh, ktorý vládnuce bandy po 89. spáchali na školstve. 4. Chýba mi diplomacia. Keby sa diali nekalé veci, okamžite by som ich pomenovával a riešil. Politika chce zahmlievať, vyhovárať sa a klamať. Určite by som v mene politickej lojálnosti nepoprel svoje názory, presvedčenie a nešiel proti ľuďom, ktorým má minister slúžiť. Neobhajoval by som zlo, a to je likvidačná chyba politika. A podať si ruku s politikom, čo robí zlo? Také gesto by som ani v mene diplomacie nespravil. 5. Asi by som pobúril aj mnohých odborníkov s príliš slobodomyseľným uvažovaním o školstve. Uznávam, že minister má diskutovať. Ale nie so všetkými a o všetkom. V konečnom dôsledku musí niekto rozhodnúť. Inak hrozí školská anarchia, umožnenie svojvôle žiakov, obeta školstva trhu a totálny chaos. Aj tie najlepšie pedagogické názory nemožno presadiť ihneď. Najmä keď sú neoverené v našich podmienkach. A prechádzať z extrému do extrému je tiež nebezpečné. Začal by som v stavaní na už overenom. No pobúril by som tých, čo chcú školstvo z hľadiska systému totálne rozbiť a uvoľniť úplne všetko. Isto by som však hľadal cestu uspokojenia potrieb oboch názorových skupín. 6. Štatistiky sú veľavravné. No sú len doplnkovou pomôckou. Aj to by ma degradovalo, keďže politici majú úchylku pre štatistiky a rozhodujú sa podľa toho, ako štatistika fúka. Ak je aj štatistika vysoko pravdepodobná, je v nej odchýlka, ktorá predstavuje pomerne veľkú skupinu ľudí, čo sú ignorovaní, keďže sú len odchýlkou. 7. Degraduje ma aj to, že som nemal žiadnu funkciu, pre ktorú som sa musel strkať niekomu, že všetko, čo som dokázal, som získal prácou. Bežní ľudia sa do vysokých funkcií nedostávajú. A niekedy ani pracovití. 8. Kolegovia, ale aj vy by ste ma časom poslali do histórie. Jednak by som presadzoval zmeny, ktoré by sa dotkli aj vás, jednak mám na istú časť pedagogickej obce negatívny názor. Isto by som ho však neprezentoval ako súčasná arogantná ministerka. A navyše by som komunikoval otvorene a s argumentmi sám, nie cez otrasné komunikačné oddelenie ministerstva. Moje presvedčenie, že treba spraviť aj nepopulárne opatrenia, je veľmi pevné. 9. Problémom je aj to, že by som zostal učiteľom a nezabudol by som na svoje povolanie. A to sa vo vysokých politických kruhoch nenosí. 10. Nemám úctu, hoc k ústavnému zákonu, ak je zlý, obchádza sa, nedá sa aplikovať alebo slúži iba na marketingovú prezentáciu politikov. To je zásadné mínus akéhokoľvek ministra. Prečo by mala byť úcta k niečomu, čo robia politici, ktorí majú úplne iné zámery ako ľudia, ktorí ich riadia a robia v legislatívnych textoch opakovane chyby. Podľa mňa je neúctou, ak sa spraví zákon a o niekoľko týždňov vznikne jeho novela. Podľa mňa je neúctou, keď sa politik odvoláva na zákon, pričom ho vo svojom pôsobení denne popiera. Podľa mňa je neúctou zákon, ktorý obmedzuje ľudské práva a slobody. A proti takým zákonom treba brojiť, aby sme sa nestali obeťami jeho napĺňania.
Tak vidíte, kolegovia, je to nemožné. Ja a možno ani niekto iný z nás nemá šancu, možno narazí na podobné prekážky. Hovorím, že aj to, že som riaditeľ je systémovou chybou. Robím veci inak, vyžadujem profesionalitu a odbornosť a búrim sa proti nezmyslom, ktoré sú viac než zjavné. Ale zároveň nie som nalepený na stoličke a konám nezávislo, keďže sa viem živiť aj inak ako riadením školy. Robím to preto, že ma to baví a napĺňa. Riaditeľské povinnosti už ako-tak viem manažovať a skĺbiť so súkromím. Takže, čo z toho všetkého vyplýva? Že sme odkázaní na to, koho nám do ministerstva dosadia a kto nám bude vládnuť. Druhá cesta je vojsť do politiky. Obe riešenia majú svoje riziká. Obe si viem predstaviť. Obe však vidím s nie dobrým výsledkom. Zatiaľ však zotrvávam v školstve, zostávam na Slovensku, pracujem, publikujem a pomáham. A uchovávam si trosky poslednej viery v zmenu školstva, ktorej sa snáď naša generácia dožije.