NENAPRAVITEĽNÍ ŽIACI II – SONDA DO PROBLÉMU

Aj vďaka FB sledujem mnoho aktivít, podujatí či kampaní súvisiacimi so školstvom. Oň sa aktívne zaujímam asi 20 rokov. Preto si dovolím konštatovať, že v diskurze súčasnosti a po kritickom posúdení rôznych prúdov v školstve veľmi neverím v skorú zmenu. Väčšinou sú koncepcie, metódy idealistické alebo spiatočnícke. Neraz nesúvisia s realitou v školstve alebo s realitou doby, v ktorej sa nachádzame. Často sú v protipóle konzervatívne prístupy, ktoré retardujú školstvo, alebo liberálne, ktoré rozbíjajú overené postupy. Málokedy sa hľadá ich prienik. Spoločné majú, že spomínajú (proklamujú) ako cieľ žiaka, niekedy učiteľa. No akosi zámerne sa vynecháva jedna téma, ktorou sú problémoví žiaci (nemyslím žiakov so zdravotným znevýhodnením či postihnutím!). V prvom článku som ich nazval nenapraviteľnými a trvám na tom, že takí existujú, i keď niekedy za to nemôžu. Na takých rôzne koncepcie zabúdajú, ba neriešia ich ani rôzne programy potenciálnych ministrov školstva. Rôzne inovácie vyučovania počítajú vždy iba s ideálnym stavom (vákuom), v ktorom sa všetko ľahko realizuje. Sú odtrhnuté od stavu v slovenských triedach, v ktorých sa zväčša nenachádzajú výberoví žiaci. Navyše cítime volanie po inkluzívnych školách, teda heterogénne triedy sú budúcnosťou. Skupinová práca, rolové úlohy, aktivity v prírode, multimedializácia vzdelávania, individuálny a pozitívny prístup, nové metódy v jednotlivých predmetoch, všetko sú to veľmi dobré a určite efektívne metódy… vo vákuu. Neuplatniteľné v triede, v ktorej máte nenapraviteľné dieťa (a v Bratislave ich tam máme predsa len menej). Nemyslím iba deti zo sociálne slabších rodín. Ale akékoľvek dieťa, ktoré robí zle a nie sú naňho žiadne páky, iba tie štandardné = neúčinné.
Veľmi sa čudujem, že sa školskí politici či rôzni mentori týmto nezaoberajú. Lebo prítomnosťou takéhoto dieťaťa v triede určite netrpí učiteľ, ktorý už čo-to zažil (jedine tak, že nemôže učiť). Trpí žiak, ktorý pozná svoje hranice, chce sa naučiť a možno by rád spoznal inovatívne metódy vyučovania predmetu, ktoré jeho učiteľ spoznal na školení. Lenže zameriavaním pozornosti na nenapraviteľného žiaka prichádza o právo na pokojnú pracovnú atmosféru, ale aj o právo na vzdelávanie (napr. musíme často zosilňovať hlas). Nespochybňujem, že jestvujú spôsoby na korekciu neželaného správania. Ale to by sme v triedach mali mať 10 – 12 žiakov, aby učiteľ mohol intenzívnejšie výchovne pôsobiť a využiť bežné korekčné postupy. Zníženie poštu žiakov je politicky nepriechodné. Učiteľ sa musí venovať všetkým 22 – 28 (až 31) žiakom, no často musí energiu odovzdať tým nenapraviteľným. A tak dochádza k diskriminácii normálnych žiakov, ktorých si učiteľ nedokáže všímať, lebo je v strehu, aby nenapraviteľní nespôsobili nejaké nebezpečenstvo. Okrem toho s vekom stúpa účinok výchovného pôsobenia na žiaka, takže intervencia učiteľa na stredných školách je často bez efektu. Najmä v situácii, keď si žiaci uvedomujú, že škola má obmedzené možnosti na riešenie problémových žiakov. Chcem zdôrazniť, že si plne uvedomujem, že každý má mať šancu zmeniť sa a treba vynaložiť na výchovu zo strany učiteľa všetko. Ale nie na úkor iných žiakov, ako sa to pravidelne deje, čo je podľa mňa jeden veľmi veľký problém.
