Pre RegionPress
Dnes som si v spravodajstve RTVS vypočul, že sa nevenujeme kritickému mysleniu (ďalej KM). Konštatovalo sa to na základe prieskumu. Na prieskumy o školstve sa pozerám negatívne: nikdy ničomu nepomohli, no sú traumatizujúce, keďže na základe nich sa robia necitlivé zásahy do vyučovania, len aby sme neboli na nižších stupienkoch mnohých rebríčkov. Médiá nekriticky naletia štatistikám a máme senzáciu dehonestujúcu školy.
V článkoch som už upozornil na dôležitosť KM (nielen u žiakov!). Je to téma, ktorú niektorí učitelia spoznávajú na ojedinelých kurzoch alebo si ju študujú v literatúre, ktorej nie je dostatok. Napriek tomu, že sa o KM hovorí roky a medzitým vznikli učebnice, ani tie neobsahujú didakticky spracovanú batériu úloh na rozvíjanie KM. Opäť to zostáva v rukách (tých kritizovaných) učiteľov. Bez centrálnej metodickej pomoci.
Predstavme si, že nejaký nadšený učiteľ odsunie svoje povinnosti, málokedy súvisiace s vyučovaním, vyškolí sa a chce žiakov vyučovať KM. Narazí na dlhodobo neodstrániteľný problém: štátny vzdelávací program a testovania. Učitelia sú povinní naplniť obsah vyučovania často zbytočnými a prežitými témami, inak porušia osnovy. Učitelia musia dbať o najlepší výsledok v testovaniach, aby nemali problémy s vedením školy alebo so zriaďovateľom. (Testy neobsahujú položky o KM!) Nemajú čas na tie iné, často pre život dôležitejšie témy. Ak si aj vyhradia priestor, nemôžu tak pracovať pravidelne. Lebo by museli vynechať štátom predpísané témy, nehovoriac o povinnosti skúšania, práce s integrovanými žiakmi a o tom, koľko dní vyučovania odpadáva, aj preto, že sa musia venovať činnostiam, ktoré sú neraz nariadené.
Iba laik neznalý školstva a nekriticky mysliaci môže konštatovať, že učitelia ignorujú vyučovanie KM. Pravda, nevenujú sa mu v takej miere, ako si doba vyžaduje. Nie však z dôvodu nevôle alebo nevedomosti. Napokon ku KM netreba ani špeciálny kurz, vysoká škola je o vede, študenti sú vycvičení kritickými rozbormi prameňov. Problém je v štátnych vzdelávacích programoch, ktoré dlhodobo vracajú školy k diktovaniu poznámok, k presviedčaniu žiakov, že všetko budú potrebovať, ku klasickému monologickému vyučovaniu, ku konvergentnému mysleniu vyžadovanému testami. Ak nepríde v tejto oblasti k rýchlej a skúsenostne podloženej zmene, nájdu sa opäť dôvody zhadzovania viny na učiteľský stav, prípadne na „hlúposť“ žiakov, ktorí si čoraz viac uvedomujú archaickosť učebných tém.