PUSTIŤ ČI NEPUSTIŤ NETESTOVANÝCH ŽIAKOV? RIADITEĽ V PRÁVNOM UZLE 

 

Kdesi v diskusii som čítal o istej advokátke, ktorá zastupuje rodičov, ktorí nechcú dať deti testovať, ale trvajú na ich dochádzaní do školy. Aj keď nebola korona, ako riaditeľ som riešil mnoho doslova právnych postupov. Tak sa pokúsim vyjadriť môj názor, i keď si nemyslím, že niekomu poradím. Prečo? Čítajte ďalej.

Uvedomme si jednu vec hneď na začiatku: slovenská legislatíva je buď veľmi zlá, v zmysle dvojznačná, nedotiahnutá, naznačujúca, umožňujúca rôzne výklady a často nič neriešiaca, alebo je nevykonateľná, bezzubá a dá sa voči nej ľahko brániť alebo sa dá beztrestne porušovať. I keď vieme, že bežný Slovák so súdmi nič nechce mať, radšej sa vzdá právnych sporov, keďže prípadný rozsudok príde s jeho šedinami alebo po jeho smrti. Ono, niet sa čomu čudovať. Študovať také množstvo spisov a zároveň uvažovať o tom, aby si daný sudca nepoškodil, je veľmi zložité. Nehovoriac o etickom rozmere nášho súdnictva. Ja som sa ako laik, čo sa musel stať právnikom, stretával najčastejšie so školským zákonom, a jeho interpretácia bola zložitejšia ako postaviť bez lepidla zo špajlí model eifelovky. Zároveň si všetci spomeňme na to, že na občianskej či náuke o spoločnosti nás učili, že ústava je najvyšší a základný zákon štátu. Nehovoriac o medzinárodnej legislatíve, ktorá má nadštátny charakter. A nakoniec berme do úvahy, že v súčasnosti máme epidemickú situáciu, kedy sa musia chrliť zákony a je úplne jasné, že pri takejto rýchlosti dochádza k chybám, protirečeniam, porušovaniu nadradenosti-podradenosti legislatívy. Navyše ju neraz  robia tí, čo buď nemajú právnické vzdelanie, alebo ho majú pochybné, alebo ho robia odborníci, čo musia brať do úvahy politický aspekt, a tak štylizovať paragrafy. (Koľko zákonov je takých, len aby boli politické body, hoci sa už nedodržiavajú.) Toto je situácia, prečo sa v našom štáte oplatí byť právnikom, prečo sa toľkí chrlia a prečo sa toľkí obúvajú do rôznych neopodstatnených, ale aj opodstatnených prípadov. Ale pozor, či je to opodstatnené, alebo nie, to vždy určí súd, takže sa nedá nikdy povedať, že interpretácia jedného je správna, druhého nesprávna, tretieho pravdepodobná a pod. Naozaj vám toto všetko môžem doložiť vlastnou skúsenosťou riaditeľa školy, keď sme hodiny dumali nad paragrafmi, a keď sme sa obrátili na odborníkov, každý povedal inak. Ale aby škola išla ďalej, bolo potrebné rozhodnúť aj v sporných výkladoch.