Poďme si teraz zhrnúť, aké máme možnosti, keď chceme riešiť problémových žiakov. Opakujem, nie kvôli nám učiteľom, ale kvôli žiakom! Poznámky a znížené známky zo správania nebudem analyzovať. Dnes sa celebrity chvália 4 zo správania, prečo by to mala byť hanba? Rodičom takých žiakov je to buď jedno, alebo si už zvykli. Čiastočnou sankciou sú známky z prospechu. Málokedy sa problémové dieťa učí dobre. Ale tu zase riskujeme, že prepadne a zničí ďalšiu triedu. Ak ho zase nedáme prepadnúť, tak mu stúpne sebavedomie, že je nedotknuteľný. Na strednej škole môžu po absolvovaní povinnej školskej dochádzky žiaka vylúčiť. A tú možnosť aj napriek strachu zo zníženia rozpočtu školy treba využiť. No na základnej škole taká sankcia nie je. Akú máme ďalšiu možnosť? Rodičia. No tí sú často ešte v horšej situácii ako škola. Nevedia si so svojím dieťaťom poradiť. Nepočúva ich. Rodičia často nedokážu ovplyvniť správanie svojho dieťaťa v škole. Verím tomu, že dieťa môže byť iné doma a iné v škole. Pomoc rodičov pri výchovných problémoch v škole, keď oni sami pri konflikte so žiakom nie sú, je nemožná. A potom máme útočiacich rodičov, ktorí nevidia chybu dieťaťa a priamo či nepriamo ho vedú proti škole. Ďalšou možnosťou je ochranné opatrenie. To hovorí, že sa dieťa v prípade veľmi zlého správania môže vylúčiť z triedy. A rodič si poň musí prísť. Počas pracovnej doby. Takmer nemožné. Potom je tam napísané, že sa volá polícia alebo záchranka. No tí by nás vysmiali, keby sme ich zavolali pre nezvládnutie nezvládnuteľného dieťaťa.
Poďme ďalej. Buďme pedagogickí a dajme dieťaťu šancu a pošlime ho k psychológovi. Teda ak rodič bude súhlasiť. Lebo rodič je rozhodne väčší odborník ako zbor školy s pedagogickým a psychologickým vzdelaním. Dobre vieme, že odborné terapie nie sú vždy účinné. Úspešnosť sa však zvyšuje ich intenzitou a pravidelnosťou. A tu máme problém. Školy, na nepochopenie, nemajú ako povinnú súčasť personálneho obsadenia vlastného psychológa, ktorý by sa problémovým deťom venoval – pravidelne a intenzívne. Štát ako vždy nereaguje na problém užitočným a reálnym opatrením – pridať škole peniaze na školského psychológa. Takže sme odkázaní na externú spoluprácu. Najčastejšie s pedagogicko-psychologickými centrami. No aj tie majú zúžený rozpočet a čoraz viac dopytu, takže sa veľmi ťažko zabezpečuje intenzívna práca s dieťaťom, ktorá by možno pomohla. Zostáva ešte psychiatrická terapia. Opäť so súhlasom rodiča. Otázkou je, či má dieťa brať v nízkom veku tabletky – neviem odpovedať. Ak aj áno, sú tam vedľajšie účinky farmaceutík, ktoré môžu zase ovplyvniť učenie sa žiakov a prípravy na učebné predmety.
Ďalšia možnosť na riešenie problémových žiakov je sociálna kuratela. Napísať správu o správaní. A čakať. Čakať veľmi dlho. Lebo aj sociálka má kopu klientov, problémy detí a mládeže sa stupňujú. Ku konkrétnemu riešeniu sa dopracujete za veľmi dlhý čas. No toto riešenie je často len administratívne, symbolické. Sociálka nemôže nariadiť diagnostický ústav, opäť musí súhlasiť rodič. A už vôbec nemôže odobrať dieťa rodičom. To všetko môže súd. Ale kto sa bude súdiť v situácii, že bude platiť trovy (najmä chudobná škola), riskovať mnohomesačný až niekoľkoročný súd. Takže jediná sankcia: strata prídavkov, čo sa však môže odraziť na kvalite života rodiny dieťaťa, najmä ak sú tam aj iné deti.
