Revolučný…

Fakt nanič deň! Niežeby nebol pekný, slnečný, plný príjemných stretnutí. Ale to, čo je kdesi nad nami ma teda riadne desí (použil som miernejšie slovo, ako si myslím, pozri ďalej). A nemôžem si ani povedať, že sa o to nebudem zaujímať, že to budem ignorovať, a tak si zabezpečím pokoj. Lebo práve tá špina hore určuje naše životy, postavenie… nálady.
Nebudem hovoriť len za seba, ale my sa tu snažíme rýchlo zohnať primitívne výpisy z registra trestov, ktoré ani samy úrady nevedia, ako ich vybaviť. Píšeme tu litánie o nejakom profesijnom rozvoji, čo v iných profesiách nerobia, lebo si vymysleli zákon, ktorý je hanbou legislatívy. Zháňame peniaze, pomôcky a aktivity, aby sme tie naše školy, ktoré štát doslova os.era/nas.era, spravili deťom priateľské, aby necítili aroganciu vládnej bandy, čo ničí zárodky akéhokoľvek krásna. Strachujeme sa tu o hospitácie, ktoré kontroluje komunistická inšpekcia a zároveň sa bojíme už aj kýchnuť v triede. Nemôžeme si na verejnosti vypiť kvapôčku alkoholu, povedať žiadny politický názor či použiť v návale zlosti, v akom som teraz, hrubší vulgarizmus bez následkov. Ak si vyžiadame od školy či žiakov nejaké peniaze na školské aktivity, musíme spisovať litánie, že sa bezdôvodne neobohacujeme, pričom minieme viac papiera, ako je hodnota žiadaných peňazí. Pomaly sa musíme obávať aj prijatia vďačnej bonboniéry od rodín, ktoré vedia, čo pre žiakov robíme. Ak spravíme jedinú chybu, sme v správe, v krimináli alebo nám je doživotne zakázané učiť. Ak máme istý vek, tak najnovšie učiť už nesmieme. Učíme decká o slobode, tolerancii, inakosti, pričom politici toto všetko takmer jednotne popierajú a sebecky berú ľuďom práva, odvolávajúc sa na vôľu národa. Doslova sa odbavujú na učiteľskom stave, ale i iných povolaniach. A my sa bojíme, čo len milimeter prekročiť zákon. To nespochybňujem, ale prekročiť zlé zákony, škodlivé, neúčinné, diletantmi zbúchané, obmedzujúce slobodu a nevykonateľné je priam nevyhnutnosťou a zároveň zaužívanou praktikou. Ako dodržať niečo, čo sa nedá??? Aha, papierovo, nech sa úradník vzruší…
A tá banda, čo si vznešene vravia poslanci, ministri, sudcovia, predsedovia, premiéri si tu píše s usvedčenými zločincami, hrubo, hanlivo až xenofóbne sa vyjadrujú, ubližujú Slovákom a ich krajine, kamarátia sa s mafiánmi, vrahmi, v pohode berú úplatky, v chuti moci ignorujú vážne, nebojím sa povedať, zločiny svojich politických kolegov, prevracajú kabáty, dovoľujú si oveľa viac ako lúza pod nimi, mrhajú štátnymi peniazmi, kradnú ich, berú si provízie. A to všetko v mene zákona, ústavy či iných významných listín či pamätných dní. A nehanbia sa ešte klamať, podávať trestné oznámenia a vyhlasovať, že ich chcú diskreditovať! Veď prečo by nie, ich vyšetrovanie bude bez jediného zaváhania vyhodnotené tak, že sa vlastne nič nestalo – veď nevieme, kto bude vládnuť a čie kamarátstvo budú vyšetrujúci, sudiaci či články píšuci potrebovať. A popri tom majú veľmi vysoké štátne funkcie a neexistuje spôsob dostať ich z nich. Oproti tomuto sú boľševici nič. Áno, tí vraždili. Ale aj títo vraždia, menej, ale aj psychická vražda je vraždou. Veď si len predstavme, čo by sa stalo obyčajnému učiteľovi, riaditeľovi, keby spravil niečo z toho, čo naši ctení zákonodarcovia. Skončil by a nemal by šancu ani sa brániť. Určite by sa neproducíroval verejne v najvyšších inštitúciách štátu a pred kamerami. Veď väčšia rovnosť bola v klasicizme ako v tejto slovenskej pseudodemokracii. A Slováci čušia, skláňajú sa, trpia, ba volia toto odporné zlo, ktoré má ďaleko od ľudí, ktorých väčšina je dobrá a čestná. Pritom oni naďalej stupňujú predkladanie zlých a škodlivých zákonov, ktoré sa tvária ako priateľské k ľuďom. Prečo by nie, veď im veľká časť národa uverí a dajú im bez jedinej výčitky hlasy.
A takto to bude aj naďalej. Kopec spisovateľov povedalo, aký sme sprostý národ. Teda okrem štúrovcov. Ale tento raz práve štúrovci nemali pravdu. Sme národ, čo si toto všetko zaslúži. Osobne som z toho veľmi zúfalý, lebo som vlastenec, nie politický nacionalista či politický kresťan – obaja majú veľmi ďaleko od lásky k vlasti či lásky k Bohu. Chcem tu žiť, mám rád túto krajinu, mám tu rodinu a priateľov, ale obávam sa tu žiť. Asi by som sa menej obával, keby som mal imunitu voči nečestnosti, ako majú politické kreatúry, ktoré si tu pokojne žijú a užívajú. Na to však treba odložiť charakter a chrbtovú kosť.
Naša generácia sa už asi neposunie, nech by vyhral akýkoľvek zlepenec zdanlivo čestných a nezištných strán. To zúfalstvo pramení z toho, že naša generáciu už nebude žiť v normálnom štáte. Vykántrenie zlých síl si žiada veľmi veľa rokov. Alebo revolúciu. Tá je však na Slovensku utópiou. Aj preto zvažujem, či zostať tu je naďalej dobrou voľbou. Lebo inak, ako človek, čo vidí, chce vidieť a chce kričať, sa utrápim tým, čo sa tu deje a bude diať. Pár nenažraných ľudí zničilo toto slovenské srdce Európy a milióny Slovákov sa tomu prizerajú. Ivan Krasko sa vyjadril o národe v čase, keď túžili po republike, takto: „ja pravicu Ti trestajúcu vzývam, na vlastné plemä Tvoju prosím pomstu!!/nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,/že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí/. Ešteže nežije v súčasnej Slovenskej republike.

4 týždne dozadu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.