Nedovolím si hodnotiť konanie advokátky Krajníkovej. Viem len to, že pomáha ľuďom, obhajuje ich a zastupuje, ako to robí každý advokát s licenciou. Či má pravdu, určí len a len súd. Pravdivé je jej konanie v tom, že nadradená je Ústava SR, zákony, nie vyhlášky. Právo na vzdelávanie je dané Ústavou SR a ozaj nie je ničím podmienené. Ani testovaním na kovid. No máme iný príklad: Ústava SR garantuje bezplatné vzdelávanie. Všetci však vieme, že toto je najčastejší spôsob porušovania Ústavy, ktoré málokomu prekáža. Ďalšou pravdou, aj z našich školských vedomosti je, že najvyšším zákonodarným orgánom je parlament, preto sa očakáva, že práve on by mal právnu normu o podmienenosti vzdelávania testovaním na kovid uviesť do života, nie ministerstvo či úrad hygieny. Ale máme tu pandemickú situáciu, keď sa očakáva, že legislatívne procesy budú prebiehať v neštandardných podmienkach. Dajme tomu, že testovanie by ozaj zabránilo šíreniu nákazy v školách. Je toto dôvod na porušenie Ústavy? Má sa to riešiť obyčajným zákonom či ústavným zákonom? Nestačí vyhláška? A nebude to odporovať medzinárodnému právu (napr. Dohovoru o právach dieťaťa)? Nie je ochrana života nadradenejšia? Nie som právnik, neviem odpovedať. Isté je, že v prípadnom spore by rozhodol súd. Avšak, aj samy súdy si uvedomujú výnimočnosť situácie a je naozaj otázkou, či neochránia legislatívcov tým, že uznajú opodstatnené porušovanie Ústavy, resp. uznajú prioritu ochranných opatrení.

Áno, proti takémuto rozhodnutiu sa aj s rizikom prehry dá brániť legitímnou cestou, ako to ponúka dr. Krajníková a mnohí iní mediálne menej známi advokáti. Avšak, sme takmer celoročne svedkami, že sudcovia rozhodujú neraz v rozpore s preukázateľným právnym názorom, v rozpore s verejnou mienkou a v mene vyššieho princípu. To však hodnotiť nemôžem, je to poslanie nezávislých súdov. Isté však je, že v našej legislatíve je toľko dier, že musí rozhodnúť súd. A ten tie diery vníma, preto sa nám niekedy zdá, že sa rozhodlo nespravodlivo, čo sa však tiež dá napadnúť.

Takže podmieňovanie vyučovania testovaním v súčasnom stave je sporné, nech sa na to  pozrieme z akéhokoľvek hľadiska, a bez výroku súdu sa iba môžeme domnievať, že odporcovia či podporovatelia tvrdia pravdu. Súdy máme, aké máme, no v dnešnom stave nemá nikto iný rozhodovaciu právomoc ako moc súdna. Môžeme síce hejtovať aktívnych advokátov, no rozhodnú súdy.

Čo by som spravil ako riaditeľ školy? (Určite by v tomto nemal rozhodovať bežný zamestnanec školy.) Pripomínam moje poznanie, že viem, prečo sú niektorí riaditelia takí, akí sú. Lebo neraz sú medzi dvoma ale ozaj pevnými kameňmi, musia rozhodnúť a v prípade nesprávnosti rozhodnutia sa za nich málokto postaví, ba siahnu na ich funkciu. A to všetko v situácii, keď si škola nemôže dovoliť právnika alebo zaplatiť kvalitnú právnu analýzu. (Pripomínam však, čo právnik, to analýza.) Učitelia majú v sebe silnú nevôľu porušovať legislatívu. Aj riaditelia. Na jednej strane, ak nepustí do školy neotestovaného žiaka, tak porušuje (pravdepodobne) ústavný zákon, ktorý nikto nezmenil. Zároveň však vyhovuje vyhláškam napísaným v čase pandémie. No isto má právne vedomie, či už od výkladu spomínanej advokátky, alebo na základe vlastného zisťovania, že nadradenie vyhlášky nad zákon či ústavu odporuje teórii práva. Ak by sa do zákazu riaditeľa školy vstupovať neotestovaným žiakom do budovy naozaj oprel, ako som už spomínal, nepomôže si, minie vlastné prostriedky alebo časť prostriedkov školy na advokáta, a keď náhodou prehrá, môže byť neviemaký dobrý riaditeľ, ale zriaďovateľ ho môže potrestať – veď minul peniaze a nevyhral.