Ak má dieťa 14 rokov, môže pomôcť polícia. I keď je veľmi zložité pre školu zažalovať svojho žiaka. Ale ako uvediem ďalej, sú situácie, kedy jednoducho musíme. Ale ak má dieťa pod 14, nemáte šancu uspieť. Môže to schytať rodič, ktorý však často nemá vplyv na nenapraviteľné dieťa rovnako ako učitelia. A vytĺcť z neho zlé správanie je v dnešnej dobe podsúvajúcej pozitívnu motiváciu až zločinom. Už aj výchovná môže spôsobiť rodičom problém. O tom, že veľmi s políciou nemôžeme rátať, svedčí moja skúsenosť, keď sme podľa zákona nahlásili neospravedlnenú absenciu prváčky (!) a po pár mesiacoch nám prišlo vyhodnotenie v zmysle, že všetko je v poriadku. Isto, ak by sa stalo niečo veľmi závažné, polícia zasiahne. Len aby nebolo neskoro.
Žiadna iná možnosť, ako riešiť problémové správanie detí, mi nenapadá. Dohováranie, prosby, pozitívne rozhovory pomôžu maximálne tak na deň-dva. Isto, vyššie uvedené riešenia môžu aspoň trochu pomôcť. Ale za ten čas sa bude traumatizovať celá trieda, škola, učitelia a iní zamestnanci školy, vedenie školy, dôjde k odhlasovaniu žiakov zo školy. Škola sa zaškatuľkuje ako tá, čo má grázlov, nech by akokoľvek vysvetľovala, že nemôže zasiahnuť nad rámec zákonov, ktoré nadŕžajú patopsychologickému správaniu, teda nemôže v tejto situácii riešiť ani naliehanie rodičov, teda vyznieva ako ľahostajná k riešeniu problémov.
Sú overené riešenia, no tie sa dlhodobo prehliadajú: psychológ do každej školy, pedagogickí asistenti, menší počet žiakov v triedach, podmienečné vylúčenie žiaka na istý čas, návrh školy na diagnostický ústav ako povinný. Namiesto toho sme zahltení rôznymi pozitívnymi metódami, ktoré sa prezentujú na rôznych podujatiach pre učiteľov, také, čo fungujú v ideálnych podmienkach zopár výberových škôl. Jednu zábavnú hodinu vie vytvoriť aj ten najslabší učiteľ. Ale byť zaujímavým denne, zároveň hodnotiť, vyžadovať plnenie povinností a správanie na úrovni a pripravovať na testy, to všetko sú už predpoklady na to, že sa nedá byť populárnym a motivujúcim každou hodinou, pričom to nie je vinou nedostatku tvorivosti a otvorenosti inováciám. Často tieto zábavné metódy padajú práve na problémových žiakoch. A padajú aj na systéme vzdelávania a podmienkach väčšiny škôl. Avšak z úst politikov či mentorov, poradcov či iných teoretikov nepočujem návody na riešenie takýchto problémov, ak teda nespravíme zo školy tábor, kde sa bude hrať, zabávať a dúfať, že sa tak naučia na testy, ktoré nám zadá NÚCEM alebo Európska únia, ktoré potom škálujú slovenské školy, a tým ich ponižujú.
Akou-takou cestou sú rodičia. No povedzme si pravdu, tí sú často v horšej situácii ako učitelia. Nepoznajú pedagogicko-psychologickú problematiku dospievania, nemajú vplyv na vzory detí mimo rodiny, na priateľov a už vôbec nemajú vplyv na dobu, ktorá deťom ničí detstvo cez médiá, politiku či svet celebrít s pokriveným charakterom, ba vštepuje im rôzne nebezpečné diagnózy, poruchy správania a problémy, ktoré sme kedysi nepoznali.
Ja mám k deťom vysoko pozitívny vzťah, robím im v škole také podmienky, že neraz mám konflikty so zamestnancami za to, že uznávam ich právo na aspoň nejakú slobodu v škole, no desím sa totálnej anarchie v prístupe k deťom, svojvôle detí, bez hraníc a sankcií, ktoré predpisuje každučká vývinová psychológia ako potrebné. A aj hranice a sankcie sú neoddeliteľnou súčasťou života, keďže sú silným motívom k zmenám v správaní ľudí.
