Kto ma pozná, vie, že som sa stal riaditeľom ZŠ s MŠ a som ním necelé 2 roky. Niekedy mám pocit, akoby išlo o vedenie firmy s astronomickým obratom. Nie, som riaditeľom obyčajnej školy, ktorá potrebovala pomoc. Sotva by som kandidoval na miesto, kde všetko ide tak, ako má. Mám radšej výzvy. Známym hovorím, že moja funkcia je systémovou chybou. Aktivista, rozumej človek, ktorý sa bytostne zaujíma o školstvo bez ohľadu na funkciu, sa v tejto spoločnosti nestáva vedúcim pracovníkom, tobôž poradcom, tajomníkom či vyšším predstaviteľom politicky devastovaného školstva. Úradníkom sa skrátka nezmestím do štandardov a floskúl lojálnosti. To, že som sa stal niekým, hoc iba riaditeľom školy, kde sa narobím ako kôň vo francúzskej bani 19. storočia, ich doslova dráždi, lebo v práci pre školstvo vystupujem rázne, odborne a nenechám sa uchlácholiť tými, čo si namýšľajú, že je všetko v poriadku, že je všetko v dobrých rukách, že sa všetko vyrieši a rieši.
Cítim sa v 21. storočí slobodne a nezávisle a nejestvuje funkcia, ktorá by mi vzala presvedčenie a názor. A to vychádza z veľkej časti z komunikácie s vami, či už slovenčinármi, alebo inými pedagógmi. Avšak strácam motiváciu, lebo toto všetko, čo zažívam nie je socializmus, ale totalitná cenzúra a inkvizícia.
Som bezúhonný občan, čo sa len aktivizuje, pretože verí tomu, že práve aktívny postoj mnohé veci rieši a verí, že takýto postoj infikuje aj tie slovenské mŕtvoly, ktoré dopúšťajú, že na Slovensku, ktoré nezničí katastrofa, to funguje tak, ako vidíme okolo seba (bez politizovania!).
V školstve, ktoré má vychovať mladú aktívnu a suverénnu generáciu, to funguje tak. Nedávno niekto pre mňa veľmi dôležitý zháňal pre školu nejakú pomoc, nejakú výzvu, možnosť zveľadiť jej okolie. Kontaktoval nejaké oddelenie ministerstva školstva a tam mu povedali, že čo od nich chceme, keď si ma nechali vo funkcii napriek tomu, že hlavná inšpektorka (dokázateľne nekompetentne) rozhodla o mojom odvolaní. Takto to je u nás. Bolo mi povedané, že ak chcem vyhrať projekty, treba sa strkať. No ja sa už ani to nemôžem, keďže som na zozname. (Robil by som to asi iba v prospech školy. Žiaľ.)
Začalo sa to tým, že sme viacerí verejne kritizovali Testovanie 5 a vyzývali na protestnú neúčasť v ňom, za čo som schytal inšpekciu, ktorá účelovo konštatovala, že som porušil zákon (detaily o mojom prípade na mojom webe). Podal som žalobu na inšpekciu. Obvinili ma napriek tomu, že som dral kroky k ministerke a osobne som s ňou rozprával o T5 s prísľubom spolupráce. Dočkal som sa veľmi formálnych odpovedí za to, že som im konkrétne ústne i písomne predložil ponosy učiteľov na testovanie. Moje doslova šikanovanie klíčilo na Gymnáziu na Hubeného, kde som si dovolil kandidovať na riaditeľa. V semeništi bossingu a mobbingu, ktorý tam trvá doposiaľ. Tam som zažil aj veľmi zaujímavú príhodu, opäť s inšpekciou. Zistilo sa, že jedna z tried pri testoch zo SJL podvádzala. Kolegyňa im umožnila hovoriť si odpovede. Ja som bol mimo školy. A hádajte, komu prišli na inšpekciu počas maturitnej skúšky. Zbabelý minister Draxler si ma zase zavolal, keď som si dovolil konštatovať, že spravili v texte T9 vážnu chybu po tom, čo mi desiatky slovenčinárov písali, že je tam preukázateľná chyba, ktorú si nikto z recenzentov, vrátane mňa, nevšimol. Pol roka som bol nezamestnaný, keďže riaditelia gymnázií BA VÚC pod Frešom si medzi sebou povedali, že nie som konformný. Z dôvodu nesúhlasu s politikou servility a konformnosti som opustil SAUS, pre ktorú som veľmi rád pracoval a zriadil som 2. časopis o slovenčine – Slovenčinár. O vynikajúcich a navštevovaných konferenciách netreba ani hovoriť. Za to, že som si dovolil prevziať bývalú FB skupinu SAUS, keďže sa na jej fungovaní nepodieľal nikto z vedenia SAUS, iba ja, sa mi tiež odvďačili vyhrážaním a najnovšie tým, že majú študenti zákaz v našej ZŠ praxovať, keďže predseda SAUS je zamestnanec FIF UK. Potom, keď sledujem, že padli slávnejší ľudia, ako sú rôzni nepohodlní moderátori, redaktori, že iní ľudia strácajú prácu alebo funkcie pre názor, že sa v parlamentoch obmedzujú debaty, že aktívni a neraz odborní sa nemôžu stať lídrami v zmysle riadenia, že sa spisujú zoznamy neželaných…
Čo je toto za štát? Za demokraciu? Za slobodu? V socializme to robili aspoň skryto. Ale teraz, dokázateľne vidíme antidemokratické prvky a mlčí sa. Ja mlčať isto nebudem. Len to naráža na moju funkciu, kde sa nepatrí nemlčať. Bez ohľadu na to, ako vysoko môžete dostať riadenú inštitúciu, ako jej môžete pomôcť, aký kus energie jej odovzdáte. Robte to, ale mlčte! To však nie je môj štýl. Tým sa nejaká veľká šanca na opätovné zvolenie do 2. funkčného obdobia riaditeľa veľmi neotvára. Potrebujeme konformných. Takže strácam motiváciu vôbec ukončiť 1. funkčné obdobie. Načo niečo začínať, keď nevidím koniec? Načo ísť ďalej a čakať, kedy ma kto stlačí za to, že využívam ústavné právo na názor. Pritom nie je nelegálny, neetický či neodborný.
Nedostatok motivácie je aj v tom, že neverím v zmenu tohto marazmu, mašinérie, absurdicizmu. Na sociálnych sieťach je veľa odborníkov, skúsených učiteľov, filozofov a pedagógov. No vonku je drvivá väčšina, čo pasivitu priam vysádzajú a tí nakoniec spôsobia, že sa veci nezmenia. Ani sa im nečudujem. Hneď, ako sa ozvete, začnú sa problémy, nad ktorými sa rozum pozastavuje, no napriek tomu sú, ničia ľudí, ich životy, motiváciu a chuť vytrvať.
Píšem to takto verejne preto, lebo to isto nie je iba môj pocit. Okrem toho mám skúsenosť, že mnoho fajn ľudí tu všeličím povzbudí, pridá komentár alebo pridá vlastnú skúsenosť, pocit. A ja verím sile internetu, preto sa často delím so svojimi názormi, dúfajúc, že sa zmeny dočkám ešte za života.
Najsmutnejšie, vlastne najobludnejšie je, že mňa tým nepotrestajú, iba demotivujú a motivujú spraviť rozhodnutie exotu zo školstva, možno z krajiny. Potrestajú tým iných. Lebo moja práca (a isto práca mnohých podobne zmýšľajúcich) nie je pre spokojnosť politicko-úradníckych inkvizítorov a babrákov, ale v prospech žiakov, učiteľov a rodičov.