Ako riaditeľ by som si zároveň uvedomil, že interpretácia legislatívy môže byť aj taká, že žiakom bez testu nedovolíme vstup do školy, presnejšie do budovy, teda nebránime mu vo vzdelávaní. Ak škola zabezpečí dištančné vzdelávanie v akejkoľvek kvalite, ale najmä tak, aby nebol žiak dištančného vzdelávania diskriminovaný (napr. aby nebol „drastickejšie“ skúšaný), tak ústavná povinnosť vzdelávania je predsa splnená. Iba sa nebude realizovať v budove školy. Ale rozhľadený riaditeľ si povie aj to: Čo ak žiak, ktorého nepustil pre netestovanie do školy, sám doma niečo vyvedie, keďže rodičia museli ísť do práce, kto bude potom vinný? A vieme dobre, že školy ťahajú v súdnych sporoch za kratší koniec. Ak zase riaditeľ len tak pustí netestované dieťa do školy, bude čeliť hygiene, sťažnostiam rodičom, neželanej mediálnej pozornosti, okresným úradom a napokon aj zriaďovateľovi. A ak títo majú právny názor, že netreba ústavný zákon na opatrenia, môžu usúdiť, že riaditeľ porušil zákon a za to sa už odvoláva. Riaditeľ sa môže súdiť, no prípadné zadosťučinenie sa dostaví, keď už zabudne, že danú školu riadil. Na ďalšiu úvahu uvediem ďalšiu zákonnú povinnosť: povinnú školskú dochádzku. Dá sa tá realizovať vzdelávaním doma? …

Ideálny stav by bol, aby z ministerstva školstva prišlo jednoznačné usmernenie, ako má riaditeľ postupovať v situácii, keď sú naozaj možné dve riešenia alebo viac, resp. viac právnych výkladov. Ale to ministerstvo nespraví, pretože by muselo prijať zodpovednosť. A možno aj politickú. To, žiaľ, nie je štandardom úradu, ktorý by mal pre nás pracovať – možno aj ten si uvedomuje, že jednoznačný výklad nie je. Prenesme to na zriaďovateľov… Tí sa zase rozhodujú podľa toho, kde v regióne sú, nejednotne, neraz zle, no keď ich riaditeľ počúvne a nastane chyba, tak ho hodia do vody. Česť výnimkám. A popravde, tiež nemusia disponovať právnym oddelením, ktoré im bude robiť siahodlhé výklady.

Takže ozaj neviem, ako by som sa zachoval. Asi by som trval na písomnom stanovisku ministerstva alebo zriaďovateľa. Nie právneho, ale stanoviska pod hlavičkou jednej z týchto inštitúcií. A keby k takémuto vyhláseniu nedošlo, asi by som sa riadil Ústavou SR s rizikom, že mi dá niekto po prstoch. No keby to niekto chcel urobiť, pýtal by som papier s pečiatkou o tom, čo som porušil. A spravil by som to, čo je na papieri. (To však tiež nie je zárukou dobrého právneho rozhodnutia.) Potom, ako to robím vždy, by som odporúčal rodičom, aby sa tvrdo opreli do ministerstva školstva, vlády, zriaďovateľa, hygieny, pretože to sú úrady, čo nás v čase ozaj stresového obdobia dostali do ozaj nepríjemných, nelogických a nezrozumiteľných situácií, ktorých riešenie neraz nemáme v kompetencii. Keby sme sa my dopustili podobných nedostatkov v bežnej práci, mali by sme ťažké problémy a mohli by nás chápať ako babrákov. Navyše, tento legislatívny chaos vnáša rozpory medzi vrstvy, ktoré by mali intenzívne spolupracovať: spory medzi školou, rodičmi a žiakmi.

 

 

 

 

 

 

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna školoveda – hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet – BA-NM * janpapuga.blog.pravda.sk * www . janpapuga . sk

Zdieľajte tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas.  Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia veci. Ministerstvu školstva, príp. iným vládnucim politikom bol text zaslaný.

 

 

1 mesiac dozadu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.