Nie je možné, aby škola, kde deti trávia vyše polovicu dňa, nemala možnosť riešiť veľmi zlé prejavy správania, ktoré poškodzujú iných žiakov. Žiakov, ktorí stoja za pozornosť. Možno práve oni napravia chyby nás dospelých, ktoré sa tu napáchali po 89. roku
Keď píšem svoje články, neopieram sa vždy iba o vlastné skúsenosti. Aj vďaka tomu, že sa pravidelne vyjadrujem k školstvu, mi píšu mnohí kolegovia, rodičia i žiaci z celého Slovenska. Takže poznám situáciu vo viacerých školách. Ale motiváciou tohto dlhšieho textu boli práve skúsenosti z riadenia základnej školy. Školy, ktorá mala zlú povesť a ja sa s celou komunitou pokúšam zmeniť jej vnímanie. Mám zástupkyňu, čo intenzívnou prácou výchovnej poradkyne dostala preč priam nebezpečných žiakov, ktorí ubližovali tomu, na koho pozreli. No už tento školský rok sa nám objavila skupinka žiakov pod 14 rokov, čo mi už v októbri rozvracia školu a ničí spolužiakov a celú našu snahu byť dobrou vzdelávacou inštitúciou. Zarmucuje ma to, že dvoch z problémových žiakov som prijal ja, lebo ich všade odmietali. Snažím sa dávať šancu na nový začiatok, šancu byť vzdelaným a dobrým človekom. Oboch sa mi uľútostilo. Netušil som, že sa z nich za rok stane takéto niečo. Jeden z nich má matku vo väzení, sestru v diagnosťáku, druhý má otca zločinca a mama nevie celý deň, kde sa jej syn nachádza. Práve ten druhý dáva deťom mimo školy Xanax, nejaký prášok a marihuanu, podľa môjho vyšetrovania za peniaze. Má 11 rokov, je teda nedotknuteľný. Sociálka ho pozvala s matkou na pohovor, na diagnosťák nemajú, polícia vraví o prevencii a že to prešetrí. A ja mám zatiaľ na škole malého dílera. A kým sa nič nestane, nemôžem nič. Štvorku zo správania už mal, prepadnúť asi prepadne, zákaz všetkých aktivít mimo vyučovania má. Mám aj svedka. A čo s tým? Rodičia sa sťažujú, deti trpia a vidia našu bezmocnosť. Pár spôsobov intervencie mi napadlo, práve ich spisujem, ale sú naozaj proti mojej srsti, srsti učiteľa, ktorý si deti idealizuje (zatiaľ). Sú však nevyhnutné. Dobrým „policajtom“ v našej škole je zástupkyňa, čo problémovým trpezlivo dohovára, venuje im hodiny času, ako aj komunikácii s rodičmi a nič. Použili sme aj ochranné opatrenie, no rodičia si po z triedy vylúčených žiakov denne neprídu. Väčšinou sú to ľudia, čo musia pracovať a zarábať, nemožno im denne opustiť prácu. Takže momentálne striehneme, čo sa kde zomelie a chránime deti pred ubližovaním. Jedna z mám, ktorej dieťaťu robili zle, išla aj na políciu, no povedali jej, že na maloletého nemožno podať trestné oznámenie. Rozhodli sme sa aj ako škola uhradiť poplatok za diagnostický ústav, keďže zákonná zástupkyňa vyššie uvedeného dieťaťa naň nemá. A stále čakáme, snažiac sa predvídať dôsledky problémového správania.
Veľmi rád sa dozvedám o nových metódach, rád navštevujem semináre zaujímavých ľudí, často čítam o nových postupoch vo vyučovaní. No vždy si kladiem otázku, ako sa toto dá uplatniť v bežnej triede, kde nie sú riešené triviálne veci. Hneď sa tu abstrahujú obrovské koncepcie vzdelávania, pritom sa spomína šťastie detí. Ale iba ako dobre znejúca veta. Pretože často šťastie detí neničia školy, i keď aj tie majú rezervy. Často ich ničia nenapraviteľní žiaci a systém, ktorý nedovoľuje venovať energiu na vyučovanie, ale mrhá ju na riešenie niekoľkých jednotlivcov, ktorí by ozaj nemali sedieť na vyučovaní, kým, nie sú pripravené podmienky na ich vzdelávanie, kým nie sú vytvorené podmienky na pokoj v škole. Ak toto nebude programom iniciatív a politiky, fakt ma nezaujíma aplikácia idealistických metód vyučovania v triedach, kde sú často podmienky doslova bojom o pracovnú klímu v triede.
Napriek povedanému, som otvorený všetkému a akúkoľvek účinnú radu konštruktívne prijmem. Samozrejme, ak sme ju už pri problémových žiakoch dávno neuplatnili. Lebo mám dojem, že sme vyskúšali už všetko.
Školskí politici, berte túto tému ako výzvu…
PS: Aká náhoda, že práve pri písaní článku pozerám film Fakjú, pán profesor, o učiteľovi s kontroverznými metódami. Ale to na odľahčenie…

1 mesiac dozadu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.